Dve tváre manžela
Ahojte baby, potrebujem sa vyrozpravat a budem rada za nezaujaty pohlad na moju situaciu v manzelstve. Som s manzelom 8 rokov, mame dve male deticky, 4 a 1r. Ja som na materskej, manzel pracuje. Tesne po narodeni starsieho dietata ho povysili, takze ma pracu casovo aj psychicky velmi narocnu. Zacnem tym pozitivnym. Ked je manzel v pohode, je uzasny. Povedali by ste mozno az dokonaly. Chodi z prace, aj ked neskor, ponahla sa vzdy rovno domov. Od prvej minuty sa venuje detom, nikdy som od neho nepocula, ze je unaveny z roboty a musi si oddychnut. Pomaha mi s kupanim, berie starsie na ihrisko, uspava. Je naozaj 100%ny otec. Cez vikendy to iste. Co sa tyka vztahu ku mne, hocikedy mi prinesie len tak kyticu, ked vidi, ze som unavena, postrazi obe deti, aby som mohla ist na masaz, ked mam lekara, vezme si volno, aby bol s nimi doma a mohla som si to vybavit. Ked je toho vela, sam navrhne, ze zaplati upratovacku alebo babysitterku, nech to mam lahsie. Zacala som studovat VS externe, podporuje ma, pomaha. No a teraz ta druha strana. Ked je v strese, z cohokolvek, z prace, ze deti neposluchaju, staci napriklad aj ked sa len balime na dovolenku, proste hocijaky mensi stres, tak je ako vymeneny. Je vyslovene odporny na mna. Ako keby som bola nejaky hromozvod, na ktorom si ulavuje. Cokolvek poviem, len po mne steka, je neprijemny, chodi a kritizuje vsetko. Aky sirup davam detom na kasel, preco nedavam iny. Preco dieta nema obute ponozky. Preco je klima nastavena na viac stupnov ako si on predstavuje. Ked navrhem podme sa prejst, tak no urcite, ved je zima/fuka/je teplo, proste nie pretoze som to ja povedala. Poprosi ma o nieco ci by som neurobila, poviem ano jasne ale pockaj dokoncim si najprv toto. Osopi sa na mna, ze ci to je taky problem urobit hned. Proste male detaily, kazdodenne situacie, ktore sa ale kopia a pre mna to uz zacina byt neunosne. Tieto jeho naldy su tak 50:50. A ja potom som z toho uplne zmatena. Je den, ktory stravime vsetci spolu, krasne, on je mily, uzasny, vsetko super a hovorim si, boze zena co vymyslas, lde by si takeho chlapa nasla, co by si bez neho robila. Pride druhy den, kedy je schopny ma zdrbat aj za pohar teplej vody a cela jeho komunikacia je podrazdeny ton a navaza sa do mna za kazdu hovadinu a ja rozmyslam, ci mi je toto treba a ze nechcem, aby to videli deti a brali ako normu, ze sa mozu takto so mnou bavit. Alebo s kymkolvek vlastne. Najhorsie je, ze on sa so mnou v tej chvili bavi naozaj jak s handrou v style nie si normalna, daj sa liecit a pod. Pripadam si ako jedna z jeho podriadenych v robote. A pritom paradoxne ako sef je skvely, chapavy, zamestnanci ho maju radi. Mam pocit, ze cely jeho stres z prace, deti, vsetkeho si proste odnasam ja. Zaslo to tak daleko, ze minuly tyzden som mu uz povedala, ze mozno bude lepsie, ak si da na tyzden pauzu a odstahuje sa do hotela, od nas, nech si oddychne a porozmysla. Samozrejme nesiel, mali sme dlhy rozhovor, plakal, ospravedlnil sa, slubil ze na tom popracuje, ale sme tam isto. Trva to roky, v podstate od narodenia starsieho dietata a zmeny prace. Snazila som sa dlho dlho po dobrom, vidim, ze si v stresea je toho na teba vela, ale prosim nevybijaj si to na mne. Nic. Potom uz po zlom a pri kazdej blbej kritike a vycitke robim zbytocnu scenu, lebo uz je toho proste moc. To je samozrejme este horsie, lebo “robim scenu kvoli jednemu poharu” a podobne. Snazila som sa ho namotivovat na nejaky konicek, stokrat som mu vravela nech si ide zasportovat po praci, ze ja s detmi budem, nech si