Nezvládnuteľná situácia
Ahojte vsetci,
Nedavno sme prisli o babatko. Dost necakane vo vyssom stadiu tehotenstva. Stale to velmi boli, ale snazim sa pomaly dostat sa opat do bezneho zivota. Vcera som bola na prechadzke s mamou, trosku sa vyvetrat. Ta hned spustila o sestrinych detoch (uz ma 3). Ako maly Sebko uz sam sedka a ako mala Laurinka uz vie to a to atd.
Ako sme boli na prechadzke, tak obzerala vyklad s detskymi vecickami a pokracovala v nadsenej debate o detoch. Na zaver spominala na nase detstvo a hlavne na to, aka bola sestra sibalka, ze to maju jej deticky po nej.
Pripadala som si ako chudera. Mamine som povedala, ze uz musim ist, ze mam este nejaku pracu. Cestou domov som plakala, potom aj doma.
Mrzi ma to, ze som to nezvladla. Mama videla, ze ma nieco rozhodilo, aj ma volala este k nim aj na noc (muz je na sluzobke do konca tyzdna), ale odmietla som.
Co robit v takychto situaciach? Inak mi sestrine deti nevadia, bola som s nimi aj medzi sviatkami a vsetko ok.
@ivkazba ja mam s mamou otvoreny vztah. Aj si pred nou poplacem, ale ona to vnima, ze som este mlada, ze o rok budem zase mamou a svet ide dalej.
Ked placem, tak ma podpori a trochu polutuje, ale ona ako spravna babka zije vnucatami a to jej zas nechcem odopierat. Tesila sa aj na nasu malu.
Veď to je v poriadku, že žije vnúčatami. Ale teda nie je v poriadku brať stratu babatka vo vyššom štádiu tehotenstva tak, že veď si mladá, ešte budeš mať deti. To predsa na bolesti nič nemení. A tým, že bude tolerovať tvoj smútok jej predsa neodoberáš možnosť žiť vnúčatami a tešiť sa z nich.
@ivkazba tak ono to trva uz 4 mesiace a ja som chvilkamk akoby uz dobre na tom. Ale potom pride vcerajsok a zase som mimo. Preto neviem co robit
Hej, ja ťa chápem. Preto sú len 2 možnosti, buď to pretrpieť (za mňa nie dobrá voľba) alebo to mame vysvetliť. Tak ako si to napísala sem. Že sa z detí svojej sestry tešíš, rada sa s nimi stretávaš. Ale napriek tomu ešte potrebuješ čas na to, aby si viedla dlhšie diskusie, ktorých ústrednou témou sú len a len deti. Bez komunikácie to väčšinou nejde.
Ak mas dobry vztah s maminou, tak si s nou sadni a uprimne sa a s nou porozpravaj. Podla toho ako si to popisala, mam osobne pocit, ze mate k sebe blizsko. Uvidis, ze sa ti ulavi a mamina pochopi ako sa ty citis 😊 clovek, ktory nieco podobne/rovnake neprezil si velakrat neuvedomuje, co vsetko sa moze v hlave smutiaceho cloveka odohravat. Prajem vela sil a dufam, ze sa raz dockate vytuzeneho babatka 🍀!
Dakujem vam. Ona mi uz aj hned dnes rano volala, ze ako som sa vyspala. Ciastocne sme si to odkomunikovali, ale nechceli sme sa uz k tomu viac vracat. Volala ma na obed, tak mozno pojdem.
Co ma vsak vzdy tak zarazi, ale to ma zas vzdy dorazi sestra, ze nech si dam tabletku na ukludnenie, ked to na mna takto pride a rozrusi ma to. Ja moc za to nie som a vzdy sa ma to dotkne, ci som uz ozaj az tak zle na tom.
