Nezištná pomoc

Ahojte. V kratkosti by som rada objasnila situaciu a poprosim o nazor, mozno aj chlapov ak tu nejaki su, ako by to vzali. Mam priatela, ja mam 28r.,on o cosi starsi. Nie sme spolu moc dlho, cez tri mesiace. Jeho rodinu este nepoznam. Ani on moju. Resp.ja ani nijaku nemam. Nehrnieme sa do toho a vsetkemu davame cas, ale obaja to myslime spolu dobre a planujeme raz casom rodinu, deti. Mame sa radi, ale tak je samozrejme ze nas vztah nie je este neviem ako stabilny. Obaja pracujeme a mame svoje aktivity ale snazime sa. Jeho otec je chory a lezi teraz v nemocnici. Zajtra ho prevezu do inej, ktora je blizko mna. Som priatelovi oporou, davam tomu priestor, nech ma cas byt s nim tak sa aj pomenej vidime. Pretoze ja som prisla o obidvoch rodicov uz a surodencov nemam, pamatam si ake to bolo, ked mi umierala mamka a minuly rok otec. V akom som bola stave, kolko som travila casu v nemocnici. Nastastie jeho otec na tom tak zle nie je. Bude v pohode hadam. Avsak kedze rodinu este neriesime, tak sa ani do jeho rodiny nesackujem a nechavam to na neho, a na nase rozhodnutie ked bude vhodny cas. Chapem ho ze teraz by bolo neprijemne pre nich spoznavat v takej situacii niekoho. Takze neriesim. Ale moj dovod preco tu pisem. Napadlo mi, ze kedze lezi tu blizko mna, ze by som za nim zasla. Moja predstava je taka, ze mu urobim nejaku chutnu polievku, kupim casopis...predstavim sa, vysvetlim ze byvam blizko, tak som si povedala, ze mu mozno urobi spolocnost dobre aj s dobrou polievkou. Neviem ci ma tu niekto spravne pochopi, nechcem si tym ziskat este viac priatela. Prave naopak vobec tu o neho ani tak nejde, len sa mi tym vynorili spomienky na mojho ocka, s ktorym som mala uzasny vztah a chyba mi. Nejak som sa spätne vratila do chvil, kedy tak lezal v nemocnici s tou istou diagnozou, viem ako mu robilo dobre, ked ktokolvek prisiel, ved cele dni lezat v nemocnici a cumiet do blba fakt nic moc. Viem, ze priatelova rodina budu chodit po praci za nim, ale to je niekedy po 17.tej h.a nie kazdy den, ja by som zasla na obed s tym, ze ak by sa mu to pacilo a nevadilo, rada by som chodila hoci aj kazdy den, s dobrym jedlom, novym casopisom a dobrou naladou. Uprimne by som mu povedala, kto som, co som, ze by som mu tym chcela len urobit radost a sprijemnit trochu cas v nemocnici, mozme rozpravat sa, to vsetko ak samozrejme zareaguje pozitivne a suhlasil by. Chcem ho zaroven poprosit, nech to ostane take male nase tajomstvo aspon pre zatial. Pretoze ako som pisala, nejde mi o ziskanie si priazne priatela, ale o pomoc starsiemu cloveku, ktoreho sice este nepoznam, no uz teraz ho mam rada zo slov priatela. Je to vraj velmi dobry clovek a cela jeho rodina a vzdy hovori, ze ma budu mat velmi radi. Hadam to nevyznelo ako blbost, nie je za tym nijaky skryty umysel, naozaj len citim ze je to nieco ako dobry skutok pre ineho cloveka. Mam vystudovanu socialnu pracu, asi to mam v povahe a nieco vnutri mi vkuse hovori, ze to mam urobit, ze to bude spravne. Uvedomujem si, ze to moze dopadnut aj zle, preco by sa mal chciet bavit chory clovek s cudzou mladou zenskou, ale mozno naopak by ho to potesilo. Co si myslite, je to dobry napad? a urcite padnu aj rady, ze nie, ze radsej ist s priatelom. Ak to navrhne on sam, pojdem velmi rada, ale nemyslim si ze by mu to napadlo. A nechcem aby si myslel, ze sa nanucujem do rodiny. To vobec nie.