oddychne, dokonca som mu ako darcek kupila vybavenie na jeden sport, ktory chcel skusit. Zaplatila a objednala som ho na masaz, nesiel. Nevie si najst cas a energiu. Nie som ziadna stihacka, ked chce ist s kamaratmi von si sadnut, vobec nenamietam, nedavno bol na cely vikend na rozlucke so slobodou, naozaj chcem, aby si oddychol a uvolnil sa. Ked je doma a ma cas, tak len kuka do mobilu alebo do telky. Akoze ok, ked si pritom vypne hlavu a oddychne si, ja s tym problem nemam, ale ocividne je niekde problem. Ja uz neviem naozaj co mam robit. Sibe mi z toho, ze jeden den som happy zena, druhy den vypisujem rozvodove papiere, podla toho ako sa panko vyspi. Neviem ako pomoct jemu, sebe, celej situacii, ako to riesit a co vlastne dalej…
@bosorka2302 to neviem, ale pred detmi sme boli spolu dost dlho, zili sme spolu a prezili sme spolu aj vela narocnych a stresovych situacii a nikdy takyto nebol. Vobec, ani naznak. Predtym to bol jeden v pohode chlap, aj ked traktory padali, stale bol racionalny a normalny.
Skúsila by som odísť aspoň na mesiac od neho aj s deťmi, napr. k tvojim rodičom. Tam popremyslaj, či ti bez neho nebude lepšie a on nech sa doma trochu zamyslí nad sebou. Potom, ak sa budeš chcieť vrátiť, tak psychológa preňho alebo manželskú poradňu pre oboch. Keď to nepomôže, tak potom jedine rozvod. Ale aspoň budeš vedieť, že si sa snažila to riešiť.
manžel si už zvykol nato že ty si ten hromozvod... toho sa len tak ľahko nezdá. chyba bola že si nebojovala proti jeho náladám okamžite, pretože teraz je už neskoro...
ja si skor myslim, ze sa aktivovalo nieco, ci uz pod stresom alebo po narodeni dietata...clovek ako starne prejavi sa nieco ci uz z jeho detstva alebo povahy, najma pri detoch...urcite by som ho netrestala odchodom, nerobi to naschval si myslim...cize nejaka forma psychologickej terapie by mohla pomoct, ja by som odporucala regresnu
Tak. Podľa mňa je extrémne vyťažený a ešte ti aj pomáha. Ja mám od muža 0 pomoc a občas čím ďalej viac počúvam, že veď nezarábam atď, lebo veď som na MD a pánovi sa to už zdá dlho pritom si chodím sem tam zarobiť a peniaze nám fakt nechýbajú. Pomáha fakt max kúpať v sobotu nedeľu sa venuje viac deťom, keď sme vonku. Cez týždeň chodí domov okolo pol ôsmej.
Ja osobne by som sa prirovnala k tvojmu mužovi, tiež mám nervy len z toho že ofrkal vyleštenú batériu v kúpeľni, lebo ma vtedy štve všetko.
Nula bodov uznania, domácnosť všetko od pivnice po auto cez všetko možné vybavovanie na mne.
Takže, tvoj muž je unavený a je to na neho moc.
Prechádzaj hadkam, neviem ako, ty ho poznáš.
Máš luxus pritom, že si doma ešte taká pomoc od neho a že občas nadáva. Kto nenadáva.
U koho to je ideálne.
Proste si dovoľuje k tebe, lebo môže a je to naňho veľa.
Vies co, moj manzel je tiez sem-tam taky. Chvalabohu, nie casto a az taky zly nie je. Ale taktiez vie niekedy kvoli banalite urobit vojnu. Ma to z vychovy, robi to jeho otec a on sa velmi snazi nebyt ako on ale ked ma zle a stresujuce obdobie, tak uz vidim tie iste znaky co si zobral z domu. Beriem to ale s nadhladom. Bud mu poviem nieco v zmysle “a co? Tak to urob sam a lepsie” alebo “dobryyy, ujo Peto (vymyslene meno jeho otca), zase ste k nam prisli?” a vtedy sa uvedomi, ze sa sprava nedobre. Nechame to potom tak a ked ten najvacsi hnev odide, vysvetlim mu co a ako…u vas mi to ale pride daleko horsie. Neviem co by som viac skusila, mozno by som mu povedala nech sa neopovazi takto so mnou rozpravat, nech si jednoducho zachovava ku mne uctu. A ak aj to niekedy prezenie, nech sa ospravedlni a to aj pred detmi.
