Skúsenosti s výsmechom kvôli úzkostnej poruche

Ani s najblizimi nepreberám zdravotný stav.....nemajú s tým nič....

@pieksamaki chápem, a nesudim. len brala som za dôlezite aby bolo okolie informovane o mojom stave aj v pripade ze by nastal nejaky problem. Aby skratka mali info ze mam takyto problem. Dam priklad, keby mi prislo zle a dostala by som paniku aby nevolali zachranku s tym ze ide o infarkt alebo nejaky fyzicky problem. Problem je ze som netusila ze aj blizki ludia dokazu byt tak necitlivi a nechapavi

Málokto pochopi......zdravotný stav niekoho iného...pre niekoho si iba obrázok, pomenovanie......aj keby niečo také nastalo, zodpovednosť prenechaju na iných a zabudnú ze si ich o tom informovala práve z takéhoto dôvodu.....chce to hlbší rozhovor.....a málokto je nadstavenom, prečo chceš zdieľať taketo info.
Iné je to v pracovnoprávnych vzťahoch......
Musis počkať kým dozreju......

Však práve to, že od tých blízkych očakávaš pochopenie. Len nie vždy sa toho človek dočká. Je to smutné. Ale tak kto to nezažije nemôže to pochopiť.

ten kto to nezažil, čo to je panický atak alebo depresie to nikdy nepochopí, ani u mňa to na začiatku nechápali, teraz sa už liečim 15 rokov, poberám čiastočný invalidný dôchodok na depresie, rodina to už chápe a v robote o tom tiež vedia ale ja chodím ku psychológovi každý mesiac a niektorý že vyhodiť 80 eur za rozprávanie sa, že sa môžem s nimi porozprávať a zadarmo, nechápu

Mala som kolegyňu ktorá mala také úzkostné šťavy že odpadavala a podobne. Všetci v okolí sme sa o ňu báli a hýčkali ju a snažili sa aby ak vyzerá a cíti sa zle aby si mohla ísť oddýchnuť. Nemusíš sa báť. Teraz v tomto svete to chápem čoraz viac ľudí 🙂 hlavne treba stat za sebou a keď vás človek nevie pochopiť tak ho ignorovať a nepocuvat ho.

ja som sa s výsmechom okolia nestretla ale celkom verím že môžeš mat negatívnu skúsenosť, to mi je ľúto 😞 v našej spoločnosti je to stigma, máme ministerku kultúry ktorá na tlačovkách rozpráva že by ľudia s psychickými problémami ktorí sa liečia nemajú byt ani zamestnaní… treba veľa síl to prekonať… je dobré že na sebe pracuješ a časom a s pomocou odborníka môžeš byt voči takýmto postojom od najbližších odolnejšia… rozhodne by som sa o tejto skúsenosti s tvojim doktorom alebo psychológom pobavila…

@biba_18 Suhlasim s ministerkou, ale jedine za podmienky, ze sa kazdy obcan pojde dat diagnostikovat. A hned sa nam uvolni niekolko ministerskych miest 🙂

Ahoj,
ja túto poruchu nemám a napriek tomu ti verím a mas moje plne pochopenie. Jedna kamarátka ju má tiež, upokojiť ju vždy vedel len manžel. Mal to aj kamoš ako vedľajší účinok liekov jednu dobu.
Vacsinou je to, zial Bohu, prave ta rodina kde čakáš pochopenie. Chyba!
Tu sa ti ho od cudzích ludi dostane viac.
U nás v rodine mame 1-2 špecialistov, ktorí aj lekárom určenú dg vyvratia, keďže im to nepasuje do ich vymyskenek reality! Do krvi sa budú hádať, ze to je inak. Ide realne o poruchu pozornosti a par iných "drobnosti". Dieta to ma na papapiery Ale aj tak to je blbost! Nieee, to deti majú, je to normálne 🤯.
Ale je to veľké sklamanie a smútok, ze mas okolo seba takychto ľudí. Dôležité je aby si mala par ludi, ktorí ti veria a podrzia ta. Pokial sa ti da, odstráni tých ostatných blbcov.
Musia to byt hrozne stavy. Mam aj kamosa, ktorý mal iné problémy, chvilku bral antidepresiva kolo tomu dokonca. Chla ako hora, nic ho len tak nevyviedlo z miery. A zrazu odmietol so mnou ist tam, kde bolo veľa ľudí a opísal mi ako sa citi.
Jeho nik nevysmial.
Prajem ti vsetko dobre, aby si tych atakov maka co najmenej a dostala sa v zivote do prostredia chapajucich a milujucich ľudí.
A pamätaj - debil debilom ostane! Mnohokrat nepomôže ani podobný zážitok.

