Neviem si zvyknúť na život v zahraničí
Ahojte dievčatá, chcela by som vedieť, či máte niektorá podobnú skúsenosť a ako ste to vyriešili. Pred pár rokmi som si našla priateľa, ktorý je cudzinec a odsťahovali sme sa do jeho krajiny (v Európe, nie až tak ďaleko od SK). On nie je moslim ani nič také, takže nejde o zásadný kultúrny rozdiel. Na začiatku som sa tu cítila čudne, ale myslela som si, že je to len dočasné. Už som tu teraz pár rokov, ale stále viac pociťujem fakt, že sem nezapadám, nepatrím. Mentalita je to trošku iná a neviem si nájsť skutočné kamošky, cítim sa sama a necítim sa tu doma. S priateľom vychádzame dobre, je to skvelý chlap. Sme už v takom veku, kedy sa musíme rozhodnúť, ako ďalej, no ja sa bojím, že ak tu zostanem, budem tu nešťastná celý život. Na druhej strane, vrátiť sa späť na Slovensko by bolo pre mňa tiež ťažké, keďže väčšina známych už má svoju rodinu a neviem, či by som si ešte niekoho našla. Takže stojím pred veľkým rozhodnutím a chcela som sa spýtať, či je to niekto, kto si prešiel niečím podobným. Ďakujem za všetky skúsenosti.
Ahoj, rozumiem ti uplne presne. Prave prechadzam takouto zivotnou krizou. Riesila (riesim) presne ten isty problem co ty. Mam okolo 30r. a za tie 4 roky co som v zahranici sa na mna nabalila kvalitna frustracia a dilema ci sa vratit domov ci nie, lebo som pocitovala pocit ze som cudzinka, ze som tam sama hoci nejakych znamych som mala a aj slovakov a jazyk sice viem, ale frustroval ma vsade naokolo, ze nemozem hovorit rodnou recou. S partnerom sa mi crtala buducnost a v tom som si zacala klast otazky, ci je toto co chcem? Ci sa chcem zaviazat na cely zivot do krajiny keby prislo dieta? U mna toto vsetko bolo umocnene aj tym, ze sa mi rodina miesala do zivota a nesuhlasila s mojim zivotom v zahranici, citila som ze ich stracam. Dostala som strach, ze na vsetko ostanem tam sama a ze to nezvladnem dlhodobo. V poslednej dobe som riesila tuto dilemu navratu coraz castejsie a partner zacal tiez uz pochybovat. Az som sa dopracovala k tomu ze som odisla z prace, aj od partnera. Od neho hlavne proti svojej voli lebo ho lubim (ale tiez tam nebol ziadny sposob aby isiel on na SVK). Az doma mi doslo co som urobila, citim ze to bola chyba, ze som to dohnala az tak daleko a nemala som ho opustit. Myslela som si, ze tak to bude spravne, ze si vyriesim dilemu. On uz ma zo strachu neprijme, a ja asi musim zacat ten svoj 'novy zivot' na svk. Ked som bola v procese rozhodovania, obklopila som sa nazormi velmi vela ludi, raz vraveli ze ked ho milujes tak ho neopustis (aj za cenu ze ty si nestastna v zahranici) a druhy vraveli ze vrat sa domov tu si najdes aj robotu aj chlapa a bude ti jednoduchsie. Doma som len kratko, a snazim sa utriedit si to este v hlave, po rozchode som neni schopna si este hladat pracu...teraz uz viem, ze som ho nemala opustit, ale poriesit si psychologa a keby to stale neutichalo, premysliet si aspon lepsie ten navrat a nie konat pod vplyvom emocii. A teraz tiez sa bojim kde zacat a tak, ze si nenajdem chlapa atd...a jedine na co myslim je on a o navrate. Ked som tam, chcem ist na svk, ked som na svk chcem ist tam. Neviem co chcem, a neviem si s tym poradit.
