Detstvo plné hnevu a úzkosti
Ahojte, som už dospelá žena, ale voľakedy sa tak nerozoberalo detské správanie, preto moja mama tomu neprikladala váhu, len tomu nerozumela. A popravde ani ja. Má niekto takéto dieťa? Čo to znamená? Toto správanie?
V škôlke som bola vždy milé, poslušné dieťa, bez problémov. Akonáhle po mňa mama prišla a vyšli sme sa brány škôlky, začala som jej utekať. A utekala som štandardne do nejakého bytového domu, kde som utekala po schodoch a zastala na dajme tomu piatom poschodí, kde som si sadla na schody. Mama s nákupom, s taškami za mnou utekala. Do škôlky po mňa chodila iba mama. Často som však v nej nebola, lebo som bola chorá. Vždy som bola 2-3 týždne doma, potom ma dali do škôlky, tam som niečo schytala a zase som bola doma s otcom prevažne alebo s babkou.
Keď sme prišli zo škôlky domov, mala som záchvaty hnevu, keď nebolo po mojom. Dupala som nôžkami, hodila som sa o zem a tam som hádzala nohami a rukami, kým som sa sama neukľudnila. Ako keby som vyžadovala pozornosť. Keď mama išla do druhej izby tak som vraj išla tam, a pokračovala niekedy v zlosti tam.
Celkovo som bola na mamu veľmi namotaná, plakala som na liečení, plakala som neskôr v táboroch apd. Kde som neplakala boli školy v prírode - asi som sa aj hanbila, ale hlavne tam boli deti a učiteľky, ktoré som poznala. S mamou som v dospievaní mala veľmi ťažký vzťah. Celkovo si myslím, že jej patrí medaila za to, že to so mnou vydržala. Myslím si osobne, že to detstvo vo mne kreovalo nejakú osobnostnú odchýlku.
V škôlke si sa držala a po nej vypustila emócie pri tebe blízkej osobe, je to úplne normálne a bežné.
@anonym_autor Pokial ta to akokolvek trapi alebo obmedzuje, vyhladaj odbornika resp. sa objednaj na diagnostiku.
Ja som si ako dieta od hnevu udierala hlavu do radiatora, hadzala na zem, ci nemala problem samu seba silno udierat, ked som mala zachvaty hnevu...obcas pomohol iba pohar studenej vody alebo studena sprcha, az potom som sa "zobudila" a uvedomila, co robim. Ucit som sa cely zivot bola schopna iba tak, ze som kruzila okolo kuchynskeho stola, resp. dodnes si memorizujem veci iba tak, ze sa prechadzam alebo nieco fyzicky robim 😅. Nikdy som sa nebola schopna ucit tak, ze by som sedela na jednom mieste. Takze u mna to boli vacsie extremy, ako u teba , nijako ma to vsak ako dospelu neobmedzuje, je mi jasne, ze za tym pravdepodobne bude nejaka porucha, ale zijem plnohodnotny zivot aj takto, takze to neriesim. Nevidim dovod to riesit. 😉
Ok, takže je to v pohode.. no mne mama často vravievala práve to, aké som bola zvláštne dieťa a že to pri mojom bratovi a sestre nemala a nezažila. Preto som si pripadala divne.
Ok, takže je to v pohode.. no mne mama často vravievala práve to, aké som bola zvláštne dieťa a že to pri mojom bratovi a sestre nemala a nezažila. Preto som si pripadala divne.
@anonym_autor každé dieťa je iné, nie pre každé dieťa je škôlka to pravé orechové, ale ak iná možnosť nie je, tak jednoducho dieťa do škôlky ide.
Ok, takže je to v pohode.. no mne mama často vravievala práve to, aké som bola zvláštne dieťa a že to pri mojom bratovi a sestre nemala a nezažila. Preto som si pripadala divne.