vies, keby tvoja mama prekonala to co ty, keby mala osobnu skusenost so stratou dietatka, mozno by reagovala citlivejsie, alebo je proste taky ten racionalnejsi typ cloveka, s upriamenym pohladom do buducnosti, alebo usudila podla tvojho spravania, ze si to uz spracovala, ja celkom presne viem ako sa citis, presla som si 2x stratou dietata, 1. Downov syndrom a 2. mimomaternicove tehotenstvo, moja mama to brala az nadmieru “sportovo”, samu ma to prekvapovalo, najma v tom 2. pripade to akoby celkom nechapala, ze som mohla prist o zivot (mala som masivne vnutorne krvacanie, stalo sa mi to na letisku po pristani lietadla, tehotenstvo nebolo este potvrdene lekarom), ona to proste akoby neriesila, mozno mala pocit, ze ked to bude so mnou preberat bude to pre mna bolestivejsie, nasi rodicia - starsia generacia je celkovo taka menej empaticka, je to dobou v ktorej zili, co si priniesli zo svojich rodin…ak mas s mamou dobry a otvoreny vztah uplne uprimne jej vysvetli ako to citis ty…
Treba to mamine povedať, jasné že to asi nemyslela v zlom ale ako je trošku nemiestne sa baviť o deťoch a podobných témach keď vie v akej si situácii to myslím, že jej mohlo aj samej dopnúť.
@nickpick Plne s tebou suhlasim, ja som tiez potratila v 16tt, moja mama ma sice polutovala, ale jej reakcia po 10 min. rozhovoru bola: "Nuz co uz stalo sa, kedy planujes znova otehotniet?" Mne trvalo rok, kym som sa znova odhodlala otehotniet lebo som sa tak bala, ze to znova moze skoncit, tak zle...Takze ano, asi aj ta ina generacia a hlavne pokial to nezazijes, tak asi naozaj nevies co sa odohrava v hlave toho druheho.
K tej tvojej sestre by som sa vyjadrila, myslím si, ze ona to nemyslí vobec zle s tou tabletkou. Toto je podl mňa osobne veľmi ťažká situácia a niečo ako tabletka na ukludnenie tomu môže pomôcť. To nie je znak akoze si mimo alebo tak. Takú situáciu akú si si prežila ty by nezvládal nik a v takomto prípade ja osobne by som sa medicínskej pomoci vôbec nebránila.
Pre tvojich blízkych je ťažké ta vidieť trpieť. Najradšej by ti dali zázračnú tabletku, nech je to všetko preč a už sa môžte tešiť z nového bábätka a všetko je za vami. Tebe to však nejde, trapis sa.
Povedz im co potrebuješ co najkonkretnejsie. Nech tu pre teba sú.
Skús hovoriť o svojich citoch. Aj keď sa ti možno nechce skús v takých prípadoch mamke povedať že ti je smutno a či nemôžete zmeniť tému. Mrzí ma strata tvojho dieťatka. 😶
No mama je dosť necitliva. Veď je žena tak musí vedieť že to boli rovnako teraz a aj neskôr. Prišlo mi to dosť kruté voči tebe. Asi by som jej to povedala. Aj keď prídu ďalšie deti to čo je v nebicku tu bude vždy ako tvoj nenaplneny sen. Ja som si tým prešla, no u mňa našťastie nikdo už nikdy nič nepovedal.
@kamatopo vies ja sa spravam normalne, akoby nic. Aj sa viem s malymi detmi normalne rozpravat, pohrat. Preto asi myslela, ze uz som za tym. Problemom tejto traumy je, ze clovek je labilny. Niekedy staci ze je horsie vyspaty a je hned citlivejsi. Myslim, ze mama neodhadla situaciu a myslela si, ze mam jeden z tych lepsich dni, ked mi to vadit nebude.
Otazka pre tie, ktore to prekonali. Dali ste sa este na deti? Ak ano, ako to dopadlo? Boli ste este niekedy stastne? Ja mam pocit, ze len nejak prezivam ale uz nikdy nebudem stastna ako kedysi.
Dala som sa na to hneď po pol roku ako mi odporučil doktor a mám 10 ročnú slečnu😂a verím tomu že aj ty budeš mať a nie jednu. Hlavu hore. Všetko bude dobre. Maminu jemne prehod na inu tému nabudúce alebo jej povec na rovinu že to ešte nie je v tebe aby si sa zamýšľala nad cudzími deťmi.
