Nezvládnuteľná situácia
Ahojte vsetci,
Nedavno sme prisli o babatko. Dost necakane vo vyssom stadiu tehotenstva. Stale to velmi boli, ale snazim sa pomaly dostat sa opat do bezneho zivota. Vcera som bola na prechadzke s mamou, trosku sa vyvetrat. Ta hned spustila o sestrinych detoch (uz ma 3). Ako maly Sebko uz sam sedka a ako mala Laurinka uz vie to a to atd.
Ako sme boli na prechadzke, tak obzerala vyklad s detskymi vecickami a pokracovala v nadsenej debate o detoch. Na zaver spominala na nase detstvo a hlavne na to, aka bola sestra sibalka, ze to maju jej deticky po nej.
Pripadala som si ako chudera. Mamine som povedala, ze uz musim ist, ze mam este nejaku pracu. Cestou domov som plakala, potom aj doma.
Mrzi ma to, ze som to nezvladla. Mama videla, ze ma nieco rozhodilo, aj ma volala este k nim aj na noc (muz je na sluzobke do konca tyzdna), ale odmietla som.
Co robit v takychto situaciach? Inak mi sestrine deti nevadia, bola som s nimi aj medzi sviatkami a vsetko ok.
@madeline1 ach ty tupelo. Ty si tak arogantná a neempaticka, ze ani keby si prezila to iste, tak sa ti v hlave ani v srdci nerozsvieti. Radsej tento debilny komentar vymaz.
@luccija podla mna troll, ani zena ani matka, len zhluk hnusu co vie pisat na pocitaci 🤮 prist sa vygrcat do takejto temy predpoklada defekt niekde v centrach mozgu ktore zodpovedaju za emocie.
@babulkomale 37.tt, musela som porodit cisarskym
To ma mrzi, drz sa 💕
@babulkomale reagujes hlupo a nevies prijat iny nazor. Nadavky adresuj sebe a nie inym ludom.
k tej tabletke sa radšej nevyjadrujem, nebolo by to slušné... každý sa s tým musí vyrovnať sám a ako dlho potrebuje. Ja som prišla o bábätká vždy na začiatku, ale aj tak to bolelo. Zmiernilo sa to, až keď som porodila malého
@madeline1 vyborne si sa vystihla.
Ahoj moc ma mrzí vaša strata a len žasnem koľko detičiek umrie. Naš malý sa narodil v 24 TT žil 10 dní stalo sa to na dovolenke v zahraničí a tam dostal úžasnú starostlivosť. Preto sme to asi ľahšie zvládali keď sme videli ako sa doktori snažia o jeho záchranu a ku koncu už trpel. Druhé sa nám podarilo o 6 mesiacov ale v 20 TT nám potvrdili Edwards syndróm no katastrofa a par týždňov pred tým nám zrazili psíka co mi bol ako dieta. Jeho strata ma uvrhla do neskutočnej depresie. On nám pomohol prekonať stratu prvého. Už som psa nechcela ale ked začali zle výsledky v druhom tehotenstve zobrali sme psíka aby som to nejak psychicky zvládla. Proste zo psom treba von, a prituli sa, pomojka. Už sme dieťa nechceli ale osud rozhodol a boli sme hneď po jednej menštruácii tehotný a mame teraz krásneho chlapca. Ale tí poviem ja som za nikým s deťmi nechodila. Vyhýbala som sa im. Aj v rodine. Som sa nechcela týrať. A tiež samozrejme hocikedy som sa rozplakala. Na hrob sme dali až teraz po 2 rokoch vyrit. Keď to na teba príde ták si poplac nič zlé na tom nie je. A kto ťa rozplače sa sám bude cítiť ako idiot. (nájdu sa aj taky co sa spýtaju kde máš dieťa ved si bola tehotná) ale aj okolie to ma ťažké nevedia ako sa správať. Komu môžeš tomu rovno povedz aby s takými rečami prestal.(mama) tak sa len drz jedného dňa bude lepšie. Rana ostane navždy ale podarí sa sem tam byt aj šťastný.
Ahoj áno môžeš jasné.
Styri mesiace su velmi malo. Stratila si blizkeho cloveka. Ze to bolo babatko, to na veci nic nemeni. Ktory to bol tyzden? Musela si aj rodit?
Babka moze zit vnucatami, to jej nikto neberie. Ale musi na teba brat ohlad. Mne sa to stalo uz roky dozadu, najvacsia bolest je prec ale stale neznesiem niektore veci. Musela som poziadat niektorych pribuznych ktori zacinaju kazdu debatu horormi zo sprav a hlavne o detoch, aby to nerobili. Hlavne starsim a bezdetnym toto nezapina. Medzi styrmi ocami to zo seba vysypat narovinu, verim ze pochopia.
Drzim palce. Vyrovnat sa s takymito zazitkami trva roky. Nie sme stroje, ale matky.