Nevychádzam so svojou mamou, ktorá odišla do zahraničia
Ahojte. Toto bude asi len výlev z mojej bezútešnej situácie... no možno by mi pomohol iný pohľad na vec.
Nemám otca, mám len mamu. Tá už dávnejsie odišla do zahraničia a vzťahy ochladli. Často krát to bolo lepšie a potom zas horšie, nikdy sme nemali extra blízky vzťah. Väčšina spomienok či už starších alebo nedávnych je viazaná na problémy a negativitu. Keď som otehotnela, začali sme viac komunikovať, stretávať sa, zaujímala sa a vyzeralo to, že nastane rodinná idylka. Ale všetko to zas padlo, keď sme sa nezhodli vo výchove môjho dieťaťa. Ja som dosť ostrý človek, tak sme sa pohádali, lebo podľa môjho názoru ju, ako babku do výchovy nič a patrične som jej to dala najavo. No urazila sa a od vtedy sa nerozprávame, nezaujíma sa ani o mňa ani o svoje vnúča. Celé to skončilo tak, že odmietla prísť na moju svadbu a odkázala mi to po druhom človeku. Nie je to prvý krát za život čo sa mesiace-roky nerozprávame.
Stále mi to behá po rozume a bije sa vo mne strana “je mi to ľúto, že pri mne nestojí vo významných chvíľach” s druhou stranou “opustila ma v najhoršom, teraz si už vystačím bez nej” ... často kvôli tomu nespím.
Ja som palica, nedám si povedať a všetko robím po svojom v duchu “každý si je strojcom svojho šťastia” ... no s týmto sa už dlho neviem vyrovnať. Túžila som po svadbe kde bude pri mne, bude sa tešiť a oslavovať a bude možno plakať od dojatia. A realita je niekde inde. Vždy keď spomíname svadbu, zostanem deprimovaná, sklamaná... nie som s tým vôbec vyrovnaná.
Čo by ste robili? Má byť vždy dieťa to čo urovnáva vzťahy, keď je druhá strana bez záujmu? Skúšali by ste ju obmäkčovať a vtierať sa do pozornosti alebo je jednoduchšie pomaly sa s tým vyrovnať?
@makova333
a za kolkymi psychológom ma kvôli zlému detstvu chodiť? Vieš čo ti povie skutočný terapeut ohľadom tychto ľudí? Že nie je chyba v tebe, keď si myslíš, ze by si mal ešte viac ustupovať, ešte viac milovať a ešte viac odpúšťať, pretože daný človek už robí a vydáva maximum a robí to najlepšie ako vie. Jednoducho, čo tak si otvorene priznat, ze jej matka je vadná a nedá sa s nou? Že chyba nie je v autorke a robí maximum aj napriek svojim traumám a ze chyba je v jej matke? Prečo tu majú ľudia tak radi tendenciu z agresorov robiť obete, ktorím sa asi ešte dostatočne nefúka správne do riti? Ešte by jej mala fúkať do riti v správnom rytme asi, aby to bolo dokonalé, či? To ona by mala na kolenách prosiť dcéru s plačom o odpustenie a nie ešte na staré kolena ju odsrkovat, ale čo sa dá od takej čakať, keď to robila cely život, však?
Autorka- tu máš odkaz na jedno dobre videjko
@katkami123 beries to prilis osobne. Nik tu z matky nerobi obet, ani netvrdim nikde, ze jej ma ofukovat zadok. Svet nie je ciernobiely. Aj na to, aby mohla povedat, ze jej matka je ako vravis "vadna a neda sa s nou" (ja nesudim, iba pisem, to co ty) a uz nikdy v zivote ju nechce vidiet ani sa s nou stretnut, musi to v sebe spracovat, odpusit (ano je to velmi tazke, mozno to bude trvat roky), lebo inak tuto traumu bude v sebe iba potlacat a ponesie si ju ako balvan pred sebou vo svojom zivote. Ono je uplne jedno kto je vinny resp. vinny viac alebo menej, dolezite je, aby to daneho cloveka netrapilo. Ja jej v tom velmi drzim palce.
