Priateľ na mňa odporne vybehol

Pekné poobedie prajem, môj priateľ má problémy s pruhom, zvažuje operáciu. Povedal mi, že si nevie predstaviť ani výlet do Tatier (nie túra, to my nechodíme 😁 ale normalne privezieme sa na parkovisko strbskeho plesa, tam sa po rovinke prejdeme kolečko a ideme domov), lebo sa bojí aby ho to zrazu nerozbolelo, neprasklo mu tam niečo a pod. Rešpektujem to, preto sa vždy ideme len prejsť na námestie, na zmrzlinu, max do ZOO v našom meste. Dnes mu ale zavolal otec (nevychádzajú dobre, vždy sa rozčuľuje ako ho otec ohovára, radšej pomôže a kúpi cudziemu atď.) či by ho odviezol na Tatier, že ide do kúpeľov. Otec je čerstvý šesťdesiatnik, aktívny, s vodičským preukazom a autom. Zarazilo ma, keď povedal, že áno, že ho pôjde odviezť. Opýtala som sa ho neskôr či plánuje otca odviezť a on že áno a prečo sa pýtam - tak som mu len povedala, že ma prekvapilo, že mne stále prizvukuje, že sa bojí ísť aj prejsť sa okolo Štrbského plesa, aby nemal mimo mesta bolesti alebo komplikáciu a že vzápätí svojmu otcovi (ktorý ho napr. nebol v nemocnici pozrieť ani raz z troch operácií ktoré mal) povie že áno, že s ním do Tatier pôjde. To bolo všetko čo som povedala. Ja napr chodim do 100 km vzdialeneho mesta kazdy mesiac na biologicku liecbu a odsoferujem si to tam aj spat sama a presne kvoli tomu ze mi povedal ze ho boli ten pruh a boji sa ist mimo, ho nikdy neprosim ci by nesiel so mnou - predsa by som bola kludnejsia ze po takej infuzii nejdem sama, kolkokrat mi uz bolo aj po ceste zle. Odvtedy som počúvala asi 15 minutovy monolog o tom ako on odvezie koho chce a kedy chce, ja mu nebudem do toho nic hovorit, ze on pojde s otcom aj na kilimandzaro a ja budem ticho sediet doma ked bude chciet atd. Ja som nereagovala, myslela som ze sa rychlo preberie z toho co a akym tonom rozprava ale ked mi povedal ze ci neviem mat zavretu PAPUĽU, tak to sa už ďalej nedalo, nevyzeralo to, že by sa išiel stopnúť. Povedala som mu, že si má zbaliť veci a išla som mu otvoriť vchodové dvere. Ešte po mne pri dverách pokrikoval, že čo si o sebe myslim a neviem čo všetko, ale povedala som mu, nech odíde, že s ním viac nechcem mať nič spoločné. Ja nerozumiem, povedala som fakt niečo tak hrozné aby mal tak niekto reagovat? Premýšlala som nad tým aj teraz s odstupom pár hodín ale stále si myslím, že je to prinajmenšom zvláštne, že ja chodím na liečbu sama, prejsť sa okolo plesa nejdeme, lebo sa bojí žeby ho mimo nášho mesta rozbolel pruh, ale otca bez problémov do kúpeľov odvezie. Ďakujem za názor.