Nevadia vám malé byty pri deťoch?
Dobre ráno ,zaujímalo by ma , tí ktorí ste ako deti bývalý v malých bytoch ,nevadilo vám to ako deťom ? My sme bývalý v dvojizbovom byte a stále som závidela spolužiačkam keď som išla k niekomu ,že ako majú pekný ,nový nábytok,veľké kúpeľne a izbu kde sa mohli venovať škole atď a my stále tak stesnene,že som vela krát bola radšej vonku ako sa doma tlačiť ,ako ste to mali vy, ktorí ste žili v malých bytoch,nevyčítali ste to rodičom vnútorné ?
Absolutne mi to nevadilo ako dietatu ani ako teenagerke ani ako mladej dospelej zene. Fakt vobec. Asi preto, ze vacsina kamosiek, spoluziakov byvala velmi podobne ako my, v podobnych bytoch, dokonca aj v mensich ako sme mali my. My sme mali 3izbak a v podstate v mojich 6r. sme sa tam nastahovali ako do novostavby. Takze v podstate som ja byvala vo velmi novom modernom ( na tu dobu samozrejme) panelaku. Vobec som netuzila byvat v dome, mat zahradu a pod.
Vadilo mi to strašne, hlavne, keď už som bola väčšia. Mala som dvoch bratov, spoločná izba. Otras. Súkromie 0. Preto máme väčší dom a každý má svoj priestor. Do bytu už by som nikdy nešla, ale nielen kvôli priestoru. Mne vadi hlavne ten nedostatok súkromia.
Ako dieťa som bývala s rodičmi a segrou v 2.izbovom byte. Mne to prišlo normálne, byt naši nedostali, ale brali si hyposku, snažili sa nám dat všetko. V dospelosti som si kúpila veľký trojizbak a sme tam dvaja, ak bude dieťa, tak len jedno a bude sa musieť zrušiť pracovna. Momentálne nám to stačí, časom chceme dom.
Ja žijem v 3 izbovom byte a máme jedno dieťa . Ja som sa z domu presťahovala do bytu a nemenila by som. V dome som sa nezastavila ,vkuse niečo trebalo robiť. V byte mám kľud a tým že máme jedno dieťa ,má veľkú detskú izbu a súkromie bude mať tiež ,ako aj my v našej izbe. Avšak ako dieťa som bývala v 3 izbovom byte ,kde nás bolo 6 detí a 2ja rodičia ,bolo to na hlavu. Ale žili sme a boli sme radi že máme kde bývať. Tak nevadilo,že sme boli 4ria v izbe. Mali sme 2 poschodové postele
My sme bývali vo veľkom dome, ale ten bol 20 rokov rozostavaný, lebo rodičia nemali peniaze. Miesta tam síce bolo dosť, ale hanbila som sa tam kohokoľvek pozvať a závidela som sesternici a bratrancovi, že žili v peknom malom byte, hoci mali spoločnú izbu...samozrejme teraz sa na to už pozerám inam, viem, že rodičia robili čo bolo v ich silách, ale vtedy som to prosto brala takto
Ja trosku iny pohlad dam. Byvali sme v dome so starkymi, taky 100 rocny dom - sliz a pristavene 2 izby do L-ka. Starki mali 1 nepriechodnu izbu, do tej sa chodilo sice na taku presklenu verandu, ale tam bolo skladisko, orechy, papiere, nejake topanky, v zime muskaty. Kuchyna velka s gaucom a sporakom na drevo, velka komora a uzka kupelna. Potom obyvacka a z nej sa slo k nasim do spalne. A este predna veranda, to bol byvaly "gang", to sa rozsirilo a zavrelo, takze zmestil sa tam pisaci stol, pohovka, mamin sijaci stroj. Ucila som sa tam. Spavali sme s rodicmi v spalni. Ked sme boli vacsie, nasi zrusili obyvacku a spravili nam z nej detsku, takze bola prechodna. Z verandy sa spravilo akoze take posedenie, ale vsetky navstevy aj tak sedavali v tej velkej kuchyni. Starky zomrel, ked som mala 15 rokov. Starka, ked som bola uz po VS a neznasala som jej vety, ze ved ked zomriem, budete mat izbu. Mne o to neslo, uz ked som bola dospela, hlavne, aby starka tu s nami bola co najdlhsie. Ano, mame tam teraz manzelsku postel a postielku, spava tam mamina, ocino je sam v spalni, maju zdravotne dovody. A ked prideme na navstevu, tak sme tam my s muzom a najmladsou, starsi dvaja na pohovke vo verande, dalsie dieta 3,5 rocne v obyvacke (detska sa stala znova obyvackou) na rozkladacej sedacke s mojou maminou.
