Som smutná z mojej maminy

smiesneusko
5. apr 2014

Zhrniem celý vzťah v skratke: Moja mama ma nikdy v ničom nepodporila, vyžadovala odo mňa, aby som nosila domov jednotky, čo som aj robila. No nikdy mi nedávala v ničom samostatnosť, ani v základných veciach. Nikdy mi nedovolila, aby som jej v kuchyni s niečim pomohla, pretože to považovala za jej prácu a povinnosť a nie mať z dieťaťa otroka. Druhý pohľad na vec bol ten, že si myslela, že to pokazím (boli sme chudobní, takže nechcela vyhadzovať), alebo si ublížim (napríklad pri krájaní cibule), lebo som úplne neschopná. Teda vždy som mala pri nej pocit, že som neschopná a neviem nič robiť, preto som sa radšej ani ničoho nechytala väčšinou. Takýto život viedol k tomu, že som vôbec nespoznala samu seba, nakoľko som robila len to čo sa odomňa vyžadovalo. Školu mi teda vybrala ona s odvôvodnením - chemikov bude vždy treba. Mňa tieto predmety nikdy nebavili ako chémia, matika, fyzika, boli to jedine, z ktorých som mala na vysvedceniach dvojky... Skončila som aj chemickú vysokú, dnes robim prácu v odbore, ktorá ma absolútne nebaví a nenapĺňa. Začala som popri tom aj podnikať, čo mi samozrejme zakázala, takže mi to trvalo 2 roky od rozhodnutia, že to chcem robiť, kým som si povedala, že kašlem na ňu, je to môj život. Samozrejme som musela bojovať nielen s ťažkosťami to rozbehnúť a tvrdo pracovať na tom, ale aj tvrdo pracovať prehliadať jej výsmešné poznámky typu, či na také sprostosti chodím sama, alebo mi ich niekto dáva do hlavy. To narážala na mojho frajera. Alebo, že prídem aj o to h.vno čo mám - keďže do podnikania trebalo dať dosť veľa peňazí. Alebo, že íní už boli ako ja... Nemôže sa mi to podariť atď. Podnikanie mi celkom ide, konečne som našla samu seba, to čo ma baví a napľňa, je pre mňa vzrušujúce vidieť, že keď pracujem viac, dostanem aj viac peňazí, a robím v oblasti, ktorá je mojim hobby. Takže mi to ani nepríde ako práca, hoci poznám aj chvíle ako je to pracovať 2 dni nonstop bez spánku, také som mala len raz. 🙂 Takže nebolo to vždy med lízať. Celkom sa mi darí a na tomto podnikaní popri práci zarábam mesačne asi 4 násobok môjho platu v chemickom odbore. Myslíte, že by som sa dočkala niekedy nejakého maličkého uznania z jej strany? Ani náhodou, celý čas čaká, kedy sa mi dariť prestane, aby mi mohla špechnúť do tváre ako mi to hovorila... Zatiaľ podnikám 3 roky aj spolu s frajerom, bez ktorého by to nešlo, nebolo by to zvládnuteľné pre mňa robiť si aj sama účtovníctvo, takže to robí on. Chápem, že moja mama sa o mňa bojí a vidí to svojimi očami, ale už ma naozaj štve, keď vždy keď chcem niečo robiť sa mi len vysmeje a skritizuje ma a v ničom ma nepodporí. Keď som chodila na VŠ a neurobila som jednu skúšku hneď na prvý raz to ste mali vidieť ten výstup - dávala mi za príklad spolužiačku, ktorá podľa nej zvláda aj školu, aj frajera (ja som nemala), aj brigádu (ja som nemala, lebo som ešte trpela komplexom menejcennosti, že nič neviem robiť a čoho sa chytím pokazím). Tiež by som jej vedela predhadzovať na oči lepšie mamy ako je ona... Pre predstavu - ona sa vydala ako 18 ročná za alkoholika. Po 6 rokoch som sa narodila ja, celé detstvo moje bola jedna nočná mora, nejdem tu popisovať ešte aj alkoholické excesy môjho tatka, ale prežila som si peklo na zemi. Ona z toho aj ochorela a po 16 rokoch zamestnania bola od mojich 10 rokov na invalidnom dôchodku. Počas toho nemala inú prácu len sledovať každý môj krok, úplne som z nej bola v