Čo je správne?

Smrť. Čaká nás všetkých. Niekto má šťastie a prežije život plný lásky, radostí, starostí, detí, vnúčat. Iní sú tu kratšie a zažijú toho… povedzme menej ako by sme im dopriali. Je ťažké povedať, či starí ľudia svoj koniec očakávajú. Niektorí možno áno, ale minimálne mali viac času sa s tým zmieriť.
Časť ľudí sa dozvie, že ich cesta sa tu na svete sa skončí o pár mesiacov. Ostáva im obmedzené množstvo času, častokrát sprevádzané bolesťou. Smútok, bezmocnosť a strach sú neoddeliteľnou súčasťou týchto chvíľ. Človek sa dostáva do patovej situácie.
Na jednej strane chce byť so svojimi blízkymi čo najdlhšie. Prežiť svoje posledné chvíle medzi ľuďmi, ktorých milujú. Medzi tými ľuďmi, ktorým bude chýbať. Ktorí sa budú pozerať, ako je ich milovaná osoba tu a o chvíľu už nie.
Druhá cesta je ukončiť to skôr. Je sebecká snaha o ušetrené utrpenie z pohľadu na postupne umierajúceho človeka? Je neohľaduplné skrátiť čas vlastného utrpenia?
Zármutok zo straty príde tak či onak. Ale pochopia milované osoby, že to umierajúci neurobili kvôli sebe?
Smrť je fascinujúca a desivá zároveň. Pritom je jednoduchá i zložitá. Je nevyhnutná a mala by byť očakávaná.
Čo je teda správne?