@makova333
Odpustiť sa dá aj bez stretania. Niekedy sa tak odpustí ešte omnoho lepšie, lebo toxickí ľudia radi vytvárajú nové zranenia. Neberiem to osobne, len sa mi nepáči, keď sa radi jednej, ktorá už robí možné aj nemožné, aby stále ustupovala a skúšala, pritom druha strana nemá záujem. Niekedy neodpustenie pretrváva práve pre to, ze sme s toxickými ľudmi stále kontakte. Inými slovami, nemusí mat s matkou žiaden vzťah, aby odpustila, ani neutrálny. Len jej tu neraďte nech si ešte viac neubližuje a sa neponižuje, tiež si toho zažila dosť.
@katkami123 ja niekde radim nech robi mozne aj nemozne a aby stale ustupovala alebo niekde radim, aby sa s matkou stretavala? Alebo niekde tvrdim, ze s nou musi mat vztah, aby jej odpustila?
@makova333
Písala si v predošlých príspevkoch niečo v tom zmysle, ze mamu už nezmení, musí zmeniť seba a ze by sa mali spolu o tom všetkom porozprávať.... lenže ak sa to udialo, autorka už absolvovala aj sedenia u psychológa, tak to opäť už asi viac nemá cenu. Celkovo si myslím, ze tu by mala hlavne veľa čo matka vysvetlovat dcére. Tiež si aj zľahčovala, ze odišla do zahraničia za prácou, pritom autorka sa vyjadrila, ze matka ju niekoľko rokov vôbec nekontaktovala a odmietala jej platiť základne veci, takze sa na drzovku zbavila dieťaťa a starostlivosti.
@makova333
Aj si zľahčovala to pozvanie na svadbu sa mi zdá, akoby to bola autorkinu vina, ze neprisla, lebo ju nepozvala s dostatočnou grandioznosťou. Otvorene, ak som aj pohádana s dcérou, tak jej na svadbu pôjdem, keď ma pozve, je to predsa moje dieťa. Toto sú veci za ktoré nesie vinu výhradne matka. Nemusela ju totiž za to aká bola pozývať vôbec. Keby jej na dcére záležalo aspoň trochu, tak príde. Viac jej záležalo na vlastnom egu aj za cenu úplnej straty dcéry.
@katkami123 takze takto: skus sa naucit citat s porozumeni, potom citat podla poradia a vsetko co som napisala ti bude davat zmysel. Napisala by som aj nieco ine, ale nenapisem, nema to zmysel a tebe by to aj tak nepomohlo.
Od svojej matky neočakavaj žiadne prepáč. Ty si už ako dieťa dozrela a pozeráš sa na to všetko z iného uhla a už tiež aj ako matka, ona nedozrela a nedozreje nikdy. Ona už bola v tvojom veku v akom si ty teraz a zachovala a chovala sa choro, tak od nej neocakavaj, ze sa to niekedy zmení a uvedomí si chybu. To by si musela priznat, ze zlyhala a to takí ľudia nedokážu, aj keď vedia, ze robia zle. Jednoducho nečakaj od nej zázrak, ze sa uvedomí, keby bola uvedomelá, tak sa tak nikdy chovat nebude. Pokým ti to udobrovanie s nou viac ubližuje a nikam sa to neposúva, tak to nerob. Tiež som sa v živote napocuvala od okolia- ale je to tvoja mama.... tak sa tak ku mne mala aj chovat. To, ze je niekto iba môj biologicky rodič a výchova je cela zla ešte neznamená, ze sa teraz budem ponižovať donekonečna a stále po sebe aj v dospelosti nechať šlapať. A vieš co je najzaujímavejšie? Ze najviac mi hrali na city - ale veď je to tvoja mama, práve ľudia, ktorí boli presne povahovo rovnakí ako ona. Akoby títo zlí ľudia si mysleli, ze im môže prejsť všetko možné chovanie na svete a bez dôsledkov a druhy bude stále nekonečna studnica odpustenia aj bez toho slovka prepáč. Ale to tak nefunguje. A tie reči o tom, ze matka je jediná na svete, a bla bla bla, tak kde bola tá jediná matka na svete, keď ju bolo najviac treba? Čo sa vtedy nesprávala ako matka? Je to síce kruté, ale ju si ako ozajstnú matku asi nikdy nemala, tvojou matkou bola asi skôr tvoja babka, takze tie patetické reči o jedinej na svete vôbec nechápem, keď jej nikde nebolo. A na nete pozri sériu videí od Jána Dvořáka - poznej svého psychopata. Zameriava sa skôr na vzťahy s takýmito ľudmi, ale neskôr opisuje aj rodičov s takýmito črtami. Určite ťa posunú ďalej.