Katastrofa s rodinnými príslušníkmi

Mám okolo seba iba drbnutých ľudí. A mám toho dosť. Dusím sa medzi nimi. Na vrchole všetkého je moja svokra, ktorá je šibnutá náboženská katolícka fanatička. Podľa nej budú spasení iba katolíci, zvyšok sveta ide do pekla, takže aj ja, keďže som evanjelička. Môj manžel je v pohode chlap. Stará sa o mňa aj o naše deti. No tiež náboženský fanatik, veď celý život do ňho vtĺkajú veci o pekelnom ohni a spáse duše. A tak do kostola chodí každý deň, niekedy aj 2x. Pešia púť do Čenstochovej a krížové cesty, ranné a večerné modlitby... Ja som veriaci človek, ale ja to skôr prežívam vnútorne. Na druhej strane stojí moja rodina. Môj otec - čo veta, to vulgárne slovo. Depresívne ladený. Jeho životným cieľom je vyhrať v športke vysokú sumu peňazí a užívať si život. Už má 72 rokov a za celý svoj život vyhral 3,30 v matese. Moja mama, ma nikdy neobjala, nepovzbudila. Keď za mnou prišla do pôrodnice, jej prvá reakcia bola: "No tak ty si ale pribrala!" Keď som jej 2x oznámila, že som tehotná, tak mi povedala:" No, nie žeby som ťa vyháňala, ale mám veľa roboty!" Môj brat sa sedem rokov lieči na depresie. Nie je s ním žiadna reč, iba keď odo mňa niečo potrebuje. A ešte je tu sestra. Och! Tá mi čosi celý život závidí! Že mám krajší byt ako ona, krajšie koberce, krajšiu kuchyňu a už sa so mnou 2 roky nebaví. Som z mojej rodiny zúfalá. Najradšej by som odišla niekde preč do Anglicka, do Ameriky, do Kanady s mojimi deťmi. A mala pokoj od všetkých. Keby to bolo také jednoduché. Keď vidím ako sa niektoré rodiny stretávajú, zabávajú, grilujú spolu, je mi do plaču. Aj vy máte okolo seba takých drbnutých ľudí.