Ocino asi umiera
Ahojte, uz ani neviem co napisat. Strasne sa bojim o ocina, V lete mal infarkt, potom tazky zapal pluc a uz uz ked sa z toho dostal tak prisla rakovina, vzali mu oblicku a najnovsie ma naley na chrbtici... Vsetko behol pol roka...Dnes ma mamina narodeniny. Rano jej volam, aby som jej zagratulovala a akurat mi vravela ze cakaju na sanitku ze s ocinom je zle...vidim, ze to s tym ocinom ide uplne dolu vodou. Uz slabo je, ma vysoky tlak, nonstop unava. Denne berie vyse 11 liekov len na srdce. Neni tyzden aby neboli v nemocnici, alebo na pohotovosti...Zijem skoro 1000km od domova, ale snazim sa aj s detmi chodit takmer kazdy mesiac-mesiac a pol k nasim, aby sme boli s nimi..ale mna uz tak strasne boli srdce z toho vsetkeho. Uplne ma zmaha strach ze ten otec umrie...ja si to neviem vobec predstavit. Dnes ked sa mamina pytala v nemocnici ci sa z toho dostane, tak jej doktorka povedala ,, ale ved pan ma uz 72 rokov, co chcete...,, ja som hotova. Mam 3 male deti pod 5 rokov...takze musim fungovat, ale uplne ma boli srdce, vnutro, stale placem....bojim sa aj o maminu, lebo vidim, ze je psychicky na tom zle, bojim sa, ze ak ocino umrie tak si nieco spravi. Cela rodina sme na seba velmi naviazani a aj ked sa pred ocinom usmievame, tak sme hotovi.... ako ste zvladli taketo obdobie ked to uz s vasimi rodicmi nebolo OK? Ja sa modlim a nejak si aj uvedomujem, ze rodicia tu nemozu byt vecne, ale mna tak strasne boli srdce ked si uvedomim, ze to obdobie sa asi blizi.
@martul zajtra vyrazame. Chodime kazdy mesiac - mesiac a pol ako sa da...
@hankab Dakujem ti velmi pekne za ludskost a empatiu...
Za malicko 🤍 Drz sa ako len najlepsie vies, vyplac sa ked ti to pride luto. Verim, ze si este s ocinom uzijes pekne dni a budes pokojnejsia, ze si sa s nim stihla rozlucit.
Taký je život. Môj otec zomrel keď mal 53. Ja som mal vtedy sotva 19. Tvoje obavy chápem, ale aspoň sa na to môžeš pripraviť. Koľko ľudí prišlo o svojich blízkych tak, že im nič nebolo a zrazu tu neboli. To je oveľa horšie taký šok. Je to slabá útecha, ale ber to tak, ako to je.
nie je jednoduche pozerat sa na smrt milovanej osoby. Je to akoby odislo nieco z teba. Nikto z nas si to nevie predstavit a zazitok a skusenost je neprenosna. Boli oboje, aj smrt otca aj smrt mamy, ked si s oboma mala dobry vztah. Ak zajtra vyrazas je velka pravdepodobnost, ze ho stihnes ziveho. Je tu moznost, ze by si u nich ostala dlhsie byvat ? Mozno aj s detmi, kym je tvoj ocino v nemocnici. Aspon aby mamina bola kludnejsia, ze ta tam ma, ze nie je sama. Urcite ho navstiv aj s detmi ak sa da. Jemu to spravi radost. Idealne ak by sa potom dalo aby si bola s nim chvilku sama. Aby ste si povedali, co mate na srdci, ako ho lubis, ako velmi ti bude chybat a ze sa spolu stretnete na druhej strane (v nebi, vo vesmire....) proste povedat si co mas na srdci. A ze budes plakat ? Ano budes a je to v poriadku lebo takto to citis. Usmievat sa je hlupost. Dovol si prezit aj tieto smutne emocie. Potrebujes to. Rozluc sa s nim. Nemyslim to tak, ze ahoj tati ved umieras ale "viem, ze mas uz rizikovejsi vek, vidime, ze zdravie ta neposlucha, velmi by sme chceli aby si tu bol s nami dalsich 100 rokov no nikto z nas nevie kolko tu bude a ty sa velmi zdravim trapis a preto chcem aby si vedel, ze....A slova o vzchopeni si nevsimaj. Je jasne, ze budes pri detoch normalne fungovat lebo musis. Ale to neznamena, ze si nemozes dovolit prezivat emocie. Budes plakat aj pred detmi lebo ti je smutno ? Ano a co ? - aj to je sucastou tvojho zivota a tvojho prezivania. Vela bud v kontakte s maminou a keby sa stalo, ze by ocino predsa len zomrel, vedz ze je dobre, ze si bola za nim, povedala si mu co mas na srdci a skus sa spytat maminy, ci by bolo v takomto pripade pre nu vhodnejsie aby prisla aspon na par dni k vam alebo je lepsie ak prides ty.