@anonym_autor kazde dieta je ine a aj rodic je iny, pretoze je v inej zivotnej faze, je rozdiel mat 1 dieta a viac deti, je rozdiel mat 20 rokov a 30 rokov..takze darmo sa rodicovi zda, ze dieta je ine, iny je aj on a to vsetko vplyva na to, ako to dieta vychovava a ko sa dieta sprava a pod.. Z tvojho opisu je jasne, ze si v skolke zazivala velku frustraciu, ktoru si si kompenzovala tym utekanim a krikom a pod.. Tvoja mama ti evidentne nedala tolko pozornosti a pochopenia, kolko by si potrebovala. Mozes to aj dnes "napravit", porozpravat sa o tom s mamou, odpustit jej, uznat, ze robila vsetko, co v tej chvili bola schopna. Ona mozno uzna, ze na teba nemala dost casu, trpezlivosti, pochopenia atd. Takyto rozhovor moze byt velmi oslobodzujuci pre vas obe a moze aj zlepsit vas vztah alebo pomoct tebe prekonat nejake zazite stereotypy, ktorymi by si mohla uskodit tvojim detom..
@anonym_autor kazde dieta je ine a aj rodic je iny, pretoze je v inej zivotnej faze, je rozdiel mat 1 dieta a viac deti, je rozdiel mat 20 rokov a 30 rokov..takze darmo sa rodicovi zda, ze dieta je ine, iny je aj on a to vsetko vplyva na to, ako to dieta vychovava a ko sa dieta sprava a pod.. Z tvojho opisu je jasne, ze si v skolke zazivala velku frustraciu, ktoru si si kompenzovala tym utekanim a krikom a pod.. Tvoja mama ti evidentne nedala tolko pozornosti a pochopenia, kolko by si potrebovala. Mozes to aj dnes "napravit", porozpravat sa o tom s mamou, odpustit jej, uznat, ze robila vsetko, co v tej chvili bola schopna. Ona mozno uzna, ze na teba nemala dost casu, trpezlivosti, pochopenia atd. Takyto rozhovor moze byt velmi oslobodzujuci pre vas obe a moze aj zlepsit vas vztah alebo pomoct tebe prekonat nejake zazite stereotypy, ktorymi by si mohla uskodit tvojim detom..
@akvi mama tu uz nie je. Mala na mna dost casu, naozaj sa velmi snazila. A lubila ma neskutocne, aj napriek mojej puberte.
@akvi mama tu uz nie je. Mala na mna dost casu, naozaj sa velmi snazila. A lubila ma neskutocne, aj napriek mojej puberte.
@anonym_autor to, že ťa ľúbila, to sa nevylučuje s tým, že si nedostala úplne všetko to, čo si potrebovala. A je to v poriadku, nikto nie je 100%-ny. Mňa tiež moji rodičia ľúbili a snažili sa mi dať všetko a napriek tomu si nesiem xy problémov, lebo v istých fázach detstva neboli naplnené moje potreby. Ak už maminka nežije, vieš to, čo píšem vyššie, spraviť aj tak, hlavne to odpustenie. Ja som to odpustenie robila v terapii, nie je to také jednoduché, ako sa to zdá, aj keď neexistuje žiadny "vážny" dôvod, ako keď sú rodičia nejaki alkoholici a pod. Ja som odpúšťala na niekoľkokrát a tiež som nemala "vážny" dôvod.
@anonym_autor dôvodom mohli byť časté choroby, ak si často užívala ATB dokážu zničiť črevnú mikroflóru čo spustí nervozitu, úzkosti, výbušnosť...
no a akú mas teraz dospelost? pokracuje tvoje spravanie podobne? ci uz je vsetko ok? ja som napr. az v dospelosti zistila, ze moja "inakost" v skolskych rokoch bol aspergerov syndrom, ktorý sa v tých rokoch vobec nediagnostikoval a ani sa o no nechyrovalo. diagnostikovanim som si vela veci spatne uvedomila a velmi mi to pomoho s pracovat aj terajsi zivot a svoje spravanie
Kopec ludi, najma zien su nediagnostikovane aspergerky, aha efekt pride v dospelosti, ked im zdiagnostikuju dieta.
@anonym_autor Normalny zivot skolkara. Zase netreba vo vsetko hladat len zivotne traumy.
@beata_k ak by to bol normálny život škôlkara, autorku by to netrápilo teraz v dospelosti a vôbec by o tom nepremýšľala a neanalyzovala to po toľkých rokoch.
