Priateľova rodina ma nemá rada

Ahojte, chcela by som vedieť váš názor na vec, pretože už neviem ako sa k danej veci postaviť.. 😒 S priateľom sme spolu takmer 3 roky a odkedy sme spolu, tak mám s jeho rodinou neustále problémy. Problém je v tom, že majú typickú "východniarsku náturu" (pardon ak niekoho pohorším) a radi si na spoločenských a bežných akciách zvyknú vypiť a dosť to preháňajú. Keďže ja som z rodiny, kde sa nepije, ani nefajčí tak to je najväčší kameň úrazu, s čím majú problém. 🙄 Najviac sa to vyhrotilo na oslave jeho babky, kde priateľa tak opili, že som ho doma musela vyzliekať z vecí, lebo on nevedel kde je sever. A im to bolo smiešne!...Strašná zábava. Od jeho babky a mamy som ešte ja dostala vyhubované, že som úzkoprsá a že sa neviem odviazať a chcela by som mať priateľa na špagáte. Potom tieto problémy trošku ustali a ja som mala veľkú snahu vychádzať s jeho rodinou, lebo priateľa ľúbim a chcela som, aby nevznikali ďalšie hádky. Nešlo iba o alkohol, ale ako keby ma nevedeli prijať medzi seba takú, aká som. A to som sa mohla snažiť ako som len chcela. Priateľ sa k tomu vždy staval s odstupom a nikdy sa k tomu nevyjadril. Vždy iba v tom zmysle, že oni sú na to doma zvyknutí pri takých akciách a hotovo a že proti mne nič nemajú. Môj názor jeho rodina pozná, že nechcem partnera, ktorý by pil, alebo by sa takto na spoločenských akciách "zhovadil".. Ale pochopenie žiaľ nenachádzam. Po 2 rokoch spoločného chodenia sme sa rozhodli, že by sme chceli skúsiť zahraničie. Ostali sme tam asi trištvrte roka, keď som zistila, že som tehotná. Veľmi sme sa tešili a vzhľadom k tomu, že lepšie bolo pre nás vrátiť sa, tak sme prišli opäť na SR. Reakcia jeho mamy na tehotenstvo bol najskôr plač, ale potom radosť. Teda.. aspoň ona tak tvrdila. Celá jeho rodina bola voči mne celkom v pohode a ja som dúfala, že všetko zlé pominulo a svitá na lepšie časy.. No jasné.. 🙄 Ako sa nám narodila naša dcéra, tak opäť začínajú hlúpe reči do našej výchovy. Keď bola u nás na návšteve jeho babka s mamou, tak som nepočúvala nič iné, ako: "nenos ju toľko, naučí sa.." , "veľa ju kojíš..", to jej ešte nedávaš čajík?", "prečo chodíte von iba 1x denne?"... Nervy som mala na krajíčku, ale veľmi som sa držala. Lebo keby som vybuchla, tak letia cez zatvorené dvere von..... Malá je celá nesvoja, keď ich vidí, iba plače. Asi vníma tú nervozitu zo mňa, že som ich prestala mať rada, tak ani ona nechce byť pri nich. No a predvčerom bola opäť takáto. Prišli tesne po nás, keď sme s malou prišli z prechádzky. Keďže som chorá, tak som si bežala uvariť čaj a kým sa okolo nej motali, tak som si chcela vyvesiť prádlo. Len čo som prišla za nimi do obývačky, tak ma jeho babka zjazdila, že "no že sa aj uráčiš prísť" ...Chápete to? 😠 Tak som odpovedala, že som si čosi ešte potrebovala porobiť a už sa im venujem. A na to mi jeho babka opäť šplechla, že: "prepáč, že sme ťa prišli otravovať". A aby toho nebolo málo, tak jeho mama zabila, že v nedeľu mám oddychovať a nie pracovať. Jasnéé.. Tak naše dieťa bude v špinavom, len zato, že je nedeľa, nie? Potom ju priateľ chytil na ruky a vyhrnuli sa jej troška tepláky a bolo pod nimi vidno pančušky. Tak zas bol oheň na streche, že malú prehrievam a neviem ju obliecť. Prišla som z prechádzky asi 10 minút pred nimi. Ako som ju mala asi vonku obliecť.. Do plaviek???! Táto návšteva dopadla úplne zle a oni nasraté odišli preč, pomaly bez pozdravu. Môj priateľ si ich zastáva a vkuse tvrdí, že nám chcú iba pomôcť. Ale očividne nevidí to, ako ma stále zhadzujú. Už som mu to stokrát vyhodila na oči, prosila, vysvetľovala.. ale nič. Mám pocit, že hádžem hrach o stenu a že ešte on drží viac s nimi, ako keby sa mal zastať mňa. Mám toho už plné zuby a niekedy uvažujem, aké by to bolo odísť a starať sa o ňu sama. S priateľom sa kvôli nim veľmi často hádame a nechcem malú vystavovať takému stresu. Hádky vznikajú aj z toho, že porovnávam jeho rodinu s mojou.. Naši sú ozaj skvelí. Vždy prídu s plnými taškami jedla, donesú kopec vecí pre malú, plienky.. Človek ich o nič nemusí prosiť a urobia to sami od seba. Mamina mi dokonca komplet požehlila veci pre malú, keď sa mala narodiť. Malá je s nimi rada, neplače tak. A milión ďalších vecí, ktoré by som tu menovala veľmi dlho. Je to niečo neporovnateľné. Máte nejaké rady, ako sa to dá poriešiť? Budem vďačná, lebo mňa už chytá zúfalstvo.