@alex666 Ahoj, taketo pocity mozes zazit aj na SVK. Ja aj moj manzel pochadzame z maleho mesta, studovala som v Cechach, teraz zijeme v Ba. Vsetky kamaratky mi zostali v rodnom meste alebo v tych Cechach, tu nemam nikoho. Keby bolo na mne, zostanem blizko rodneho mesta, ale kvoli muzovi nemam na vyber. Ked sa narodili deti pocity sa este prehlbili. Jednak mi je smutno, a aj mi nema kto pomoct, aspon 2 hodky tyzdenne pokocikovat, moct ist s bolavym zubom k zubarovi... Az ked sme zacali chodit na ihrisko v nasom bytovom dome postupne som sa zoznamovala so susedami, ked uz sa pomaly medzi nami zacalo vytvarat kamaratstvo, prestahovali sme sa. Nie daleko, ake s tromi malymi detmi sa trepat pol hodiny MHD, a potom sa z toho spamatavat este pol dna, to sa mi uz nechcelo. Takze opat som zostala sama, bez kamaratky, bez moznosti porozpravat sa s niekym plnoletym, ja nie som ten typ co sa da s niekym len tak do reci. Mala som z toho depky. Ale vyzera to ze sa lady pohli, teraz ked najstarsi nastupil do skoly zaciname mat s ostatnymi spolocne temy, tak verim ze uz bude lepsie.
Mas tazke rozhodovanie, laska k partnerovi vs. k domovu. Je dost mozne ze tak ci tak budes vzdy nieco lutovat, o nieco prides. A s tym sa musis vyrovnat. Mozno by pomohol aj psycholog ako baby spominali, ak si nevies sama rady.
Drzim palce.
@vanesssa7 Ahoj 😊 No nakoniec som sa po niekolkomesacnych uvahach rozhodla vratit sa na SK. Prve mesiace boli brutalne, asi najtazsie obdobie mojho zivota. Ale vsetko sa obratilo na dobre, uz zijem uplne iny a stastny zivot aj s novym muzom a babätkom na ceste 😉
Kludne mi napis sprvu, mozeme pokecat
My sme sa tiez vratili nakoniec. Bude to rok a sme spokojni. Vsetci 🙂.... a ta druha krajina mi absolutne nechyba.
@lucimax Preco nechapacky? Australia je sice daleko, pravdepodobne s prestupom ak nie viacerymi ale ked sa chce a nie je ina moznost, da sa zvladnut vsetko. Ja som cestovala s dvojmesacnym babom 800 km sama autom na Sk. O mesiac na to tu istu trasu spät. Cesta mi trials namiesto ca. 7 hodin (aj s prestavkami) 11 hodin. Toto je narocnejsie ako 24 hodin lietadlom. Dieta reve, neustale kojenie, prestavky, a este sa aj sustredit na soferovanie. O par tyzdnov na to let do Saudskej Arabie. Cesta dokopy aj s prestupom ca. 12 hodin. Lietadlom je to brnkacka. Vo februari ma caka let do Saudi sama s tym istym "babom" akurat uz 3,5 rocnym a s ca. 2 mesacnym miminom. Velmi dolezite je aj, ake su starsie deti. Nasa je na cestovanie akymkolvek dopravnym prostriedkom a akokolved dlho zvyknuta. Dokonca velmi rada cestuje. Posledna cesta dnes presne pred tyzdnom 800 km zo Slovenska, len my dve same autom, dcera presne tri roky, ja v 24.tt, pol cesty lialo ako z krhly, dieta uplna pohodicka, aj nespala, tak citala, spievala atd. Je jednoducho zvyknuta a vie, ze ked musime, tak musime. A nie, ja zo zasady nesoferujem v noci. Vsetky cesty autom absolvujem cez den.
Myslim, ze zakladatelka tejto diskusie sama nevie co chce. A ked to sama nevie, tak my jej tu fakt nepomozeme.