@akvi ale ona to analzyuje, lebo jej to mama neskor vyhadzovala na oci. "no mne mama často vravievala práve to, aké som bola zvláštne dieťa a že to pri mojom bratovi a sestre nemala a nezažila."
@akvi ale ona to analzyuje, lebo jej to mama neskor vyhadzovala na oci. "no mne mama často vravievala práve to, aké som bola zvláštne dieťa a že to pri mojom bratovi a sestre nemala a nezažila."
@elzena2 áno, lebo to evidentne trápilo aj tú mamu. Proste sa tam udiali veci, ktoré sa človeka dotkli na jednej aj druhej strane. Veď na tom nie je vôbec nič zlé, ak sa človek zamýšľa a analyzuje. Ja skôr vidím v spoločnosti opak, ľudia bagatelizuju a nezamýšľaju sa, pretože je to buď jednoduchšie alebo príliš bolestivé.
@beata_k ak by to bol normálny život škôlkara, autorku by to netrápilo teraz v dospelosti a vôbec by o tom nepremýšľala a neanalyzovala to po toľkých rokoch.
@akvi Dnes uz vsetci vsetko analyzuju a vrtkaju sa v tom. Ja nepoznam cloveka, ktory by sa nemohol vrtkat vo svojom detstve....ak by chcel.
@akvi Dnes uz vsetci vsetko analyzuju a vrtkaju sa v tom. Ja nepoznam cloveka, ktory by sa nemohol vrtkat vo svojom detstve....ak by chcel.
@beata_k dnes má už každý traumu, deti sa nebijú, na deti sa nekričí, keď kričia deti tak sa objímajú, všetko sa rieši so psychológmi, na všetko sú diagnózy, špecialny pedagogovia, rodičia musia vycítiť potreby a všetko zariadiť aby nebola trauma.🤔 potom sa už ani deti nerodia, lebo však kto by toto všetko dal správne?
@akvi Dnes uz vsetci vsetko analyzuju a vrtkaju sa v tom. Ja nepoznam cloveka, ktory by sa nemohol vrtkat vo svojom detstve....ak by chcel.
@beata_k jasné, že sa dnes ľudia viac týmto zapodievaju, pretože mnoho ľudí rieši svoje duševné zdravie, na rozdiel od generácie našich rodičov. Niekomu sa to môže zdať prehnané, ja vravím, chvalabohu. Zažila som bohužiaľ časy, že som sa hanbila ísť k psychiatrovi a riešiť úzkosť a panicke ataky. Vyriešila som si ich až v terapii, kde sa príčina našla práve v traume. Pritom na pohľad banalita, nikdy by som nepovedala, že také niečo mohla byť príčina.
@anonym_autor nič by som za tým nehľadala, aj dnes to robí veľa detí, že v škôlke sú ako med a keď prídu rodičia, tak nevedia, čo so sebou. Jednoducho v škôlke platia striktné pravidlá, ktorým si sa musela podriadiť, doma si vypustila paru. Nemohla si sa hrať s hračkou, ktúrú si chcela, lebo ju malo práve iné dieťa, keď ju už konečne nechcelo, išli ste von. Učiteľke si možno chcela porozprávať, ako bolo na výlete, ale aj ďalších 20 detí jej chcelo povedať, ako sa malo počas víkendu a ty si mala na to priestor 20 sekúnd, čo bolo málo. Ak ti niečo nechutilo v jedálni, smola, bola si hladná. Všetko, čo si urobila, malo dôsledok. Po príchode mamy si sa konečne uvoľnila, frustráciu z toho, že ťa tam dala, ked si bola na ňu naviazaná, si si vybíjala tým, že si vybehla na to piate poschodie. Doma si svojím správaním vzbudzovala jej pozornosť, preto, keď prešla do inej izby, tak si išla za ňou a tam pokračovala. Možno by bolo bývalo lepšie, keby ti hneď po príchode do škôlky povedala, že potrebuje, aby si jej pomohla s nákupom a držala tašku (zámienka, aby si neutiekla na to piate poschodie), slúbila, kde pôjdete, keď prinesiete nákup domov. Doma si ťa zobrala do náručia, 15 minút ťa kolísala, počúvala a potom by ste išli tam, kde ti v škôlke sľúbila.