strese. Bola na ňom 16 rokov, keď sa jej ho rozhodli vziať a nechať len polovičný. Samozrejme počas tej doby ona nemala žiadne záujmy, nič v čom by sa vzdelávala, lebo si myslela, že bude na dôchodku už navždy. Nestarala sa ani o seba, nemala to ľahké s alkoholikom, ako robila vždy všetko čo každému videla na očiach, ale to práve nie je dobré, tak ako pre mňa a ani pre tatka... Tým ho len posporovala v jeho pití, že sa o nič nemusel starať a aj tak ju za nič nemal. Tým, že je obézna sa k tomu pridružilo aj množstvo ďalších chorôb, za ktoré si už podľa mňa môže aj sama, ako cukrovka, vysoký tlak, atď. Ja sa snažím, byť úplne iná ako ona a aj ako tatko. Žijem veľmi zdravo, cvičím, nemám ani gram tuku navyše, hoci som predtým mala nadváhu tiež. Samozrejme ma v chudnutí tiež nepodporila, a stále sa mi len vysmieva, či chcem teraz akože do smrti každý deň cvičiť a chrúmať zeleninu. Že na to nebudem mať čas atď. To že ona má čas sedieť pred televízorom a ja televízor ani nemám, lebo nemám na to čas... Keď som si našla toho frajera, ktorého teraz mám, tak mi hovorila, že sa mám s ním rozísť, pretože je pre mňa príliš dobrý (akože z bohatej rodiny) a ja som nič a z chudobnej rodiny. To čo som chcela vlastne teraz riešiť je, že mám svoj sen ďalší podnikateľský, čomu sa chcem venovať a znova nepočúvam nič iné len aká som hlúpa, neschopná a ako ma ona vôbec nepozná a aká je zo mňa sklamaná. Ona si po tých rokoch na dôchodku teraz vôbec prácu nevie nájsť. Keby som nemala peniaze z podnikania, z ktorých vlastne živím aj ju, aby mala z čoho zaplatiť byt atď, tak neviem čo by robila. Ona si za svoje peniaze kupovala v mojom veku cigarety, ničila si zdravie, ja keď si kúpim biopotraviny, tak som hlúpa, lebo je to klamstvo atď. A zbytočne sa snažím so sebou niečo robiť pretože strava za nič nemôže, lebo ona už videla ľudí čo nešportujú a jedia slaninu a fajčia a nič im nie je. Takže na čo sa snažiť. Keď zomrel tatko, bolo dedičské konanie, kedy mi nakázala odmietnuť moju polovicu bytu. Na čo mi frajer povedal, že keď to urobím, tak sa so mnou rozíde, pretože on tu nemaká ako debil na mojej firme celé noci, aby som ja vyhadzovala peniaze do luftu, že iní ľudia prijmú dedičstvo aj po ľuďoch, ktorých ani nepoznajú. Mne to bolo jedno, ja som nič nepotrebovala žiadny byt, ide mi len o to, že neviem kde by ona teraz bola, keby v tom byte nebývala... Som už z toho unavená, jej myslenie a život je úplne iný než to o čo sa snažím ja. Stetnutie s ňou ma len úplne domotivuje, pretože ona len stále plače a je deprimovaná, pozerá správy a podľa nej je celý svet len zlý. Podľa nej som ja tá zlá, lebo ona nevie kde ja žijem... Ona si myslí, že len byť zamestnanec je to správne, ja si myslím, že to nie je záruka v dnešnej dobe ničoho a práve tak sa dá skončiť ľahko ako ona. Keby sa o seba už len starala, mala by vyššie šance aj nájsť si prácu, pretože keď ju ľudia vidia, že je tučná a vôbec nemá žiadne záujmy, je frustrovaná a nasratá na celý svet, tak ju ani nemajú chuť zamestnať, plus ešte k tomu nevie ani nič robiť, ani s pc, ani jazyky, nič. Mne sa naozaj ťažko žije s pocitom, že pre vlastnú mamu nie som dosť dobrá a nikdy ani nebudem ani keby som sa rozkrájala. Ale keď niečo povie niekto iný, tak to je písmo sväté, keď niekto iný niečo urobí tak to je poloboh, ale ja keď chcem niečo robiť, tak som zlá a nikdy nič nedokážem a kam na tie sprostosti chodím... Ach má tu ešte niekto takúto mamu? 🙂 Nech viem, že nie som sama.

