Manželovo náladové správanie: Ako sa s tým vysporiadať?
Ahojte, idem sa vám trochu vyžalovať a zároveň poprosiť o radu, lebo ja už naozaj neviem, ako s ním komunikovať.
Sú dni, kedy je všetko naozaj skvelé - je mi perfektným partnerom, oporou, kamarátom, všetkým.
A potom sú iné dni, kedy jednoducho stačí naozaj blbosť a je všetko v r*ti. Môj manžel je extrémne urážlivý a výbušný - mne sa zdá, že zrazu, no on tvrdí, že taký bol vždy a len sa postupne akoby uvoľňuje a cíti v bezpečí pri mne, že sa nemusí toľko kontrolovať a dáva prechod svojim emóciám. Žiaľ len tým negatívnym, mám pocit, akoby tie pozitívne nevedel tak prejaviť.
Naozaj za každú hovadinu, čo mu poviem aj len zo srandy sa urazí, doslova zdutý jak malé decko, ješitný... + keď ho naštve niečo v robote všetko si na mňe vybýja, vie byť fakt hnusný.
Mám pocit, že okolo neho musím chodiť po špičkách a "neprovokovať" aby bol klud ale ide o to, že len jeho klud. Už toho mám fakt plné zuby, ja mám tiež svoje hranice, som extrémne tolerantná a som ten typ, čo sa nasere málokedy, takmer vôbec a keď veľmi ľahko viem odpustiť ale niekedy to sním už naozaj nezvládam...
sme spolu vyše 12 rokov ale neikedy mám pocit, že je to pre mňa nový cudzí človek
Máte niektorá nejaké rady? prípadne skúsenosti?
Jeho spravanie, jeho kapusta. Tvoja reakcia, tvoja kapusta. Ako uz bolo napisane, jeho spravanie neovplyvnis. Mozes ovplyvnit len svoj postoj a svoju reakciu na jeho spravanie. Kedze ste manzelia a netreba hned mavat rozvodovymi papiermi (hned? 🤔), skusila by som sebareflexiu. Normalne si skusit zanalyzovat ci ho mozem ja niecim provokovat. Nasledne by som vycibrila komunikaciu. Vrelo odporucam Nenasilnu komunikaciu, to su zlate principy. Ak by to nelomohlo, snad sa mas dostatocne rada na to aby si zila v takejto atmosfere...
Ja žijem s podobným chlapom, totálny cholerik, máme spolu už dve deti… Vždy som ho ospravedlňovala - veď je dobrý otec, dobre zarába, dobre hento tamto … ale totálna blbosť proste taký chlap ktorý vybuchuje a nevie ovládať emócie sa nezmení… pre mňa je to oveľa zložitejšie teraz než pre teba, kedže máme dve maličké deti , ale kebyže nie, už som dávno preč … Ak takéto správanie nechceš tolerovať, kašli na manželstvo a odíď… S deťmi sa to len zhorší - aj jeho správanie, keďže viac stresu , únavy atď …- aj tvoje možnosti .. Ja keby som vedela pred rokmi to , čo viem dnes , nebola by som s ním …. s takým človekom je neskutočne ťažké žiť … koľko ja mám stresu a nervov v živote … :/ Ale som rozhodnutá, keď budem mať možnosť dopriať deťom normálny život ako slobodná matka tak odídem … dovtedy nejak vydržím :/
@akvi ďakujem veľmi za komentár.Keď to tak čítam, je naozaj pravda, že ja sa skôr sústredím na to, aby som mala dosah na jeho rekaciu než na to, ako reagujem ja. Asi v tom je celý čas ten problem? že sa snažím robiť všetko pre to aby son bol v pohode alebo sa čo najskôr upokojil s nadejou, že potom bude dobre a to všetko miesto toho, aby som ja riešila seba a ako ja sa v tej chvili chcem citiť... neviem, či sa dobre vyjadrujem ale v hlave mi to dava zmysel... ze proste moje pocity a moja reakcia, ktorá by tu hranicu stražila ako pišeš bola vždy taka samovolna a energia isla do toho jeho spravania v prvom rade.
@negymama je naozaj veľmi možne ž pravdepodobne, že ja som ho miesto toho, aby som ho učila že toto už nie, tak som ho učila že ano, toto spravanie tvoje na mňa funguje takto a takto... ja som sa nikdy nezamyšlala nad tým, či to robi naročky alebo že je to nejaka jeho možno nevedoma manipulacia alebo čo ale keď si tak čítam všetky komentáre a rozmýšlam tak vidim, že ozaj v tomto bola ta chyba moja, že som jednoducho sa viac sustredila na jeho stranu veci a to na čo nemam dosah než na tu svoju ak to dava zmysel... a ked teda nie je neskoro a stale sa to da upratať, určite to chcem skusiť robiť inak... asi som to presne potrebovala, aby prišla ta posledna situacia, než sa niečo pohne VO MNE miesto toho aby som furt dufala, že sa niečo pohne v ňom a zmeni sa akoby sam od seba, čo je blbosť
Ano, velmi dobre si to teraz pomenovala, ide o TVOJU reakciu a pocity, pretoze na ne mas dosah, nie na to, ako to vnima a citi on, to ty ovplyvnit nijako nevies. Mozete sa o tom spolu bavit, otvorit to a sprostredkovat druhemu svoju realitu. O tom je komunikacia. Riesis seba, nie druheho, druhemu len komunikujes, ako to mas. A sice reakcia druheho vyvola v tebe nieco, ale za to "nieco" si mozes sama, nie druhy.. Vacsinou sa v konflikte uchylujeme k takej tej naucenej stereotypnej reakcii, lebo tu vidime od detstva najcastejsie. Ale mozeme to zmenit, nemusime zotrvavat v tom stereotype, ktory vacsinou nikam nevedie. Ja som u rodicov tiez videla vlastne len dve reakcie - bud unik (stiahnem sa, aby nebol hriech v rodine, pricom ale dusno vzdy ostalo), alebo utok (osocovanie, hadky, urazanie, vsetko vo velkej emocii kriku a hneve). Ale malokedy som videla respektujucu slusnu komunikaciu,malokedy som videla, ako riesit konflitk tak, aby nik neodisiel ako totlane porazeny.. Toto mna rodicia nenaucili a podla mna je skor vynimka, ak niekto mal v tomto tie spravne vzory. Vidno to aj v celkovej komukacii ci na fore, FB a pod., ale aj v realnych situaciach, v skole napriklad, u lekara, na urade... / a ano, teraz zovseobecnujem mozo az prilis, ale bohuzial, tie negativne veci vidno viac/.
