Neviem si zvyknúť na miesto, kde bývame
Ahojte, mám jeden problém. Asi je to skôr problém vo mne, aj si to uvedomujem, ale neviem s tým zatiaľ bojovať. S manželom bývame v dome na okraji malého mesta. Je to dom, kde on vyrástol a ktorý si za 10 rokov skoro celý prerobil, sám, bez pôžičiek, len z toho, čo zarobil. Pred manželstvom sme sa bavili, kde budeme bývať a ja som pristala, že teda tu. Vedela som, koľko do toho investoval, času aj peňazí a práce, navyše tu má aj dielňu, ktorá je jeho zamestnaním. Vedela som,že by neodišiel, preto som súhlasila, kedže ja som takéto zázemie nikde nemala. Problém je len v tom, že bývame v meste, ktoré ja neznášam, dom je pri hlavnej ceste, od ktorej je dosť veľký hluk a tiež to veľmi ťažko prežívam. Nemám vzťah k tomuto miestu ani domu a neviem to tu nazvať domovom. Beriem to len ako nutnosť, nič viac. Ja som vždy túžila po domove na pokojnom mieste, bez hluku, bez áut a kamiónov hneď pod oknami. Stále mu vravím, že raz kúpim nejakú chalupu a odsťahujem sa tam, keď deti vyrastú (teraz čakáme prvé bábätko). Som z toho vnútorne dosť deprimovaná, no na druhej strane si s manželom vo všetkom ostatnom skvelo rozumieme a neviem si predstaviť, že by som mala za muža niekoho iného, aj keby sme sa povedzme zhodli v názore na bývanie. Viem že nemôžeme mať vo všetkom 100% zhodu názorov, ale zrovna bývanie je dosť dôležité. Viem aj,že si možno pomyslíte, že som nejaká rozmaznaná, ale verte, že keď sa niekde necítite ako doma, len ťažko sa s tým zmieruje. Máte niektorá podobný prípad u vás? Ako ste to zvládli? Zvykli ste si? Ďakujem za názory.
@sixas ahoj, my sme sa nakoniec rozhodli stavat dom na mieste, ktore sme spolu vybrali a kde mame aj spolocnych priatelov. Uz sa budeme stahovat v lete, stavat sme zacali uz v roku 2019. Ja by som tu nikdy nebola stastna, nikdy doma, zacala som mat tiez drpresie z toho, hlavne este ked prisla pandemia, okrem odchodu do prace som di tu nic nevedela najst, nechodila som ani na dvor. Teraz sa uz obaja nevieme dockat s tesime sa na stahovanie. Hluk z cesty tu za tie roky este zosilnel, premavka je stale horsia, cize aj z tohto hladiska nam bude lepsie, aj z pocitu, ze sme nieco vybudovali spolocne a mame na tom rovnaky podiel aj zasluhy. Bez tohto rozhodnutia veru neviem, ako by to do mnou pokracovalo a tiez v nasom vztahu s manzelom.
@mirunkad Ja som si tiež veľmi dlho nevedela zvyknut. Odstahovali sme sa do mesta, kde nemam vôbec nikoho blízkeho z rodiny, nikdy som v tom meste nezila. V podstate sme sa dohodli, ze tam pojdeme byvat, lebo manzel ma odtial relativne blizko do prace a ja som v tom case studovala na VS, takze hoci som do skoly dochadzala denne, moj zivot sa tocil okolo mesta, kde som studovala a domov sme vlastne chodili len prespat. Ale po VS som si hned nasla v mojom terjasom meste pracu (cca 10 minut pesi od bytu) za co som velmi vdacna a uz sa moj okruh známych rozsiril, potom prislo jedno dieta po nom druhe. Ked deti nastupili do jasli a do skolky, zase sa moj okruh známych rozsiril. Zlom prisiel vtedy, ked sme cestovali prec z okresu na nejaky vylet a ked sme sa vracali a prisli sme do prvej dediny nasho terajsieho okresu, tak som len tak mimochodom prehodila k manželovi: "No, ocko, uz sme skoro doma." Bolo to uplne spontanne a vtedy som si uvedomila, ze som teraz v tomto meste doma. Tu mam svoju rodinu, svoj domov, vyrastaju mi tu deti, mam tu dobru pracu, zopar priatelov, deti tu maju kamaratov. Mam rada svoje "nove" mesto. Rodicov i surodencov navstevujeme pravidelne (aj oni nas), nie su chvalabohu od nas velmi daleko, maximalne tak 60 km, co je v dnesnej dobe skoro nic.
Takze si myslim, ze aj Vy si coskoro zvyknete, pride dietatko , bude rast, najdete si pracu, vytvorite si nove vztahy a pod navalom povinnosti prestanete vnimat mnoho negatívnych veci, ktoreVám teraz na tomto mieste vadia. Clovek si zvykne na vsetko.
A moj otec k tomu este vzdy doda: "Clovek znesie vsetko, len vajce nie." 😀
Drzim palce.