My sme so 4 detmi donedavna boli v 3 i byte, 62 m2 aj s lodziou. Detska akurat tak na prespatie - poschodovka a 1 postielka, jedna skrina, co bola zufalo mala pre 3 deti. Este muz pracoval z domu, takze v spalni stolik pracovny, a najmladsia v koliske, postielka nam tam uz nevosla. Kupili sme dom, ktory sme prerabali 4 roky, teraz maju deti 2 velke destke izby, chlapcensku a dievcensku. My mame mini spalnu, ale muz ma dole pracovnu, sice malu, ale ma tam klud.
Vzdy mi vadilo, ze nemam detsku so sukromim, sestra nevadila az tak, ale to, ze hocikedy tadial chodili nasi, ocino si po robote stale siel pospat, takze museli sme byt ticho a to ziadne kamaratky, nic...
Ale mali sme na dvore taku letnu kuchynu, a uz sa vyuzivala len ako skladisko na satstvo, periny a tak, bol tam vyradeny gauc. S frajerom sme si tam urobili "detsku", hlavne pocas leta, nasi to nejak akceptovali, co sa teraz, ked mam vlastne deti pomaly v puberte, hrozne divim 😅.
Ale tak zacala som s nim chodit, ked som mala 19, on 17, tak uz to nebolo az takeeee a vedeli, ze chceme obaja na vysku, tak nam verili.
Takze aj dom moze byt maly. Ale spominam na to vcelku pozitivne. Starka bola stale zena v domacnosti, varila, starala sa o vsetkych. Ked sme prisli zo skoly, mali sme teple jedlo, bolo o nas postarane. Starki robili vela v zahrade, pomahali sme. Vtedy sme sa nasomrali, hlavne ta puberta...ale teraz na to spominam rada. Mamina sa hrozne tesi, ked sa nasackujeme vsetci ku nim, je nas vela, ale pomestime sa a deti si to uzivaju. Jasne, ze prazdniny, je to ine. Je fajn, ked maju normalne svoj priestor, hlavne priestor na ucenie. To nam uz strasne chybalo. Sice dom nie je podla mojich predstav uplne a hlavne je pri velmi rusnej ceste, ale do skoly maju deti max. 5 minut peso, skolku mame tiez dost blizko, aj obchod, blizko je mesto. Tam, kde som vyrastala ja, tak lisky tam davaju dobru noc a prejde asi tak 10 aut za den, tu mozno aj cez 5000. Ale horsie som vnimala ako pubertak tu nemoznost kruzkov, ani na brigady nebolo kam, lebo co by sme zarobili, by sme prerobili na dochadzani. Ziadne ze ostat po skole s kamaratkami, slo par busov, ktore sme museli stihnut, inak sme sa nemali ako dostat domov. Tak dufam, ze deti to ocenia, neskor. Este ma napadlo, ze podla mna, kazde dieta nemusi mat vlastnu izbu, nech sa naucia vzajomnemu respektu, nejakej dohody, kompromisom. To do vztahu potom je podla mna len prinosne.
Byvali sme v 3i byte, izbu som mala s bratom a nie,nevadilo mi to. Jasne,ze chvilu som mala obdobie,ze by potesila vlastna izba, ale nebrala som to nejak tragicky. Aj teraz mame 3i a 2 deti v 1 izbe. Aspon sa naucia delit, lebo nie je za co sa hanbit. Nerozumiem tejto otazke,ked tie byty zo sociku su stale plne ludi 😄 Vsetci v nasom okoli byvaju 2+2 v 3i bytoch. Nie kazdy sa hrabe byvat do domu a stravit polku zivota v zapchach😉
Ako dieta som vyrastala v 3 izb velkom byte mal cca 85m2 co je krasne velky byt. Potom sme sa prestahovali na dedinu do domu. Cize som cast zivota zila aj v meste v byte aj na dedine v dome. A z tohto celeho som si odniesla do svojho dospeleho zivota ze chcem zit v meste a nechodit modrym gadžibusom do skoly vzdy opacnym smerom ako zvysok kamaratov kedze som dochadzala do mesta.resp moje deti budu zit v meste. A tak aj je. Najprv sme byvali v 3izb ale vymenili sme za 5izb. A z tohto bytu ma nik nedostane. Velky a v meste...pre mna ideal.