Ahoj, ja tuto poruchu mam a bola som s nou aj hospitalizavana. Musim povedat, ze ja osobne mam stastie. Jedine rodicia obcas maju nejaku poznamku, z ktorej vidno, ze uplne ok s tym nie su. Ale ziadny vysmech, nadavky, to v ziadnom pripade, do nemocnice za mnou chodili bez problemov aj bavili sa so mnou ako vzdy. Skor mam pocit, ze to trochu aj beru ako nejaku ich chybu. Ostatne okolie malo reakcie len pozitivne, jeden sef mi povedal, ze sa nemam za to vobec hanbit, druhy sef ma aj x-krat nechal lezat unho na gauci, ked mi bolo zle v robote, dal mi ulavy, aj bol pozriet do Pezinka, aj niektore kolegyne. Obcas sa niekto z kolegov pride za mnou poradit, lebo objavuje sa to aj u ich rodinnych prislusnikov. Kamarati ani nehovorim, to kazdy prijal uplne v pohode. Aj sirsia rodina, bratranec a jeho zena mi s tym dokonca dost pomohli. Jedna teta to moc nechapala, ale mame dobry vztah ako predtym. Ja uz to viac menej kludne spomeniem aj v beznom rozhovore s hocikym, ak pride na nieco take rec.
Ale zase poznam dalsich ludi s takymito problemami a ti to rozhodne take lahke nemaju. Aj vyhadzov z roboty, aj nepochopenie najblizsej rodiny. Ja mam naozaj dost stastie v tomto.

Vies co, v mojej rodine je taký, co má psychický výkyv, resp.bol pribraty do rodiny ženbou. Nie, vsetci máme akýsi odstup , respekt, medzeru a nikto nic na to a okolo toho neriesi nejako hlasno a nepríjemne pred ním. Ja osobne by som utekala daleko od akejkolvek hlasitosti, hlasneho riesenia, vobec riesenia a vecí, co nie sú podstatne. Preto, ak más poruchu, ries to len s odborníkom, nie s akymikolvek druhymi ludmi. Nerozumiem ani, preco by to mal a mohol riesit niekto druhý. Moze sa akurat tak tesit, ze on také nemá a ak riesi a nepríjemne, patrí ku odborníkovi sám

Asi hlavne stasršia generácia je tá, kto nemá voči duševným ochoreniam pochopenie. Ja som sa stretla s takými reakciami "ten je šibnutý, blázon", alebo o žene ktorá chodila k psychológovi "tak jej treba, nech aj ona vie čo je to život". 😔

@mimikarol 😂

Ja som sa stretla s nepochopenim iba od mamy

@mimikarol to je absurdne, ale viem si staršie tety predstaviť, ako takto vzdychajú

moja dcera s tym bojovala a tak sme oboznamili rodinu aby to chapali ak ssa vsetci stretneme, ze proste ma vypadky... jasne, ze sa najdu mudre reci, ale vsetci to vzali ok. najviac to pochopil moj otec, bol u nas tyzden kedze mamku operovali a pobyt sa jej v nemocnici predlzil a tak zazil par dni s vnuckou, poviem ti, ze otec je prisny, ale laskavy, ale mal moznost zazit stavy a ked sme potom boli na jednej rodinnej oslave tak sa pekne zastal dcery, ze videl co videl, velmi ma to zahrialo pri srdci, videl ako s tym bojuje, ze nerobi iste veci schvalne... samozrejme bez liekov a lekarov by to nezvladla, no a bez podpory...
opacny pripad - jej spoluziacka - dcera dosla s tym, ze sa doma zdoverila rodicom a mama ju vysmiala 😲 my sme ostali v soku, ako moze rodic vysmiat dieta, neverit mu, nepomoct mu? su aj take pripady teda...

Od bývalého partnera nech sa hecnem a neberiem lieky lebo som prestala piť... a nie kvôli liekom ale dozrela som. Aj to je dôvod preco je bývali. Súčasný je mi oporou, keď potrebujem príde a je s malým a chápe aj moju potrebu istého občasného izolovania od ludi a povinností. Sestra mala občas ze prehanam a podobne ale zacala jej slabá depresia a prestala s tým. U nás v rodine a v mojom okolí to ľudia chápu a kto nie nestretneme sa často. Aj v práci to chápu.