@kamatopo dakujem za povzbudenie. Ja som mala cisarsky, tak musime chvilku pockat, ale tiez radili lekari, aby sme s tym zbytocne necakali, ked sa dam do poriadku. Ja vsak stale smutim za mojim anjelikom a neviem, ci budem schopna este takto lubit.
Ahoj. Ja som prišla o dvojičky vo vyššom štádiu tehotenstva, prvé prirodzene ,druhé muselo ísť cisárskym. Prvá z dvojičiek zomrela 5 dní po narodeni, druhá 10 dní. Tie stavy co som prežívala ti nemusím popisovat, každá žena čo príde o dieťa zažíva podobné pocity. Myslela som,že už nikdy nebudem šťastná, mala som výčitky,keď som sa na niečom zasmiala, preplakala som veľa dní, noci,nechcela som žiť, resp.nevedela som si predstaviť svoj život bez nich. A teraz tu spinka moje 2 zdravé dieťatko a vedľa v detskej izbe odfukuje 3 ročná slečna. Otehotnela som 5 mesiacov po sekcií,bolo to náročné rizikové tehotenstvo. Ďalšie dieťatko som porodila, keď mala staršia 2,5 roka,tiež rizikové,obe tehu som ešte k tomu extrémne veľa vracala a bolo náročné sa starať o našu staršiu dcérku. Ale neľutujem naše rozhodnutie.Moje deti ma doslova zachranili, nasmerovala som svoje myšlienky nane,sú moje všetko. Samozrejme prídu chvíle, alebo situácie kedy mi je smutno za mojimi detičkami.Chodievame sa s dcérkou pomodliť na hrobcek, pohrať sa so soškami anjelikov, posielame im pusinky do nebicka. Vždy je tu nadej. A mamine povedz ako sa cítiš pripadne ju upozorni, ze dnes nemáš najlepší deň na rozhovor o deťoch a že ťa to trápi. Mamka síce s tebou súciti ale keďže to nezažila úplne sa nevie vžiť do tvojej situácie, aspoň ja to tak vnímam so svojou maminou. Držím ti palce❤
@anett63 mozem napisat sukromne?
Mas vnutorny problem. Tvoja mama spomenie tvoje netere a synovcov a ty si pripadas ako chudera, rychlo sa rozlucis a vyplakavas. Pripada ti to normalne? Vyhladaj odbornu pomoc. Z tvojej strany je to ziarlivost a nevyrovnanost. To, ze ste prisli o dietatko nema byt dovodom placlivosti pri normalnych temach o rodine. Je ale fajn, ze si to, ze sa nieco s tebou deje priznavas a rozmyslas nad tym, tiez je fajn, ze nie si pri tych prejavoch agresivna, ze je to len v tej rovine placlivosti...
Chapem, co prezivas, uprimnu sustrast💔.
pred necelym rokom som porodila dvojicky, moje krasne dievcatka, prezili Len par hodin v inkubatore. Velmi to boli, stale. Kedze uz mame maleho chlapceka, velmi si prajeme prenho surodenca, aby sa mal s kym hrat a proste Mal nejakeho partaka v zivote. No zaroven mame obrovske obavy, nakolko aj jeho porod bol velmi zly a skoro sme onho prisli.
Drzim palce, aby si coskoro drzala v naruci dietatko, po ktorom.tak tuzis. Nezahoji Tu bolest, no da zivotu nove smerovanie a nadej.
@madeline1
Úplne necitlivo si to napísala, zjavne si to nikdy nezažila. Súhlasím ale s tým, že odborná pomoc by mohla pomôcť.
Pre autorku - zažila som potrat cca v prvom trimestri. Trvalo mi určite viac ako pol roka, kým som sa s tým nejako vyrovnala. Už je to 28 rokov a tie pocity sú vo mne doteraz. Je to najväčšia bolesť, ktorú som zažila, prežívala som to ťažšie možno aj preto, lebo som mala výčitky, či za to nemôžem - otehotnela som keď prvá dcérka mala niečo cez rok a druhé tehotenstvo bolo prekvapením - druhé dieťa sme chceli, len trošku neskôr... Samozrejme prekvapenie trvalo len pár dní a na bábätko sme sa s mužom tešili. Ale určite viem, že situáciu by som zvládala horšie, keď by išlo o prvé tehotenstvo. Ja som už mala za sebou jedno bezproblémové tehotenstvo a zdravú dcérku. Takže aj to treba zvážiť v tvojom prípade, že išlo o prvé bábätko a vo vyššom štádiu tehotenstva, myslím, že to je dosť podstatný rozdiel.
