Odvaha na rozvod
V prvom rade by som chcela oslovit tie maminy/zeny, ktore zazili rotvod, pripadne aj take, ktore sa nakoniec nerozviedli, ale mali doma velke problemy ci krizu. Pretoze je podla mna velmi tazke pochopit niekoho, kym nie sme v jeho situacii, velakrat som to sama zazila.
V skratke, sme manzelia viac ako 10 rokov, ale uz asi 4 roky mame dost velku krizu, ktora vyustila az v odcudzenie. V poradni sme boli, ale problem je v tom, ze ja som strasne makka a dobrak, manzel je naopak malo citlivy a niekedy az agresivny typ (neprejavuje fyzicky, ale je velky kritika a negativista, casto neovlada svoje pocity). Jeho spravanie je tak trochu ako z knihy o psychickom tyrani. Chvilu je vsetko v pohode, potom ma svojim spravanim zlozi na lopatky. Prezivam strasne obdobie vtedy, mam z toho uz bolesti brucha a depresie. Avsak po par dnoch vzdy otoci a tvari sa, ze je vsetko v poriadku, prejavuje naklonnost a pod.
Mna to ubija, ale neviem to zmenit. Je to silno zakorenene v nom a ani akekolvek moje snahy nefunguju dlhodobo.
Rozumovo citim, ze tu ine vychodisko ako rozvod neexistuje, inak skoncim casom na psychiatrii ja.
Na druhej strane vsak citovo rozvod nechcem, mam ho rada, hoci sa hnevam ako mi vie ublizovat. Ale vie byt aj dobry, zazila som s nim vela pekneho, hoci aj vela tych pomyselnych faciek, ktore mi ublizili a zanechali trpku spomienku v srdci.
Vzdy som tuzila po uplnej rodine, na zivot a na smrt. Na jednej strane mam chut to uz ukoncit, na strane druhej nemam odvahu. Placem vzdy ked si uvedomim, ze to musim urobit, ak uz sa nechcem nechat tyrat. Citim uzkost, ze uz nebudeme spolu, ze nebude mama a ocko, ze si budeme deti podavat, nebudeme travit spolu sviatky, skratka uz nebudeme rodina. Strasne ma to boli, preto vzdy zapochybujem, ci urobim dobre, ak poziadam o rozvod.
Zeny, ktore ste nieco podobne prezili, ako ste to zvladli? Kde ste vzali odvahu? Ako dlho vas to este bolelo, prejde to niekedy? Momentalne sa citim ako keby mi niekto umrel, uz nikdy nebude to, co som si vysnivala, co som chcela pre svoje deti. Neviem ako z toho von, potrebujem trochu dodat podporu, ze sa to da zvladnut. Ze sa da opustit niekoho, koho v skutocnosti opustit nechcete, ale viete, ze musite.
Dakujem za kazde pochopenie, kiez by taketo problemy obchadzali rodiny, no zivot je nevyspytatelny.
@soldi Aha, tak to je trosku insie. Mne manzel pomoze, aj ked nie v takom rozsahu ako tebe, ale vsetko mam vyhadane, co velmi poznacilo vztah. Vzdy ked som o nieco poprosila, odbrblal mi, 100x som to musela zopakovat, proste ani tak ani tak, az po hadke urobil, aj to odflakol. Baby tu pisu, ze treba podakovat ked spravil ako spravil, hlavne ze spravil, ale ja neviem, ako mam dakovat za odflaknutu pracu, len aby bola co najskor? A zevraj on tomu nepripisuje taku dolezitost. Okej, ani ja si nemyslim, ze mam vyvesiavanie pradla na top10 rebricku, ale viem, ze ked nechcem zehlit, musim to vyvesat tip-top - takze zase hadka, kedze on v zivote nezehlil, radsej bude pokrceny chodit. No ja pokrcena nechcem, takze co, bud si pozehlim, alebo si sama vyvesiam, alebo sa pohadam, co som vzdy urobila. Dnes dokaze urobit vela a dobre, no podpisalo sa to total na vztahu, lebo ja som sa vzdy citila, ako keby prosim pre laskavosti pre mna, nie pre nas, ako rodinu... stacilo,
aby fungoval takto dobre od zaciatku, ked som mala este tu ochotu poprosit,
podakovat... preto hladam v sebe tu silu zmenit sa, akurat si neverim ze to dokazem, kedze mne on nikdy nepodakoval, a nechcem skoncit zase frustraciou, aku zazivam prakticky odkedy sme zacali spolu zit. Hlavne ked si nevie priznat chyby - lebo kde nie su chyby tam nieto co napravat, vsak?
