Mám zostať s partnerom?

Ahojte, mám 22 rokov a dosť dlho som mala ten problém, že som si nevedela nájsť nejakého chlapca, ktorý by ma ľúbil a zároveň aby som ľúbila aj ja jeho. Vždy to bolo len jednostranné, viackrát som sa nešťastne zaľúbila a dostala do friendzonu.
Potom sa na mňa usmialo šťastie a zaľúbil sa do mňa jeden chlapec a už sme spolu 7 mesiacov, aj keď na diaľku lebo nás delí 330km, ale to riešime tak, že väčšinou skoro každý víkend (podľa toho ako robí) cestujem ja za ním a ako študentka mám momentálne vlaky zadarmo.
Má to ale ten problém, že od začiatku som bola zmätená a bolo to ako na hojdačke... Na jednej strane boli dni, kedy som ho ľúbila a chýbal mi ked sme spolu dlhšie neboli, často sa mi s ním snívalo,atď. a potom boli dni, kedy mi nejak ani nechýbal a zistila som, že ani na neho nejak nemyslím. Najprv som si myslela, že to tak má byť, že tá brutálna chémia nie je až tak dôležitá a dôležité je to, že je ku mne dobrý, počúva moje "žvásty" a že by urobil pre mňa skoro všetko.
Posledný cca mesiac ale sa cítim úplne smutne, lebo mám pocit, že už sa aj tá malinká chémia, ktorá z mojej strany bola, sa skoro vytratila a že sa pri ňom cítim akoby sme boli spolu manželmi 30 rokov. Zároveň ma to veľmi mrzí, lebo vidím aký je zaľúbený a snažila som sa mu to dať najavo posledný mesiac, že napr. mi napíše že ma ľúbi a ja mu na to nereagujem ale napíšem čosi iné atď. Obávam sa ale že som taká povaha a že toto by bolo pri každom. Dakedy sa tak trošku obávam, že či som sa s ním nedala dokopy AJ preto, lebo som už nechcela byť sama a chcela som mať niekoho, komu na mne bude záležať. Neviem či to chcem ťahať takto dlhšie, ale zároveň by som sa s ním asi nevedela rozísť, lebo sa tak trošku bojím, že už si nikoho iného nenájdem, keď vidím svoju smolu (poprosím vás aby ste mi nepísali nejaké "hejty", skúste sa trošku vcítiť do kože vášho 22ročného ja). Zároveň aj všetky tieto pocity umocňuje to, že som pribrala odkedy som s ním 6kg... 6 ťažko zhodených kíl, čo ma dosť štve a vidno to aj na mojej postave.
Ďalšia vec je tá, že po škole by chcel aby som šla ku nemu bývať na druhú stranu republiky, ale mne chýba domov keď som tam čo i len pár dní a vždy sa doma teším na tú rodinnú pohodu. Ja som ale stále bola ten typ človeka, ktorý potreboval mať čas len pre seba.
Čo by ste robili byť mnou? Resp. bol niekto na tom podobne ako ja a ako sa rozhodol? Či je lepšie mať radšej pohodového frajera aj na úkor tej chémie alebo radšej byť sebec? Ďakujem pekne za odpovede 🙂