Ostala som odhodená

Ahojte... Už si myslím, že toho bolo akurát dosť tak som našla odvahu vám o mojom príbehu napísať ☹
Mám 22 rokov, študujem na VŠ, a som slobodná. S priatelom (25r.), ak sa tak dá nazvať sme sa zoznámili asi pred pol rokom, a otehotnela som. Bolo to medzi nami všeljaké, bol nervózny prečo nemám svoje dni, a ja som mala vnútorný pocit že aha, asi budem mať bábätko. Fakt som po ňom vnútorne tešila, a vždy ked sme sa spolu rozprávali tak spomínal že by chcel aj on, a že by sa potešil. Lenže mu to po čase nejak preplo,a akurát v tom období keď som si robila test- pozitívny. Tak som našla odvahu a povedala som mu to. Prvotná reakcia ma vôbec neprekvapila. Vyletel na mňa ako keby som bola prvotriedna prostitútka, že to nie je jeho, že som spala s kadekým, že pojdem na potrat, a je dohovorené. Po pár hodinách sa ukludnil, a povedal že bábo si necháme,vychováme ho spolu a uvidí sa čo ďalej... Neprešiel ani mesiac, a zas mu to preskočilo, že on to dieťa nechce, dával mi peniaze na potrat, ja som sa zrútila, od nervov som začala krvácať a skončila som v nemocnici na rizikovom. Chodil aj na návštevy, a na istý čas sa zas umúdril. Napísal mi sms že ho to mrzí, že na dieťatko sa budeme tešiť spolu, spolu ho vychováme a že bude pri nás...
Od vtedy až do dnešného dňa to bolo v poriadku (tj.2 mesiace necelé 😢 ). Jeho rodičia nám kúpili byt, teraz sme ho prerábali. Vždy ked som mohla tak som pomáhala, navarila som... aj ked som nemusela. Staral sa o mňa, kupoval mi veci, vždy ked som bola hladná tak sa ma pýtal načo mám chuť... bola som ako v siedmom nebi. Zvykla som si že je pri mne, a tešila som sa na bábätko ešte viac, keď som videla ako sa mu páčia detské papučky čo kúpila moja mamina pre malé. Lenže včera nastal zlom. Mal rannú, a ja som bola sama doma. Zrazu sms: Pobaľ si veci a vypadni, už s tebou nechcem mať nič spoločné... Vedela som že mu to "zas preplo" a hádam bude všetko v poriadku, ale toto bolo už veľa. Pobalila som sa, a odišla som. Jeho brat mi včera písal že mu je smutno, aby som sa vrátila, že sa mu mám ozvať. Celý čas som plakala, triasla sa, ale napísala som mu.. a odpísal mi úplný opak: Nechceš alebo nevieš pochopiť že s tebou nechcem mať nič spoločné? Keď sa dieťa narodí tak sa bude mať ako v perinke, dostane čokolvek, ale teba nechcem vidieť... Tvrdil mi že sa dalej nedokáže pretvarovať že ma má rád, že to všetko robil len koli dieťaťu...potom zas tvrdí že chce aby som tam bola, ale má nervy preto že som odišla ked je najviac roboty, a nič nepomožem, a pritom ma vyhnal on!!! Nerozumiem tomu 😢 strašne ma to bolí, a neviem čo robiť. Každý mi vraví že jeho to prejde, že to je len dočasné, ale ja mám strach že ma vyhodí, a aj ked sa dieťatko narodí tak mi ho vezme, lebo má známosti a peniaze, a takto sa mi vyhráža. Strašný strach mám že budem sama. Neviem čo mám robiť,ale viem čo je správne... nikdy to nebude dobré, kým sa nezmení... Máte s niečím takýmto skúsenosti? Alebo.. čo mám robiť, mám ho rada, a je mi velkou oporou... ked je normálny ☹