A tvoj muž je býk však?
Ako to vníma on? Je otvorený nejakej možnosti niečo so sebou robit? Napríklad skúsiť psychológa, aj s vlastným hnevom a vybusnostou sa dá pracovať. Chlapy ako starnú začínajú byt viac uhundraní, ukričaní bude to s ním na nevydržanie. Ale z tvojho popisu mám pocit že je tvoj muž schopný sebareflexie, vie že ma problem, vie pomenovať prečo pri tebe kričí, to je super takýto človek sa dokáže zmeniť (respektíve zmierniť prejav). Treba ho len presvedčiť aby naozaj začal s tym niečo robit, sám od seba to nedokáže, naozaj nech skúsi psychológa, alebo aspoň pre začiatok nejaké dobre knihy, Podcasty na túto tému
A šport, vypustiť paru niekde
Moja mama na cholericku povahu, ja som vďaka tomu hrozne precitlivelá na krik. Na mňa ked začne niekto kričať najskôr pokojne poviem nech prestane hulakat ked nepomôže okamžite odchádzam. Von, do inej miestnosti, položím telefón. Proste na mňa nikto nebude kričať, nedovolím to.
Na ľudí celkom platí zrkadlo. Veľakrát si ani neuvedomujú ake ich reakcie naozaj sú. Možno vie ze kričí ale mysli si ze to nie tak zle. Skús ho tajne nahrať na video počas amoku a potom mu to pustí.
Alebo napodobni jeho správanie, začni prehnane vrieskat hneď po príchode domov úplne bezdôvodne, co najvernejšie ho napodobni aj s jeho gestami.
Nemáte deti.. Nevieš čo bude o rok dva päť, či vbc budete spolu.. Skus žiť tak, aby keď sa rozidete..nidy nevieš.. Neutrpel tvoj štandard, kt si ako si napísala, nevieš udržať.
Odkladaj si, rob si rezervu.. Nebuď závislá na mužovi, je to aj tvoj život a ten nie je o tom aby si našlapovala okolo vl muža ako po minovom poli.
Tým mu ukazujes, dávaš povolenie, že môže a ty sa pekne prispôsobis..a on posúva hranice a posúva, keďže si ticho..
Hranicu nenastavujes druhemu, hranicu si strazis u seba, takze nie, nie je neskoro nenechat si ju prekracovat. Potrebujes mu komunikovat, ako sa citits ty, ako to vidis ty. Vsetko sa da s pochopenim, respektom, nenasilne, v klude. Premysli si, co ti vadi najviac ktora situacia sa ti opakuje a skus si premysliet, co mu povies, ako zareagujes. Normalne si to nacvic. Nik nas prilis komunikovat neucil, je nacase sa to naucit. Na zaciatku staci, ked pomenujes, co vidis. Napriklad - vidim, ze si unaveny/nahnevany, ak potrebujes chvilku pre seba, staci mi to povedat. Velmi boli, ked na mna takto reagujes, citim sa vtedy mizerne, je mi z toho smutno....atd.. Ak vybuchne znenazdajky, tak opat - popis situaciu, komunikuj svoje potreby (napr. vadi mi, ze si na mna vybuchol, vobec nerozumiem preco, potrebovala by som, aby si so mnou viac komunikoval...atd). Ak to v tej situacii nie je mozne, lebo ma nervy a nedokaze vnimat, tak ja by som mu povedala, ze idem teraz na chvilku prec a ked sa vratim, potrebujem sa s tebou o tom porozpravat,.. Najdolezitejsie je nezacat druheho obvinovat nehrotit to cele, proste len opisat skutocnost, ako ju ty vnimas a ako sa citis. Pretoze nejakym chodenim po spickach alebo opacne - hrotenim situacie, hadkou, obvinovanim, to nikam neposunies.. A uvidis, ako bude reagovat, ak odmietne komunikovat a vobec sa tym zapodievat, premyslala by som, ci stoji zato s takym clovekom byt. Nie si nijako povinna to trpiet, spolunazivanie ma byt o vzajomnej komunikacii, nie o tom, ze jeden furt ustupuje a druhy si robi, co chce..