Ahoj, už roky trpím úzkosťami a aj som sa na ne liečila 🙂 Na začiatku som sa stretla len u babky s tým, že nechápe, čo mi stále je. Otec zas nechápal, že keď mám svoje stavy (ktoré netrvali pár minút, ale celé hodiny a máš pocit, že musíš bojovať o život), že sa mi naozaj nedá PN využiť na to, aby som si študovala jazyky a iné záležitosti (však som sa len týždeň odhodlávala vyjsť z bytu vyniesť smeti a aj to som nezvládla, nevedela som ani pero chytiť do ruky a písať, ústa mi krútilo ako pri porážke a nedokázala riadne rozprávať, proste celé zle). To som bola vtedy prvýkrát PN na 3 mesiace cca. Úzkosti sa u mňa objavili po zrážke s autom. Ďalšie ma chytili o pár rôčkov a ostala som PN necelý rok, pričom ex absolútne nebral ohľady na moje stavy a robil prieky, veci, ktoré boli dosť na psychiku a aj fyzicky útočil. V každom prípade, mala som teda lieky a naučila sa s úzkosťami pracovať (až na tie extra silné, kedy potrebujem ozaj ešte niekoho k sebe). Kolegyne o mojom probléme vedia tiež, a to práve preto, lebo niekedy má človek zvláštne reakcie 🙂 Súčasný priateľ vie už isté náznaky rozoznať (napr. sa mi začnú potiť ruky).
Čo som však chcela povedať, lebo inak by to bolo na dlho, práve včera som dočítala knihu Panické ataky - Čo sa vám snažia povedať. Ja som už rok bez liekov, lebo viac nechcem chémiu a potrebovala som popracovať na úzkostiach inak ako u dr s tým, že za 2 min. som vybavená s ďalšou dávkou liekov. Mala som tušenie, že moja práca s úzkosťami je len čiastočná a táto kniha mi to potvrdila. Odporúčam aj tebe, bola to veľmi dobrá investícia.

Ďakujem vám veľmi pekne, všetkým čo sa podelili o svoje skusenosti alebo problemy, som rada ze su medzi nami aj ludia ktori chapu a neodsudzuju a ze ste spon na nich mali stastie, odporucanu knihu si precitam 🙂 urobim cokolvek pre to aby som sa posunula dalej a zila plnohodnotne bez pocitu ze som nieco menej, mozno je naozaj pravda ze rodina dokaze ublizit najviac lebo to clovek necaka, ale rozhodla som sa ze to vyuzijem ako posilnenie a nie ako nieco co ma zlozi. Postavim sa voci tomu tak aby som si stala za svojim, ved koniec koncov je to moj zivot a moje pravidla, pokial nikomu neublizujem a mam len problem na ktorom pracujem tak mi moze byt jedno ze sa niekto smeje alebo nechape, nechodi v mojich topankach. ☺️ naozaj dakujem za komentare vsetkym

Ja nemám diagnostikovanú psychickú poruchu ale zažívacie obmedzenia a tiež ma časť rodiny nepochopila...aj keď je to lekársky potvrdené a dostala som pokyny od lekára...mám rôzne nepekné nálepky od nich. A sú to ľudia s rôznym vzdelaním.
Ono keď ten človek to neprežije, nevidí na dieťati alebo manželovi, tak nevie pochopiť.
Skús sa pozrieť na to z ich pohľadu, či by si ty to vedela pochopiť keby si to nezažila na vlastnej koži ?
Môj problém beriem tak, že ich postoj čiastočne chápem...a príjmam to tak ako je.

@mantilka suhlasim, aj ja ako mama som obcas mala problem vsetko pochopit, je to tazke

@mantilka pochopíme až časom.......

@mantilka no problem je ze ja to tak beriem ale neuznavam uz urazky, nadavky a ponizovania, to ze maju iny nazor chapem vzdy, to ze to neprezili akceptujem ale mali by chapat ze ich pravakomcia tam kde moje zacinaju, a maju pravo si mysliet co chcu ale nemaju pravo mi tym ublizovat a škodiť 😇

Urážať by nemali ani nadávať.
Ako ochranný mechanizmus možno ich brať ako postihnutých 😉 ...majú obmedzené zmýšľanie a preto za to nemôžu.
Nemáš niekoho kto by sa ťa v takej situácii zastal ?

@mantilka práve to že nie, v takych situaciach sa citim uplne na vsetko sama, akoby stojim sama proti vsetkym a som nejaky problem pre moje okolie, nelutujem sa ale je to neprijemne a smutne 😟

Vôbec som toto od rodiny nikdy v živote nezažila, práve naopak a je mi ľúto, ak to zažívaš. Rodina by ti mala byť oporou práve v takýchto chvíľach.

Je to smutné, prajem ti aby to pochopili a boli tí oporou.♥️

Ďakujem velmi pekne, snaď sa to raz zmeni ..