@sono2 ano, toto je ten problem podla mna tiez, ze je pretazeny a takto si to odnasam ja. Ale ja sa snazim, naozaj mu ponukam moznosti ako si urobit chvilu pre seba, posielam ho, pytam sa ho na pracu, ci sa nechce porozpravat poradit. Dakujem mu, neberiem vsetko ako samozrejmost. Casto mu to hovorim, dakujem ze si nieco spravil, cenim si to, si uzasny otec, nase deti maju stastie ze ta maju a podobne. Naozaj sa snazim nieco proste vymysliet ako tomu predchadzat, ale nic nefunguje.
@martyzpp urob to sam ked to vies lepsie u nas fungovalo dost dlho. Ked som nieco robila a prisiel s poznamkami, tak som proste odisla , nech sa paci, dokonci si to podla seba, ked to vies lepsie. Ale teraz to uz nefunguje, len ho to vytoci do dalsej hadky.
Pokial zastáva vysokú funkciu, tak rozumiem, že je neustále v napätí a strese. Nie každý človek je psychicky stavaný na takú pozíciu. Možno je cholerickejsi typ a tým, že zmenil funkciu tak to z neho vyšlo na povrch. Veľa manažérov navštevuje psychológa a on ho zrejme potrebuje ako soľ. Nie je na tom nič zle. Treba si s ním pekne sadnúť, keď bude v pohode, že si si všimla, že v poslednej dobe býva často pod tlakom a ako mu vieš pomôcť. Pripadne, že spolu môžte ísť k psychológovi. Samozrejme musí to chcieť v prvom rade on. Drzim palce.
Suhlasim s odporucanim regresnej terapie. Ja som na tom podla popisu ako tvoj manzel. Mam prenesmierne stastie, ze moj manzel zije svojim slubom "v dobrom aj v zlom". Vsetko to prameni v jeho podvedomi,ja pod stresom konam castokrat rovnako a najviac si to odnasa prave mne najblizsi clovek - manzel. Regresna terapia pomaha, no musi manzel chciet.
Mam to podobne..
Ja neviem, myslím si ze skoro každý chlap je občas taky, neviem...
@evka_3 no ona písala, že u nich to je 50:50 tak to rozhodne nie je len občas a ozaj záleží, aký nepríjemný vie byť, môj taký nie je vôbec, maximálne na niekoho iného, kto ho naštve, na mňa nikdy
mne to pride tak, ze je toho nanho vela a kypi... ano psycholog je velmi dobre riesenie, ale musi tam chciet ist sam od seba a zmenu musi chciet...
ja by som na tvojom mieste zacala tym, zeby som mu "dopriala" cas na seba... ako ty pises, ze postrazi deti, aby si mohla ist na masaz, tak nech si aj on najde pravidelne konicek, ktory bude sluzit ako psychohygiena... sport je na to ako stvoreny, vyplavuju sa endorfiny...
Presne tak, nie je to len obcas, je to casto.
@ewelinka21 No toto by fungovat mohlo, sport by bol podla mna dobre riesenie, ale on nechce. Ako pisem, ja ho posielam. Nasla som mu rozvrh plavarne v naslm meste a ukazala s tym, ze vtedya vtedy by si mohol chodit. Alebo cokolvek ine. Najprv aj povie, ze pojde, nejde nakoniec nikdy, lebo nema cas, lebo sa mu nechce, nevladze. Ok ked nie sport, skusila som to aj s tou masazou. Objednala som ho a zaplatila som to, nech sa nevyvlecie tak lahko. Nesiel. Cez leto som zobrala deti a sama som s nimi isla na tyzden na chatu, aby si oddychol. Vyslovene som odchadzala s tym, ze prosim ta, nic nerob, uzivaj si ze je tu ticho a klud a oddychuj. Ked sa vratim a bude to tu vyzerat jak v chlieve, nevadi, hlavne si oddychni. Nie, kym som tu nebola vytepoval koberce a este neviem co porobil. Lebo to bolo treba a kedy inokedy na to bude cas. Takze ja uz neviem ako na to
Ale zaujalo ma, co ste niektore pisali, ze by to mohlo pramenit v minulosti. Zacala som nad tym rozmyslat z tohto uhla a moznona tom nieco bude. Jemu zomrel otec po dlhej a tazkej chorobe ked bol velmi maly, asi 3 rocny. Nepamata si ho vobec. Viem, ze ho to trapi, ze si nepamata na ziadne zazitky. Tiez viem, ze tak nejak je “nauceny” , ze sa nestazujea nehovori o emociach, lebo jeho mama toho mala dost sama a nechcel ju zatazovat. Mozno nieco z tohto a plus to, ze sasnazi byt detom nablizku co najviac a venovat sa im maximalne, moze odtialto pramenit. Ta terapia nemusi byt zly napad, skusim to navrhnut.