@04peta04 Držím palce, je super, že si našla nakoniec toho pravého. Myslím, že s dvomi malými deťmi tak ľahko nestretnem niekoho ako ty, ale možno raz...
@libawet Ďakujem za podporu, cením si ju. Ja som vo veľa veciach silná, ale vo vzťahoch akoby víťazia city a zostávam paralyzovaná. Viem, že sa spamätá až rozvodom alebo možno ani to nie, ale aj keď to znie hlúpo, bude mi chýbať. To, aký bol kedysi. Tie chvíle, kedy bol naozaj partnerom, keď som túžila mať s ním rodinu. Ťažko sa to vysvetľuje, ale takýto človek je horší ako bežný tyran, ktorého poznajú mnohé ženy. Tam je len zlosť a strach, nie je o čo stáť. Ale toto sú ľudia, ktorí striedajú nálady a fázy. Niekedy je to normálne, človek má pocit, že je všetko v poriadku, že rodina funguje, že sa to predsa dá. Tie útoky nie sú vždy a každý deň. A v tej dobrej fáze, kedy prichádza ilúzia o rodine, je veľmi ťažké ju rozbiť. Človek pochybuje sám o sebe, o svojom rozhodnutí. Veď je to predsa teraz v poriadku. Veď je milý, snaží sa. Je to ako schizofrénia a ja neviem, kde nabrať síl, aby som napriek tomu, že srdce krváca, urobila nevratný krok. Postupne k tomu dozrievam a cítim, že už to príde. Ale bolieť to asi nikdy nebude menej.
@simona1981 ešte jednu vec by som ti chcela z mojej skúsenosti napísať. Nikdy nebudeš si stopercentne istá, že robíš dobre, takže na to nečakaj. Ja som ešte dlho po rozvode, napriek tomu ako sa mi veľmi uľavilo, pochybovala o svojom rozhodnutí a vyčítala som si to ako svoje zlyhanie. Ale potom prišiel čas, kedy som si začala vychutnávať život tak ako nikdy pred tým a ja som si uvedomila, že viem byť šťastná aj bez chlapa. A keď potom prišiel môj terajší priateľ, bolo mi veľmi ľúto, že som to rozhodnutie neurobila oveľa skôr, pretože som si uvedomila, že sú aj takí chlapi, čo si ženu vedia vážiť a milovať ju celým srdcom. Teraz si v začarovanom kruhu, on ťa psychicky ubíja, ničí ti sebavedomie a paradoxom je, že práve preto si ťa neváži. Lebo ak si sama seba nebudeš vážiť, nebude si ťa vážiť nikto. Preto hlavu hore, uvidíš, že sa ti úplne zmení život a budeš konečne šťastná a možno neskôr príde aj ten, ktorý ti bude chcieť dať všetko čo teraz očakávaš od svojho manžela a nebude ťa to stáť vôbec žiadnu námahu. Držím Ti silno palce 🙂
@paloma76 ešte stále ste šťastná
@jankajanka134 ahoj, až teraz dom si všimla, že ste pisala vo februári 🤭. Áno jasne . Podarilo sa nám postaviť domček , synček je predškolačik, obaja zamestnaný , takze super . Neľutujem ani sekundu ❤️
Prepáč, prbehla som celý príbeh, aj v rýchlosti všetky tvoje príspevky v téme, všetky sú z decembra 2017, je rok 2022 čo je 5 rokov a nikde som si nevšimla že máš iného muža 7rokov.
Asi mi to nezapaluje a nevidím.
@simona1981 ahoj, ako sa mas teraz, po 5 rokoch ? Ako si sa rozhodla ?
Už si tu dostala všelijaké rady, ja ti len chcem povedať, že áno boli to veľmi a veľmi dlho, budeš mať výčitky svedomia, budeš sa utápať v spomienkach, rozmýšľať či si spravila dobré rozhodnutie , aké následky to bude mať na deti....ale tá všetka bolesť prejde...u mňa to najcernejsie obdobie trvalo asi, potom robia bolo lepšie a keďže mám syna s ex, musíme sa stále stretávať a komunikovať, čo nám trvalo približne 4 roky, kým sme sa začali rozprávať kvázi normálne, jasne, že pred synom sme sa nehádali, aspoň toľko rozumu mal...je to ťažké, ale neľutujem ani jeden deň svoje rozhodnutie, bolo správne..a verím, že to zvládnete aj ty 😉