@sjun presne pre toto stale nemame dom ale byt, muz by chcel dom, ale ja som vzdy byvala v meste, vsetko nablizku, skola, obchod, kruzky, ziadne hodinove dochadzanie z dediny a mne to vyhovuje. Sice deti frflu ze nema kazda svoju izbu, ale vravim im budete vstavat rano o hodinu skor? A ziaden kruzok a kamarati v meste? A pracovne by sme aj tak stale museli sa trepat do mesta, stredne skoly detto, stredna na dedine uz vobec nie je
Nikdy mi to nevadilo, ale teda boli sme štyria v klasickom trojizbaku. Mám brata, ešte pred pubertou mamka rozhodla, že sa byt prerobí a podarilo sa, každý z nás mal svoju izbu, takže dalo sa to aj vtedy pekne riešiť. Tie byty ešte mali komoru aj špajzu, takže sa dalo pracovať s priestorom.
Dnes sme na tom podobne, máme dve deti a povodne trojizbak. Hľadali sne väčší byt alebo rovno dom, ale zhodli sme sa, že máme top lokalitu ( príroda aj práca na skok ), takže dom neriesime. Nie sme z tých, čo sú ochotní sedieť min dve hodiny denne v aute, aby chodili tráviť noci a víkendy do veľkého domu. Takže sa kuchyňa presunula do obývačky, ta sa zväčšila o kus ktorý sme ukradli spálni a deti majú samostatne izby. Možno by chceli mať tie izby ( hlavne puberťák ) oveľa väčšie, ale zase vstávať o hodinu a pol skôr, lebo dom by bol ďalej od všetkého, to už by nechcel 😅
@katulienkax my aj mame moznost ist do domu ale mna tam nedostane nik 😂 jedine ze by to bol dom v meste. Mame kruzky denne robotu v meste nevidim zmysel odtrepat sa na dedinu. Ja sa cudujem ludom co si to takto komplikuju kvoli dvorceku na ktorom ani nestihaju v ramci pracovného tyzdna byt. Ale este napr k teme. Kamoska ma 4 deti a byvaju v 2izb. Pre mna je ona kralovna ako toto dava aj ta logistika aj kde maju vsetky veci lebo to musi byt haluz.
Pokiaľ to financie umožňujú tak je dobré bývať v dome ale proste ako to tak nemôže byť tak nevadí že sa býva a žije v byte. Ale určite je kvalita žitia a existencie lepšia keď sa býva v dome. To je samozrejme pretože každý človek potrebuje priestor na to aby žil. Ked uz byt tak jedine minimalizmus v ňom.
Vyrastala som v dome, ôk, potom som žila s manzelom a dcérou v byt podkrovnom malom, vtedy stačil ale keď prišla 2 dcera hrabalo mi tam.... Bolo to strašné. Sme v dome. Sme tam ako na dovolenke po celý rok. Vdaka Bohu, samozrejme🙏🙏🙏
@sjun presne tak, 95% nasich susedov som za roky na dvore ani nevidela,ak neratam nutne rychle upravy ako pokosit, popratat po zime, pred zimou... chodia domov len spat, a pratat. ALe je to cool kazdemu byvat v dome a kazdy ma koooopec miesta. Fakt je nas tu malicko, takych co vobec cez vikend sme doma... a to ja osobne napr. nemam cas lezat na terase, cize nic z toho.. byt som upratala za 2-3hodiny na komplet a trajdala von, sa kupat, leharit, na vylet, ...
Cely zivot som prezila s rodicmi a o 5 r mladsim bratom v dvojizbaku (sice velkom - 64 m2, ale len dvojizbak), rodicia si skoro cely zivot rozkladaju postel v obyvacke, aby sme my s bratom mali normalnu detsku izbu (spolocnu).
Nikdy ma ani nenapadlo, ze by som rodicom stiesnenost priestorov mala vycitat (aj ked by sa dalo - moja mama vzdy vsetky peniaze minie na hluposti) a to mame mizerny vztah a toho, co by som im vycitat mohla, je viac nez dost...
Žili sme štyria v jednoizbovom až do mojich 18 a v pohode. Keď jednoducho nie sú možnosti tak nie sú. A v dnešnej dobe sú ľudia radi , ak majú aspoň to. Ja som slobodná matka a žijem v prenajatej izbe v byte v pôvodnom stave. Viac si žiaľ dovoliť nemôžem, základ je , že máme kde bývať a zároveň sama pokryjem ostatné náklady.
