Matka, dieťa a "cudzí" človek

Ďakujem veľmi pekne 🙂

@katkahascakova záleží aj na veku dieťaťa... Určite je to iné pri úplne malom bábätku a iné pri puberťákovi... Záleží aj od situácie - iné je prijať cudzie dieťa z vlastného rozhodnutia, iné je prijať dieťa ako "povinnú výbavu" u partnera... Záleží, čo si dieťa prežilo s vlastnou mamou... A hlavne si myslím, že tú náhradnú mamu dokáže dieťa oceniť až keď dospeje a bude mať možno aj vlastné deti... Až potom pochopí, čo všetko preň nevlastný rodič urobil a že to vôbec nebolo jednoduché. Každopádne jednoduché to určite nie je ani pre jednu stranu, ale ani nemožné.

@sissy27 Ďakujem za názor 🙂

@katkahascakova je to mozne, ale tazke a nie vzdy si deti uvedomia (aj v dospelosti), co pre neho ten "nahradny" rodic vykonal a obetoval, a co ten "original" nie- je potrebne sa pripravit aj na variantu, ze to dieta neoceni a ten biorodic bude na piedestali, lebo je to jeho krv.....

Ja by som mala obavu, ze budem robit rozdiel medzi svojimi detmi a dietatom co mi do zivota takymto sposobom prislo. Aj keby som sa akokolvek snazila, asi by som uplne ten rozdiel nedokazala zotriet. Mozno v pripade, ze by to dieta bolo u mna uplne od utleho veku, tym myslim uplne malicke babatko. Z toho dovodu by som nesla do takeho parnerstva, kde ma partner uz dieta.

Myslim, ze "ako nasledok" adopcie je to mozne. Vramci "vyzenenia" deti partnerom alebo partnerovych deti nie. Mam muza, ktory uz deti mal. Vychadzame spolu velmi dobre, mame sa najvzajom radi a pomozeme si, ale nie, nie som ich mama a oni nie su moje deti. Mozno ak by som nemala vlastne deti, nikdy by som si ten rozdiel neuvedomila. Aj ked ich automaticky delime rovnym dielom, ten citovy vztah je iny. Nie lepsi ci horsi, len iny.

To je relatívne. Ak by som mala napríklad adoptované deti tak by som ich mala rada. Snažila by som sa ich čo najlepšie vychovať, pomôcť im v škole, proste urobiť všetko pre to aby z nich vyrástli vzdelaní, slušní, fajn ľudia. Lebo to by boli deti ktorým by som bola rodič aj keď nie bio. Ak by som schytala dieťa aj s partnerom, myslím, že rada by som ho mohla mať, ale už by som sa tak neangažovala v rámci jeho vzdelávania alebo neorganizovala mu voľný čas, proste to bremeno by som si nebrala, bolo by súčasťou nás aj by som ho mohla mať rada, len napr. takú tú globálnu zodpovednosť nech si zaň nesie rodič (partner).

@libka1 cítim to rovnako. Mám 2 deti a keď som mala priateľa, čo mal syna, jednoducho som to radšej hrala dva roky na kamaráta a deti nič nevedeli, lebo mal syna a toho som ja veru nemusela. Neviem ako to majú matky, čo majú deti s rôznymi mužmi... to si fakt neviem predstaviť a teda už vôbec nie mať chlapa, čo má svoje deti.

@vroni
takto nejak som to myslela aj ja. Ale my máme spoločné vlastné deti, takže sa až tak do situácie vžiť neviem.

@namornicka, my mame aj spolocne aj nespolocne deti 😀 Prave preto vravim, ze ten vztah je iny. Vobec ma nerusi, ze s nami byva aj "nie moje" dieta, robim im desiatu do skoly uplne rovnako, ci moje ci nemoje, pytam sa, co bolo v skole (co nemoj kus uzasne zabava, lebo jej mama na vzdelani az tak netrva), chodi s nami na vylety a dovolenky, dostava darceky, robim s nou kondicne jazdy na vodicak, proste normalka. Ale stale som v pozicii obstaroznej kamaratky 😂 a nie jej matky. A ona pre mna dcerou svojho otca ale nie mojou. Ale s mojimi dvoma kusmi sa k sebe spravaju ako surodenci a to je jednoznacne fajn.

@vroni veď oni sú súrodenci. A býva s vami alebo svojou mamou? Ja som to tiež tak myslela ako píšeš, že proste všetko sa jej dostáva ako tvojim deťom, aj ju máš rada ale napr. ak sa tvojmu vlastnému dieťaťu nedarí v škole tak povedzme píšeš s ním diktáty alebo ho doučuješ, proste tomu venuješ zvýšenú námahu (aj za cenu že strácaš nervy), pretože cítiš tú zodpovednosť za neho aby si z neho vychovala dobrého človeka a mal vzdelanie aby sa vedel v živote o seba postarať. Čo povedzme u mužovho dieťaťa nie je tvoj "biznis", pretože na to má svojich rodičov a latku musia určiť oni.

@namornicka, ano, presne tak. Ten pocit zodpovednosti tam nie je taky nutkavy. Mlada byva s nami, vybrala si skolu, ktora nie je v okoli maminho bydliska a my ju mame na dosah, takze to bolo najlepsie riesenie. Jej mama to sice velmi tazko nesie (citovo, inak je to strasne fajn zenska), ze ma dceru len niekedy cez vikend, ale uz som jej slubila, ze jej raz pribalim aj moje dve a potom to ticho v dome bude vychutnavat 😈

Ďakujem vám všetkým, veľmi ste mi pomohli. 🙂