Moje tajomstvo o nevere ma strašne ničí

Viacere ma tu poznate, preto som si zmenila nick a potrebujem sa niekomu zdoverit.
Zijem niekolko rokov manzelstve, mam milujuceho muza a mame spolu skoro 3 rocne uzasne dieta....a ja som toto cele stastie ohrozila. Ba dokonca sa bojim ze znicila....Podviedla som svojho manzela, pol roka dozadu. Bolo to s kolegom, neviem ako k tomu prislo...nejaky cas predtym som sa v manzelstve citila nie dobre, s muzom sme viac menej nekomunikovali, on mal vela prace, ja som sa citila ukrivdena (tiez som chodila do prace, plus starostlivost o dieta a domacnost...mala som pocit ze vsetko na mna dolieha). Tym neospravedlnujem co sa stalo, vysvetlujem situaciu. S kolegom sme si zacali najskor pisat, vznikali dvojzmysly, tahalo sa to cele tyzdne mesiace, ja som bol v tom zev pisani nie je nic smrtelne....az pokym sa to neprehuplo do niecoho odsudeniahodne a s cim sa doteraz neviem zmierit.
Preslo pol roka, moj muz o nicom nevie. Najskor som mu to hovorit nechcela, snazim sa to mu najlepsou manzelkou. Moj manzel si ma vazi, podporuje ma a mame velmi pekny otvoreny vztah (otvoreny myslim uprimny), a ked som ja zmenila tento pohlad, nase manzelstvo po citovej, intimnej aj ineych strankach nanovo rozkvitlo. Robim co mozem, plnim mu sny, odisli sme kvoli nemu velmi daleko odkial sme zili, lebo doma nebol stastny, doteraz som a nevedela k tomu odhodlat. Robim pre neho vsetko....Viackrat predtym mi vravel ze nas intimny zivot sa mu nepaci, co sa intenzity aj kvality tyka, som par veci zmenila, pristupila na to co chcel davno skusit a paci sa to aj mne, nas zivot je v tom to odvtedy uplne harmonicky, lepsi ako ked sme sa spoznali....
Mna ale toto 'tajomstvo' neskutocne zoziera. doslova to zo mna vycicalo zivot, energiu a neviem co. Niekolkokrat som pomyslala na samovrazdu, nejak racionalne o dotho vzdy upustim, moje dieta ma stale potrebuje.
Moj problem je ze ja by som mu to strasne rada priznala. Lenze je to ta cesta lahsia pre mna, vravim si ze tie vycitky co mam a su naozaj obrovske su moj trest za to co sa stalo. tieto myslienky 'proti' tomu ze priznat sa su tie ktore ma nicia tiez:
1. bojim sa ze by nas manzel opustil....nie, nie som sebecka, nebojim sa o seba, viem ze to je to cosi zasluzim. ikdy by som si ale neodpustila keby som tak nasmu dietatku pokazila detsvo, keby sa vidavalo oddelene s mamou a ocom. samozrejme by som tym trpela aj ja, v tomto myslim ako kazda matka ale v prvom rade na nase dietatko. Moj muz je vynikajuci otec. nech bolo nase manzelstvo v akomkolvek stave, o deti sa vie postarat vzdy prikladne aj sa pohra, aj sa postara, vychovava, snazi sa venovat...
2. som zivitelkou rodiny, moj manzel aktualne nema pracu, hlada si ju, stresuje ho to, je pod velkym tlakom, pred kazdym pohovorom som mu oporou, trenujeme pohovor doma v kuchyni, pripravujem ho, cvicime cudzie jazyky a on mi viackrat povedal ze mu to velmi pomaha, ze bezo mna by uz bol na dne ze si nevie najst pracu. ja ho povzbudzujem, problem je ze prace je malo, svojmu muzovi verim co a tyka pracovnych schopnosti. samozrejme co sa penazi tyka, nechcem aby to bolo ze nema peniaze, nema pracu a ja mu este takuto jobovku dam?
3. manzel v minulosti trpel depresiami, naozaj nechcem aby tomu znova prepadol, znicilo by mu to zivot, doslova....
4. viackrat sme sa otvorene bavili o rozvodoch a tak, ked sa daco vyskytlo v okoli. Muz mi viackrat povedal ze si mysli ze si vybral super zenu a keby sa raz vo mne sklamal, ze by uz v zivote neveril nikomu a nicomu. Ze by ho to znicilo, ze by stratil zmysle zit,...A ja viem ze to tak je, moj manzel je strasne zasadovy...

Ja strasne neviem co spravit. Nedokazem jest, nedokazem normalne zit, tesit sa s rodiny tak ako doteraz. Cele vianoce som uplne znicena, lebo sa bojim ze su posledne spolocne....Zijeme v meste velmi velmi daleko od najblizsich znamych, rodiny (cez 500 km)...Sme len my traja, to je nas svet...
prosim neodsudzujte ma, to ako sa sudim sama je to najhorsie ako si clovek vie predstavit, ja uz neviem co mam robit, som na pokraji zrutenia, bojim sa ze sa naozaj psychicky zrutim(nie som od toho daleko,nedokazem jest, schudla som velmi vela kg, manzel sa o mna obava ze som vazne chora....napr teraz som od stedrovecernej vecere nic este nezjedla...)...a keby som sa ja zrutila, okrem ineho musim tak ci tak s pravdou von a este aj ostaneme bez eura...
vobec neviem co mam robit...mam ulavit svojmu svedomiu a priznat sa? za cenu toho ze znicim asi zivot nasmu 3 rocnemu dietatku a jednemu uzasnemu muzovi? alebo si mam toto tajomstvo vziat az do hrobu? na druhu stranu moj manzel si zasluzi vediet aka som, rozhodnut sa ci i vie odpustit alebo nie....ale obavam sa ze by to skoncilo katastrofou viacerych zivotov ☹ fakt som v koncoch