Rozchod a sklamanie

Mám len 23 rokov a za sebou 5 ročný vzťah. Píšem tu skôr preto, aby som sa opýtala na váš názor na moju situáciu. S frajerom sme spolu chodili 5 rokov, prvé 3 roky boli úplne v pohode, bežné hádky pre nejaké maličkosti, väčšie hádky..aj hnev, ale uhralo sa to stále a dohodli sme sa nejako. Milovali sme sa veľmi, navykla som si na neho tak veľmi, že som nič iné nepoznala, akosi som nerozvýjala ani svoje koníčky alebo tak. Kúpil mi na naše výročie aj krásny prsteň (požiadal ma o ruku tak neoficiálne pred nami dvomi iba pre nás dvoch).. Postupne sa začali čoraz väčšie hádky, problémy, jeden rozchod, druhý rozchod.. ale stále sa to vyriešilo nejako spoločne po dohode. Snažili sme sa. Veľkú úlohu zohral alkohol, dosť popíjal. Neskutočne ma to hnevalo 😠 sem-tam som mala 100 chutí mu pre to vynadať, čoraz častejšie pitie piva (každodenne po 3 alebo aj 4), čoraz častejšie cez víkend kadejaké párty s alkoholom, mala som pocit, že tieto situácie vyhľadával, kde sa pije. Keď som mu povedala, že mi to vadí, jeho odpoveď bola že on nie je žiaden alkoholik akého ho z neho robím...Aj keď sme sa pohádali, snažila som sa s ním stále čo najskôr udobriť (hoci bola chyba jeho, prišla som a vzala na seba, že som vybuchla, atď.) nadobudol dojem, že on je OK, len ja som tá nechápavá, strelená histerka, čo rieši stále len alkohol. Kontaktu s mojou rodinou sa vyhýbal - bolo to fakt len minimálne, skôr nechcel. A to sme spolu boli 5 rokov.... dosť som sa naplakala, keď sme sa pohádali, som citlivá... Priateľ mi nikdy nijak neublížil teda fyzicky ..Ja som bola z neho už taká vynervovaná, že som sa s ním hádala stále len pre alkohol (nemohol ma odviesť domov, lebo vypil; nemohol prísť, lebo vypil; ..proste všetko sa točilo okolo piva a on mi povedal, že som závislá na jeho aute) ..pritom som za ním stále chodila autobusom či vlakom ...a on ma len naspäť mal hodiť domov, ale fakt mu to robilo problémy, dakedy radšej povedal kamarátovi alebo bratrancovi, nech ma odvezie a on si dal pivo.... Hádky boli čoraz častejšie, na dennom poriadku a mne to veľmi vadilo. On si to vôbec nechcel priznať. Raz mali doma jeden problém medzi sebou otec a on. Vyriešil to hádkou s ním, a keď sme odišli, povedal mi (mal vypité), že je to moja vina, že sa tak pohádal s otcom, lebo bol vynervovaný zo mňa - že stále do neho hučím, že pije... Ale ja som do neho nehučala iba tak, fakt preháňal miestami. Nikdy nebol spitý na mól, ale stále 3 až 4 pivá každý deň. Bála som sa čo bude, keď budeme spolu žiť a mať bábo, atď. Rozmýšľala som do budúcnosti.... On povedal, že sa zmení potom, keď budeme bývať spolu, ale akosi som neverila. On bol milý, neklamal ma, nepodvádzal, dobrosrdečný, každý ho mal rád z jeho okolia... Preto mi to je veľmi ľúto... Ale po tej hádke čo mal doma s otcom som videla, aký je agresívny ..a mne po tom, čo povedal, že to je moja vina ešte aj vynadal po SMS-ke, dosť škaredo... tak som nabrala hrdosť a nechala ho tak, nešla za ním, ani on za mnou a rozišli sme sa. Samozrejme, je to vraj moja vina. Ja nehovorím, že som bezchybná, ale je to normálne? Takto sa správať k niekomu, koho milujeme???? Teraz sa neozýva a ak sa ozve, napíše len výčitky alebo že on nespraví pre dobro nič. Je mi ľúto zahodiť toľké roky, ale dosť mi to ublížilo a každý deň si vyčítam, že to všetko bola i moja vina.... ☹