Mne otec 16.12. 2024, mesiac od hospitalizácie
v nemocnici zomrel...je to ťažké a neviem , kedy sa s tým zmierim, mal 65 rokov. Dúfala som , že sa
z toho dostane, ale všetko to prišlo tak náhle a rýchlo sa to aj skončilo...
Ludkovia, dakujem vam za komentare... zijem v zahranici a ako som spominala mam 3 male deti. Najmladsie je miminko, nie je jednoduche cestovat castejsie. Snazime sa kazdy mesiac-mesiac a pol, vzdy ostaneme aspon na tyzden-dva, v decembri cely mesiac, v lete, cele leto...proste vzdy ako sa da, ale samozrejme je to velmi narocne, ci uz s detmi ta cesta, ci financne a mame samozrejme hypo atd...ale peniaze idu v tomto samozrejme bokom ako sa najviac da. Nastastie brat byva hned vo vedlajsej bytovke od nasich rodicov, cize ten tam je kazdy den. Co sa tyka toho aby som sa vzchopila - snazim sa. Som vsak citlivka a vzdy som nou bola. Pred detmi sa drzim co najviac, su mojou prioritou a aj tahacom. S ocinom aj s maminou mam super vztah a aj davno pred chorobou som im vzdy hovorila ako ich lubim, ako im za vsetko dakujem atd. Robim to tak dodnes. Denne volame cez videohovor . Snazim sa byt naozaj silna aj napomocna ako sa len da... nechcela som tu pred nikym vyzerat ako padavka, len asi nemam kde a pred kym sa proste vykecat. Vdaka za podporu aj za pekne slova.
raz v živote som videla mamu plakať, ked jej mama umrela, pamätám si to ako dnes, takže deti to budu prežívať s tebou..ked ste každý deň na videohovore, tak to je iné, myslela som, že ste v obmedzenom kontakte
pozri s rodicmi mas kontakt maximalny ako sa len da. Si citlivka ? Tak bud. Ved to je normalne, ze si citliva na ludi, na ktorych ti zalezi. O maminu sa neboj. Mate vsetci stastie, ze brat byva blizko. Neboj on bude pri nej fyzicky. Ty tak isto s nou kontak nestratis. Rozhodne sa nepovazuj za padavku. Mas srdce. Srdce naplnene laskou rodicov a nie vsetci mali to stastie. Bude to tazka situacia, ktoru prinasa zivot. Zvladnete to hoci to nebude hned. Kazdy je individualny a potrebuje vlastny cas na smutok a zmierenie sa so stratou.
autorka, tiez zijem v zahranici. Bohuzial tak casto som domov chodit nemohla. Maximalne 2x do roka a pocas korony vobec. Ale ked sa to stalo som bola pri nej. Akurat vtedy sme si s muzom vzali dovolenku, aby sme s nou oslavili jej 65 narodky. A o par dni skoncila v nemocnici. Uz sa domov nikdy nevratila. Denne sme spolu telefonovali. Niekedy aj 8-10 hodin. Vzdy som jej zavolala, ked som nieco potrebovala. A teraz uz nemam komu zavolat a postazovat sa, vyplakat sa alebo len tak jej zavolat a opytat sa jej ako sa ma. Spominam na nu denne. Vela krat si aj poplacem. Nikto ma uz v byte s otvorenou narucou cakat nebude, ked pridem domov. Aj teraz mi je tazko kvoli tomu. Ale viem, ze je vzdy pri mne a dava na mna pozor. Jej skory odchod ma velmi zasiahol, ale zivot nejako ide dalej a ja s tym musim nejako naucit zit. Bohuzial inak uz nebude.