Vadilo.. Kedze ja Sama som vyrastala ako sardinka, 6 ludi a 3izbak,manzel podobne 4ia a pidi 3izbak, tak Toto som pre svoje deti nechcela Ani naaahodou.. Sice maly RD, ale deti maju svoje izby a sukromie, zvlast teraz v puberte, ked su rozlicne pohlavie.. Si Ani neviem predstavit zeby sa pred sebou prezliekali, alebo domace ulohy robili vedla Seba.. Napr, detto oslavy s kamosmi kamoskami ako bybsme riesili, takto ma kazdy svoj priestor sukromie😊
Zdravim Vas. Ano, mne to vadilo, ale nie ze maly byt, ten sme mali v pohode, ale skor to, ze som mala malu uzku izbu. Ked som vyrastla a bola studentka, bolo mi to jedno, bola som rada, ze ju mam sama pre seba a ze sa mamnkde zavriet 🙂
A nie, ani mi nenapadlo to vycitat
samozrejme, že mi to ako decku vadilo...o puberte ani nehovorím. Mám dvoch bratov a mali sme spoločnú izbu. Detstvo som mala krásne, ale čo sa týka bývania, tak som rada, že svojim deťom môžem dopriať oveľa viac.
Ahoj, tak som asi divná 😄 som z piatich detí, brat ročník 79, sestra 81, druhá sestra 83, ja ročník 92 q brat 95. Vyrástli sme v 3i byte, (ani jedna izba nebola priechodna). Rodicia spali v obývačke, kým najstarší brat (mal sam izbu) nešiel na výšku (cca do mojich 6r). A sestry boli v jednej izbe. Ja som k nim sla asi od 3-4 rokov a brat s nimi bol v spálni/obývačke. A potom sme už mali spolu izbu, rodicia spálňu a LED chodil najstarší brat z BA domov (tak 3-4x do roka, lebo už mal aj brigadu), tak spal v obývačke. A ja som to teda milovala. Od malička som bola naucena na zdieľanie, na plný dom (večne som mala ja kamošku a mladší brat kamarata nejakého doma, bežné sme prespavali). Sestry boli super, nikdy mi to nevadilo a doteraz na to spomínam. Všetci súrodenci sme so veľmi blízky, stretávame sa skoro každý týždeň. Keď som mala 11 zomrela mi stredná sestra, to bolo hrozne, zrazu také prázdno doma...potom o 3 roky druhá sestra sa chcela osamostatniť, tak odišla, vydržala pol roka a vrátila sa (lebo frajer odišiel na zárobky a jej bolo hrozne smutno). Dodnes si pamätám ako som plakala, keď sa o rok vydávala (mala som 15), že čo budem bez nej doma robiť. Každý deň som ku nej chodila a keď sa jej narodila dcérka, nonstop ma ku sebe volali, alebo nám ju dávali domov. Toto som vždy závidela mojej mame, že stále mala plný "dom" deti. Rodicia sa po rokoch rozviedli a keď som ja otehotnela, nemali sme s mužom poriesene bývanie (jeho rodicia rozvedení, každý sám v dome, akosi sa rátalo že k jednému z nich pojdeme), tak som si dupla a šli sme k mojej mame. Bývali sme pri nej 4 roky, muž väčšinou v nemeckú. Potom sme si začali riešiť bývanie, chceli sme byt. Nasli sme o ulicu nižšie 4i, tak sme tam išli, muža bratia vyplatili z domov. A môj mi navrhol, aby sme vzali moju mamu k sebe. Tak jej byt dávame do nájmu, peniaze nám idú napoly, mamina je rada, že nie je sama, ja mam postarane, keď potrebujem odbehnúť, už mám 3 dieťa, muž už pracuje v meste.. čiže plný byt, nám je veľmi veselo, ķed sa stretávame celá rodina v našom byte, sú to tie najkrajšie dní, a tajne dúfam, že moje deti budú bývať niekde blízko a nie na opačnej strane sveta. Ja by som svoje detstvo nemenila. A to môj otec postavil dom v rodnej dedine ale nikto okrem neho, tam nechcel odísť. A to aj bol kameň úrazu jeho vzťahu s mamou. Teraz tam býva sam, 25km od nás, ale chodí pravidelne k nám aj súrodencom viac krát do týždňa a keď môžeme, tiež ideme k nemu. Jednoducho sme rodina, čo sa nonstop navštevuje a ma veľmi dobre vzťahy. A myslím ze aj preto, lebo sme spolu tak blízko všetci vyrastali.