Čo robiť, keď tragédie rozdeľujú rodinu?

Za posledné dva roky sa udialo v našej rodine niekoľko tragédii a naša rodina namiesto toho aby sa zocelila a držala pokope ťaháme na rôzne smery.
Mám dieťa, rodičov okolo 70ky ,mladšieho brata , švagrinú synovca,neter. Som rozvedená, s manželom sme sa roky snažili o bábo, absolvovali vyšetrenia, bezúspešne, diagnoza lekárov bola krutá, tak veľmi som chcela že som už bola psychicky v koncoch, padlo rozhodnutie že sa rozvedieme, sme zdraví môžeme mať dieťa len nie spolu. On má dve deti, ja som dlho hľadala vhodného partnera. Napokon som našla, mali sme mať svadbu ale covid nám ho znemožnil, keď som zistila že som tehotná, ale žiaľ naša radosť trvala iba krátko, do 10tt. Brat so švagrinou už čakali druhé bábätko. Napokon som opäť otehotnela ako 40r, termín pôrodu iba s trojtýždňovým rozdielom oproti švagrinej ktorá čakala tretie. Tentokrát sme plánovali iba obrad s posedením v kruhu rodiny, lebo som bola na rizikovom. Tragédie vygradovali až teraz, môj partner zomrel pri autonehode pár týždňov pred svadbou, niekoľkokrát som ležala v nemocnici napokon som rodila akútnou sekciou. Mama dostala infarkt a skoro tiež zomrela, keď šla k otcovi do nemocnice lebo po páde si zlomil bedrový kĺb (o rok neskôr panvu). Švagriná porodila v termíne a bola fit raz dva. Má rozbehnuté podnikanie, tak sa opäť vrátila k práci a brat bol doma s bábätkom a dvojročnou. Ani vtedy nebola doma keď brat našiel bábätko bez známok života. SIDS, do dnes sa s tým nevedia zmieriť. Švagriná šla k rodičom a vrátila sa iba vtedy keď brat zobral všetku výbavičku k našim.
Od vtedy ubehli dva roky a ja som pre vlastnú rodinu akoby cudzia, výbavička je zabalená u našich v mojej detskej izbe, ale nemožno sa toho dotknúť, švagriná s deťmi k našim nechodia aby veci nevideli, vyžadujú aby naši chodili k nim a strážili deti, sú tam skoro každý víkend . Už sa s nimi nestretávame lebo moje dieťatko by švagrinej pripomínalo to jeho. Ku nám naši neprídu , ja keď idem za nimi cez pol Slovenska tam neviem s dieťaťom ani len prespať lebo nie je miesto,a vraj si chcú oddýchnuť.
Čo ma však zraňuje je ich prístup, a kľudne ma môžete ukameňovať. Ako sme boli naraz tehotné so švagrinou tak ona pred celou rodinou prezentovala aké sme naj kamošky. Po potrate ani mne nebolo dva krát príjemné tráviť čas s nimi, keď som neprišla bola urazená. Údajene povedala iba,, pán Boh dal pán Boh aj vzal,,. Keď zomrel môj partner tak sa vôbec nezachovala ako kamarátka. Dobre že ma nevysmiala načo si kupujem monitor dychu, video pestúnku odsávačku a pod, veď ona,, má dve deti a nič také nikdy nepotrebovala,, žiaľ sa im stala hrozná tragédia, a švagriná má po dvoch rokoch stále urnu v obývačke a obviňuje neznámych ľudí čo za to nemôžu, za tragédiu čo sa im stalo.
Mali sme by deťom navzájom krstnými rodičmi ale moje dieťa je celkom odrezané od bratranca a sesternice, dokonca stále nie je ani pokrstené , jeden farár mal s tým problém, že som slobodná.
Iného som nehľadala. Som sama na všetko, pracujem platím si opatrovateľku. Raz za čas by som uvítala aspoň psychickú podporu. Nikdy pred tým nebolo tak okaté, že preferujú jedno dieťa. Syna a jeho deti.
Ak sa vám stalo tragédia v rodine zocelilo vás to či nie a keď nie koľko rvalo kým sa dostali veci do starých koľají?