Mne keď ocko zomrel, mal 68 rokov. Tiež to začalo "len" dýchavičnosťou, no keďže bol kardiak takmer celý život, mysleli sme si, že to spôsobuje srdiečko. No stačil jeden rontgen a zbehlo sa to tak rýchlo, že behom jedenástich mesiacov od prvého vyšetrenia po ockov odchod z tohto sveta sa zo 100 kilového komunikatívneho chlapa stal 50 kilový "drobček", ktorý každý deň viac a viac chradol, prestal jesť, piť, rozprávať, nastúpila demencia...Bolo to veľmi ťažké. Keďže mamina sa starala o babku, mne pripadla starostlivosť o neho. Počas prvých mesiacov som veľmi plakala, zúrila, hnevala sa...a potom som situáciu začala pomaly akceptovať. S každou jednou lekárskou správou, ktorú som si googlila slovo po slove som si uvedomovala vážnosť jeho choroby a zmierovala sa s tým. Posledné dva a pol mesiace to malo veľmi rýchly spád.
Moja rada pre vás? Sadni si s maminou a porozprávajte sa. Na rovinu, nezľahčujte situáciu, prijmite ju, nech je akákoľvek ťažká. Poplačte si, nechajte voľný priebeh emóciám. Porozprávajte sa aj teoreticky na tému, že ako budete pokračovať, ak ocino odíde. Je to veľmi ťažké, ale nesmiete sa tomu vyhýbať. Čím skôr si to priznáte, tým skôr sa s tým začnete zmierovať.
A čo je druhá vec, ocino isto nie je hlúpy ani naivný, sám vidí a cíti, čo sa deje. Porozprávajte sa na rovinu aj s ním. Povedze mu, že ho ľúbite a nech sa čokoľvek deje, ste tu pre neho, nech vie, že má vo vás podporu. Povedze mu veci, čo ste možno odkladali na neskôr, aby ste si to potom nevyčítali. Držte pri sebe.
72.nie je este nejaky hrozny vek a su dnes aj culi 90.tnici. No na taky vek treba mat stastie, na niekoho sa zosype aj stodola a niekto berie aj 95.narodky ako samozrejmost, aj nam odisla blizka osoba, sice po 80.,ale tak velmi by sme ju tu este potrebovaii, nic nenarobis a mozno takto lepsie, Nevies dna ani hodiny💦
Môj otec zomrel náhle v 57 rokoch, ja som ho viezla do nemocnice a bola som za ním každý jeden deň až do toho posledného...Traumu mám doteraz, lebo som bola naňho veľmi naviazaná. Buď s ním každú možnú chvíľu, no neluc sa, nedakuj ,,za vsetko", to akoby si ho už pochovala, to nepokladám za dobré riešenie. Skôr mu hovor o deťoch, vnucatach, dôvodoch žiť...
Môj otec zomrel, ked mal 64 rokov. Dostal mozgovú porážku, z ktorej sa už neprebral. Trvalo to 3 dni, na 4 zomrel. Tie 3 dni boli šialene, stále som plakala, doma v práci. Úľava prišla až po pohrebe. Uprimne, nechcela by som toto viac zažiť, že uvidím svoju mamu postupne a dlho v chorobe odchádzať. Nech to radšej príde nečakane, bez rozlúčky, radšej sa s ňou rozlúčim neskôr, v spomienkach.
a tú mamu nemôžeš potom zobrať k sebe? a teraz ísť za ocom aspoň na mesiac? neviem, či robíš, ale to su také životné situácie, že človek robí ústupky, aké by za iných okolností nespravil