Poznam,moj muz je podobny.ak nieco nevie najst (pritom to on odkladal) ja som zla ze neviem kam to odlozil a vtedy vie srsat hromy blesky...a podobne chutovky.vtedy proste vypinam,uplne ho ignorujem,robim si svoje.a poviem mu max ze ked sa ukludni tak sa budeme rozpravat.pripadne ze ma PMS :D on za chvilku pride aj s ospravedlnenim..kazdy ma nejake svoje muchy,za toto by som od neho isto neodchadzala..tiez to kedysi nemal,prichadzaju tieto jeho nalady tak postupne,tak mi chvilku trvalo zistit co zabera.a ziadne hadky,ziadne argumentovanie v danej chvili,proste vypnut nech si pohundre,po chvilke ho to vzdy prejde... len zisti co zabera na tvojho :D
Mate sa super, zarobi, pomaha, uprace, je zlaty,... Za cenu, ze je pod velkym casovym tlakom, namahou, zodpovednostou, tlakom nadriadenych a pod stresom je potom neprijemny. Skvely zivot Ti vyhovuje, len nechces tie neprijemne prejavy stresu a podrazdenia. Oboje naraz asi nepojde. Nech si najde menej stresovu pracu za menej penazi, ty pojdes do prace, budete mat menej, ale budete kludnejsi.
Tak proste navri uši a nepočuvaj. Chápem, o čom píšeš. Ťažko radiť. Musí si sám uvedomiť, že sa správa zle. Nie každý je podľa toho druhého predstáv. Aj keď si nejako neviem predstaviť, že čo ho tak hrozne vytoči. Spomínaš sirup napríklad. Čo bolo zle na sirupe? Nepomohol? Bol od dr, či ty si kúpila? Ako ste vyriešili situáciu?
Možno by pomohla párová terapia.
Len neviem či neni moc hrdý na také.
Sú typy ľudí, čo podľa nich nemajú chyby, iní si vymýšľajú, zveličujú atď atd
Ono ťažko fakt
@liljana mne by nevadilo ist do prace, prave naopak. Ani by mi nevadilo, leby on zmenil pracu a zarabal menej, praveze mu stale hovorim, ze ked uz toho bude mat dost, kedykolvek moze skoncit, dat si par mesiacov pauzu a hladat nieco ine, kludne za menej penazi. Zvladli by sme to, vie, ze by som ho podporila.
@sono2 Konkretne situacia sosirupom bola taka, ze som davala dietatu sirup na kasel, ktory uz ma par dni. Videl to a hned na mna zautocil, nie milo sa opytal, ale vyslovene vybehol, ze preco davam tento sirup a nie iny, ked ten druhy je lepsi. Potom samozrejme, ze ma tolko dni kasel, ked neviem dat dobry sirup. Uplne od veci, on nema vobec prehlad o sirupoch, ktory na co je ani ktory je lepsi ani nic. Samozrejme ja zacnem kludne vysvetlovat, ze ale teraz potrebuje tento, tak ma nepocuva a pokracuje si svoje. A takychto drobnych situacii je proste uz prislis vela. Vsetko co spravim je zle, za vsetko som vinna, stale sa musim obhajovat a vysvetlovat co a preco som spravila ako som spravila. Nejde o sirup, to je len nahodna situacia, leby to nebol sirup , tak je to prilis dlho otvorene okno alebo nieco ine. Proste ako keby si potreboval najst nieco, na com sa vyventiluje. Bud to prekusnem a ignorujem a zavriem tie usi alebo je toho moc a dupnem si, ze uz ozaj stacilo a je z toho hadka jak svet. A ano, velakrat to potom skonci tak, ze on sa ukludni po par hodinach, dokonca pride s kvetom a ospravedlni sa, povie, ze nechce aby sme sa hadali. Vydrzi to den dva a zase dokola. Ono to znie mozno ako banality, ale ked je to tisic takychto malickosti a neustale ten utocny ton , tak sa to nabaluje. Ja ho lubim, vidim, ze ma problem a ze to prameni z niecoho a preto by som chcela tomu pomoct, len uz neviem ako. Najviac ma mrzi, ze deti to vidia a pocuju. Ale nadhodila som temu terapie a celkom sa mu ta myslienka pozdava. Tak verim, ze to spolu vyriesime.