Pýtala si sa, či ešte budeš šťastná. Určite áno 🍀🌞. My sme sa pokúšali o dieťatko asi tak o rok, ale vtedy to nejak nevyšlo, nebola som v pohode kvôli stresom v práci. Nakoniec som musela zmeniť prácu a tak sme ešte s tehotenstvom počkali. Synček sa narodil, keď mala dcérka 5 rokov, tehotenstvo bolo v pohode, ale je pravda, že som bola asi úzkostlivejšia, viac som sa pozorovala.
Jediné, čo môžem poradiť, je porozprávať sa o tom s najbližšími, povedať im o svojich pocitoch, lebo kto to nezažil, ťažko to vie pochopiť. A zvážila by som aj odbornú pomoc, zájdi za psychológom, teraz sa dá aj online, aj keď osobne by to bolo lepšie. Mne psychológ pomohol, aj keď to bolo v inej situácii. Možno ani tie lieky na nejaký čas, by nemuseli byť zlý nápad, ale určite v kombinácii s terapiou. A skús sa venovať činnostiam, ktoré ti robili radosť a keď sa dá, čo najviac chodiť na prechádzky, do prírody. Veľmi držím palce, aby si čoskoro mohla byť mamkou.🍀💚🌞
@madeline1 prajem ti, aby si nikdy nezažila takúto bolesť a aby si nikdy nezistila, aký debilný príspevok si napísala. Autorka píše, že s deťmi sestry sa stretáva. Takže na nej neżiarli. Ale je prirodzené, že ak strávi s mamou pár hodín s celý čas sa témy vedú len o deťoch, že to na ňu doľahne. Hovorí sa tomu city.
Bolo to moje prve tehotenstvo, 37.tyzden, bezproblemove.
Psychologa mam, povedal, ze spamatanie z toho aj u silnych osob trva aj rok. Rana je to celozivotna, s tym ratam. Je to ako ked vam umrie blizka osoba, lebo aj ked babatko este na svete realne nebolo, tak sme ho brali ako clena rodiny, od kedy sme sa dozvedeli, ze cakame.
Máš to veľmi ťažké, lebo sa musíš zotaviť nielen psychicky, ale aj fyzicky...
@ivkazba hovori sa tomu citlivost a nie city, to su dve rozdielne emocie. Prispevok bol napisany racionalne, samozrejme kazda negativna udalost je smutna, no tak ako jej nesmu negativne udalosti ovplyvnovat zivot, nemalo by to ovplyvnovat ani jej rodinu. Kazdu smutnu udalost treba spracovat, ci uz sam v sebe alebo s odbornou pomocou.
@madeline1
To sú také teoretické kecy, čo tu píšeš, že mi je až zle. Keď ťa môžem poprosiť, radšej nič nepíš...
Áno, autorka napísala príspevok racionálne, myslím, že je na dobrej ceste.. ale je to trauma, ktorá chce nejaký čas a počas tohto obdobia sú takéto pocity normálne. Chvíľu môže mať človek pocit, že je lepšie a potom príde niečo, čo ho opäť zrazí späť... každý človek môže potrebovať rôzny čas na spracovanie traumy.
A prečo si mame nepovedala, že ešte potrebuješ čas, aby si viedla takéto rozšafné diskusie o deťoch? Osobne si neviem predstaviť, že by ma na niečo takéto musel niekto upozorňovať, ale tvoja mama je zrejme človek, ktorý si to neuvedomil. Možno jej to stačí povedať a pochopí to. Možno keď videla, že si cez sviatky bola s deťmi v pohode, tak si myslela, že si to už prekonala. Poznám to, prešla som si tým aj ja, iné deti mi nevadili, ale nemala som potrebu viesť určité diskusie. Treba na to len čas a vyhýbať sa situáciám, ktoré ti nerobia dobre. Držím ti palce.