smiesneusko
autor
6. apr 2014

@ada274 Ja by som nepovedala, ze ziarli alebo by mi nedopriala, len to, ze ona sama si nevie predstavit nic ine ako svoje choroby, chudobu a pracu za smiesny plat. Tak isto ako ked pozera televizne noviny a vidi len same negativne veci tam, tak nadobuda, ze len takyto je svet. Chapem, ze sa o mna boji, ale vadi mi, ze nedokaze svet vidiet aj inak, aj ked je to pochopitelne ked ona v tom zije. Ja sa snazim uplne zmenit a byt ina ako ona, co ona bere zase negativne, ze co ona povie ze je biele tak ja musim povedat ze je to cierne a ze vsetko robim uplne inak ako ona. Ale uz sa to trochu zlepsuju tie nase vztahy, snazim sa zmenit seba k lepsiemu a byt celkovo milsia a nenechat sa rozhadzat. 🙂 Kolko si povie tolko ma a ja si spravim po svojom. 🙂

smiesneusko
autor
6. apr 2014

@mpg No tazko povedat ci by bol verny alebo nie. Ma 30 a frajerku co ho poznam 5 rokov ziadnu. Raz som videla ako isiel domov vecer s jednou babou, nedrzali sa ani nic, potom som mu to hovorila, ze som ho s nou videla a on mi aj isiel hovorit kto to bol, ale som mu povedala, ze mne sa nemusi spovedat, tak ani neviem. 🙂 On este aj chodi ucit, a vselikam chodi, je velmi oblubeny, takze vyberat by mozno mal z coho, neviem. Keby som mala dieta, tak urcite muza nemenim, ale zatial nemam, tak mozem si to rozmysliet, aj tak zatial nic nevyvijam, kedze toho druheho nepoznam az tak dobre. V sukromi vobec, len vidim na facebooku, ze dost casto chodi na vseliake festivaly a to sa mne nepaci. Moj nechodi nikam. Ale zase moj sa ani nicoho nechyti a tento druhy rozprava ked ideme do prace nahodou spolu, ze ako este doma zehlil a podobne. 🙂 Tak to sa mi zda take, ze waw. 🙂 Alebo varil. Moj si ledva zoberie chleba. Dalsia vec je, ze byva so setrou v 1i byte. My byvame tiez v 1i byte je to navyse nas sused. Takze rovnake podmienky, ale keby som chodila s nim, tak neviem ako by sme to riesili tuto bytovu otazku. On splaca ten byt spolu so sestrou na polovicu. Aj ked ta sestra je teraz v zahranici, kedy sa vrati neviem. Moj frajer bude kupovat tento rok 3 alebo 4i byt, teda aj ja niecim prispejem z penazi z podnikania, ale tak sama by som si nemohla kupit este nic za hotove.

smiesneusko
autor
6. apr 2014

Takze keby som sa na to chcela pozriet cez peniaze a aj moj vek, mam 29 rokov, co uz by dieta aj chcelo za par rokov, tak s mojim ho mozem mat hned, lebo zabezpeceni sme dobre, ale s tym druhym by to asi neviem ako slo, kedze on zaraba dost malo penazi a keby mne padne to podnikanie, co by ten druhy neviem co by mi chcel a vedel pomahat, tak by som zarabala malo tiez.

