Pocit osamelosti a toho, že som nula

Ahojte, mám 26 rokov a nedávno som odišla od priateľa, s ktorým som žila v dome spolu s jeho mamou. Všetko sa začalo kaziť, keď som zmenila prácu, v ktorej som vydržala mesiac. Vlastne som danú pozíciu nikdy nerobila a ani ma nelákala, nahovoril ma na to priateľ, no chcela som to aj ja vyskúšať aspoň a tak som do toho s nadšením šla.. Okrem toho, že mi to tam nešlo, som mala celý deň vedľa seba manažérku, ktorá bola na mňa úplne odporná. Bolo na mne vidieť, že chodím domov smutná a bez nálady a nevedel to pochopiť. Predtým som mala prácu, kde som bola 5 rokov, postupne som sa vypracovala na vedúcu prevádzky, no kvôli kovidu som skončila (majiteľ chcel skracovať úväzky). Inak som typ ženy, ktorá si vie odkladať peniaze, kúpila som si takmer nové auto a ešte mi aj zostali peniaze.. Bývalý výborne zarábal, proste o peniaze vôbec nešlo. .Ako som chodila domov bez nálady, tak sa to jemu a jeho mame nepáčilo, že nič neurobím (pritom som pravidelne vypratávala myčku, venčila psa a cez víkendy upratovala dom a starala sa o jej malé vnúča.. To sa mi tiež nepáčilo, že netrávime spolu s bývalým chvíle ako normálny zaľúbený pár, ale ako dôchodci, ktorým došlo na víkend vnúča..
Ale vrátim sa k tomu dňu, kedy som dala výpoveď. Prvej osobe, ktorej som to oznámila nebol bývalý (lebo by sa do mňa pustil), ale moja sestra a až potom on. Následne sa na to nahneval tak, že mi začal vyčítať úplne všetko. Že nič nerobím (pritom som naozaj robila veľa v tom dome a aj pre jeho rodinu tým, že som robila opatrovateľku), že nič v živote nedokážem, že on by tú prácu dal aj s prstom v zadku, že som z hroznej rodiny a tak. .Lebo u nich to tak chodí, že sú stále spolu celá rodina a keď nie sú spolu, tak si volajú celý večer.. Telku sme chodili pozerávať až keď jeho mama skončila telefonát so svojím druhým synom.. Bez nej by sa telka nemohla pozerať predsa.. Nechcem tu ale rozoberať ako žijú, to už nie je moja vec.. Skôr ma trápi pocit osamelosti, ktorý vo mne rastie.. Stále myslím na to, prečo sa to stalo, keďže som robila všetko najlepšie, ako som vedela.. Potrebovala som vtedy podržanie a nie odsúdenie a podkopávanie.. Veď to nie je jediná práca pod slnkom.. Chýba mi spoločnosť, nemám žiadnu kamarátku, lebo vždy som žila vo vzťahoch, kde som všetok čas investovala priateľovi.. Dnes už viem, že je to moja vina, budem si hľadať kamarátky v prvom rade a až potom priateľa.. Najhoršie je, že stále čakám, že mi napíše (aj si píšeme, raz je to dobré, že chceme spolu chodiť von, ale iba ako kamaráti a potom sa zas vrátime k tomu, čo sa stalo a pohádame sa). Mám pocit, že ma stále zhadzuje.. Neviem, čo mám robiť s tou prázdnotou v srdci..