Úplne chápem. Píšem, je toho naňho moc a ak sa s tým nedá nič robiť, bude to horšie. Píšeš, že je 8 hodín v robote. To neni veľa. Či kedy chodí domov? Lebo toto ťa buzeruje každú chvíľu.. keby chodil domov ako môj, tak na to nemá čas.
A čo myslíš, že by pomohlo.
Spí dobre? Čo iné veci? Vieš. Tam je spokojný?
Lebo aj toto zvykne chlapom kvapkať, keď nemajú, ako by chceli.
Mne príde permanentne unavený, aj keď nič nepovie. To máš ešte dobre
Ja počúvam už 18 rokov unavený.
Bez deti unavený
S deťmi
Na kube
V chorvátsku
Cez víkend, cez voľno.
A fakt on si ľahne a spí.
Akurát čítam u neho že otec atd.
No to kľudne môže byť problém.
To sú zážitky by človek nepovedal, ale môže byť kľudne tam začiatok problému. Treba to nejako vyriešiť.
Ono jeho môže trápiť úplne niečo iné a takto to ventiľuje, čo je dobre na jednej strane.
Ja som u môjho už zažila psychiku keď sa zosypal, lebo stále túžil v niečo iné, čo sa dialo a večne nespokojný atd. Nechcem konkretizovať
A presne z tohto vznikne depresia. A to nechci zažiť.
Takže radšej treba to z neho dostať, čo ho teda hnevá. Lebo sirup a iné veci to nebudú. To je len obal. Treba vnútro spoznať
To isté mam doma aj ja, je veľmi v strese ja som na rizikovom tehu doma, manžel je v práci vedúci, niekedy toľko chýb správy ze to je nenormálne, detstvo mal hrozne (zatváranie do skrine).teraz je to ešte horšie asi si mysli ze tak to bude mat aj naše dieťa. Neviem co bude ďalej, ja už neviem mu pomôcť.
jednoznacne chod k psychologovi. potom on. potom obaja. je sanca ze s terapiou to zachranite. bez nej nie.
chcem ti naozaj povedat ak on cuvne z parovej ci indiv terapie tak chod ty sama. hedniznacne to pomose tebe a de facto aj jemu. detom. toto co opisujes nie je zdrave. je uplne jedno ze nie je taky non stop. deti vnimaju atmosferu napatia a de facto nebezpecia. postav sa za srba a za deyi. a ries to. ja odporucam institut virginie satirovej. tam je terapia rodiny ako takej a aj on si osetri co sa stalo v jeho rodine. good luck
Vies co, ja som bola presne taka ze v strese ma chytila akoby "panika" - citila som sa bezmocne a reagovala som neadekvatne. Pomohlo uvedomit si to, identifikovat situacie (napr. zac.sk.roka, choroba dietata, aj to balenie na dovolenku, ...) a hovorit o tom. No a potom uz len si uvedomit ze to je "ta" situacia, ktora ma stresuje a povedat si aj nahlas ..."aha, viem co to je, nie je to nic strasne, prejde to". A najviac mi paradoxne "pomohla" choroba rodicov. Obom naraz zistili rakovinu, operovali ich, chemoterapie, starostlivost o rany, kontroly u doktorov, otec stomik, bez sance na vyliecenie, mama po operacii s prsnikom a ja som nevedela co skor. Do toho male dieta, muz vecne na sluzobkach, nikto nepomohol...ciste zufalstvo. Vtedy som pochopila ze co su ozajstne problemy.
nema hranicnu emocnu poruchu? lebo mi toto tak pride