shrekula
6. apr 2014

@smiesneusko ...... akoby som o sebe čítala. to detstvo, presne to som zažívala aj ja, školu mi taktiež vybrali, nebavila ma a ani sa nevenujem vyštudovanému odboru. Podnikala som a vždy som počúvala, že načo, aj napriek tomu, že som mamu finančne podporovala. Tolerovala som to, neriešila. Až raz som jej už nemala z čoho prispievať a v tom období, pretože som bola na tom finančne zle, vplývalo to aj na celú moju rodinu a mama stále do mňa len vyrývala som sa s ňou porozprávala tak " od srdca k srdcu". Celý svoj nalinkovaný život som jej vykričala, všetky tie jednotky, školu, že som nikdy nebola dosť dobrá, no stalo sa.Niekto si povie, vyťahovať minulosť na čo, ale mne sa uľavilo. Nejak sa to vo mne všetko nakopilo a ja som už ďalej nevládala. Nevolali sme si, nestretávali. A čas to vyriešil, mama pochopila.Nehovorím, že je to medzi nami ideál, ja vychovávam dcéry úplne ináč, ale mama je len jedna. Otec mi zomrel, tiež si rád vypil, takže mám už len ju. A keďže má už vek, snažím sa s ňou vychádzať. Neviem si predstaviť, že raz vytočím jej číslo a tam mi už nikto nezdvihne.

mpg
6. apr 2014

@smiesneusko Podľa tohto mi to pripadá tak, že tento kolega sa ešte nechce viazať, teraz som si to všimla u viacerých mladých mužov, že do dlhodobejších vzťahov nejdú. A že si robí veci sám, žehlí, varí - to je možno prinútený, keď je doma sám. Ale v živote je to tak, že nikto nemá všetko - niekto je šikovný, niekto spoľahlivý, niekto pekný a aj manželstvo je tak trochu ako lotéria, nedá sa povedať dopredu či to vyjde alebo nie.
Aj láska je veľmi dôležitá. Ja som si raz tiež napísala také motto: Len keď sme našli lásku, zbadáme, čo nám v živote chýbalo. Len škoda, že tá láska nevydrží dlho.
A ešte ma tak napadlo, že keď ti chýbali pekné slová od mamy, tak to sú práve pekné slová, ktoré ti najviac chýbajú a tu ich našla, ale niekdy je od slov k skutočnosti ďaleko.
Ženám roky rýchlo utekajú, ale asi táto situácia chce čas a ukáže sa čo zvíťazí.

0silvia0
6. apr 2014

@hradnapani presne ako hovoríš, je to oslobodzujúce vedieť že nemusíme tie naše životy brať tak smrteľne vážne, ale všetko má svoj dobre ukrytý dôvod. A keď získa nad životom a jeho problémami človek nadhľad, je to na nezaplatenie 🙂 no veď aj ja veľmi opatrne púšťam do éteru takéto myšlienky, lebo viem, že polovica z ľudí si môže ťukať nad tým po čele 😀 ale neodcudzujem, chápem, aj mne pár rokov trvalo, kým som sa s takouto myšlienkou stotožnila 🙂 musíme sa predsa chápať, každé životné obdobie je pre každého človeka dôležité a nedá sa preskočiť, len pekne krásne odžiť, prežiť, poučiť sa a ísť ďalej 🙂

hradnapani
6. apr 2014

@0silvia0 tak, tak ,plne s tebou suhlasim 🙂

kate95701
7. apr 2014

aj ja som mama ,mam 40r. a moja dcéra 16r. Dcera preferuje zdravú výživu ,chodí do fitka aj ja s nou,vidím,že je to jej živ. štýl a podporujem ju v tom,doma varíme dvoje jedlá zdravé pre dcéru a pre manžela a syna zvlášť.Nenechaj sa mamou odradiť,je to tvou život,tak si ho zariad podla seba.Ak sa jej nepáči tvoje podnikanie tak jej o tom nehovor,a čo sa týka dedičstva maš na neho právo,neodmietaj ho,mama može v byte bývať do konca života,držím palce