Manžel ma tlačí do kariérneho rastu. Ako to riešiť?
Ahojte. Posledné obdobie som už zúfalá a v strese z toho, aké nároky ma na mňa môj manžel. Aby som vás uviedla do obrazu, som rok na materskej už s druhou dcérou. Predtým som pracovala v školstve ako asistent, čiže plat nič moc, ale z časové hľadiska pri starostlivosti o 2 deti je to idealne. Manžel má v práci vysokú poziciu, plat nadpriemerny, sme zabezpečení na X rokov dopredu, je ambciozny, stále sa vzdelava. A vyžaduje to aj odomna. Chce aby som sa posunula, zmenila prácu. Ale ja po materských vôbec neviem co iné by som robila, práca, ktorú robím ma baví. Co sa týka domácnosti všetko je na mne. Upratovanie, varenie, deti, príprava do školy, atd. Mame aj záhradu plnú kvetov čiže aj tam je robota, na ktorú si musím nájsť čas. To, že robím doma všetko nevycitam, viem, že aj manžel má toho veľa. Ale sú dni, kedy mi povie, ze moje výsledky nie sú žiadne a mala by som sa venovať aj iným veciam. A to ma mrzí, neviem už ako mu vysvetliť, že ja ambiciózna nie som, aspoň si to o sebe myslím a ze to co robím ma napĺňa (robota + starostlivosť o dom). Prosím, dajte rady ako sa s ním o tom porozprávať, aby to pochopil. Aby sa časom medzi nami nevytvorila priepasť a nebudeme si rozumieť.
Pozri, tak ako by mi vadil partner lenivy fyzicky, tak aj “intelektualne”. Netreba robit zavratnu karieru. Ale tiez je fajn mat vedla seba partnera, s ktorym sa da porozpravat aj o inom, ako o domacnosti.
Ťažko vysvetlíš niečo človeku, čo rozmýšľa diametrálne odlišne ako ty.
Píšeš, že muž má vysokú pracovnú pozíciu. Na to treba mať určité povahové črty. Bývajú to ľudia extrovertní, často so zníženou empatiou, ktorí sa nechcú a v podstate ani nevedia vžiť do pocitov iných. Mňa takto od malička tlačila rodina do vecí čo som vobec nechcela. Všetci boli presvedčení, že ako dieťa dvoch lekárov MUSÍM byť aj ja lekárkou, právničkou alebo podnikateľkou. Vždy mali blbé poznámky k výberu mojej školy aj k mojej práci. Roky som si myslela, že keď sa budem snažiť, tak aspoň čiastočne splním ich očakávania. Boli to roky stresu, nervov a nakoniec tetánie.
Až keď som sa dostala k článkom o tom, aký je rozdiel medzi extrovertami a introvertami, ale tiež o psychopatoch,o roznych EQ atď., tak som si uvedomila, že idem oproti sebe. Že nedokážem žmýkať z ľudí peniaze ako mnohí, ktorých poznám. Že neviem byť dravá a ambiciózna, že to v sebe proste prirodzene nemám ani mať nebudem. Že rada pomáham ľuďom aj zvieratám, ale nedokážem byť zdravotník, keďže mám slabý žalúdok. Že milujem dobrovoľníctvo a nikdy nebudem typ, čo s ostrými lakťami ide za svojím aj cez mŕtvoly.
Ešte aj teraz, keď mám už po 40-tke počúvam na rodinných stretnutiach "dobré rady" ako by som mala podnikať a robiť to a ono. Za celé tie roky som ich nepresvedčili, že proste na to treba isté vrodené predpoklady, ktoré ja nemám a že mi môj život vyhovuje. Pracujem od 17.tich, vždy som robila prácu, ktorá je potrebná, náročná. Ale viem, že moja rodina sa nikdy nezmierila s tým, že niesom lekárka alebo "pani podnikateľka".
Preto si myslím, že nech budeš mať akékoľvek argumenty, tak muža len veľmi ťažko presvedčíš, že ľudia sú rôzni, že majú danosti na rôzne veci, napĺňajú ich rôzne práce, že nemôžu byť všetci právnici, lebo potom by nám nemal kto upiecť chlieb. Pretože on vidí svet svojimi očami.
Ale rozhodne držím palce, aby si si vedela obhájiť svoje priority a to, čo ťa v živote napĺňa.