Som znechutená z rodiny
Prepáčte, nie je cieľom vyvolať búrlivú diskusiu. Chcem sa len zdôveriť. Bývam ešte s rodičmi, mám 23 rokov a mám aj súrodenca. Bohuzial sa do našej rodiny dostal covid. Som z toho smutná, aj mám rešpekt, no hlavne som znechutená z mojej rodiny. Ja som očkovaná a dala som si doma rusko aspoň ja, no nemôžem si dovoliť ochorieť aktuálne kvôli prezencnym skúškam na univerzite. Moja rodina nie sú očkovaní, ok akceptujem, no brat má príznaky, kašle, dusi sa tu.. absolútne odmieta si len nasadiť rusko. PCR majú pozitívne. Nemám kam ísť. A bojím sa o nich, rodičia uz majú vyšší vek, zároveň som naštvaná, že neberú ohľad na mňa, a ani navzájom medzi sebou a tvária sa, že nič sa nedeje. :(
A ak ho nemocnica odmietla, lebo bola plna, tak zase sa treba podakovat neockovanym, ktori zbytocne zaplnili covidove lozka. Pribuzny mal smolu, ze bol v zlom case na zlom mieste. A ak bol k tomu ockovany, tak je to naozaj svinstvo, ze urobil, co sa malo a aj tak na to doplatil zivotom.
A ty sa nevies izolovať? Vsak ja mam teraz karantenu tak som v detskej izbe od nich uplne izolovaná a ked mi daco treba tak si dam respirátor a idem si zobrat a niesme očkovaný a tiež mam skušky sice online ale myslim si ze aj tebe by dali online skušky keby povieš čo maš doma takže asi nejak tak
Ja tiez nepochopim,ze ludia nevedia byt k sebe tolerantni. Nam takto prisla do roboty kolegyna. Deti stredoskolaci chore,niezeby ich vyhnala na test este sa nam smiala,co sa bojime. Samozrejme neockavana a kedze sa musela povinne v robote testovat tak sa o tyzden zistilo,ze je pozitivna. My sme sa obmedzovali kvoli nej,nenavstevovali sme rodiny a ona vysmiata. Nepochopim takychto ludi.
Prečítala som si všetky príspevky, aj tie s povzbudením a aj tie bez. Chcem napísať len to, že brat sa odmieta izolovať, vlastne už sme boli v kontakte všetci. On stále tvrdí, že sa nemám báť, že som očkovania. Lenže on už skúšky spravené má, ja som skúšok mala viac a bohužiaľ nie. O to je to horšie, že som v končiacom ročníku, a ešte si máme riešiť aj nejakú prax vo februári. Úplne som z toho smutná, pretože on si pomaly ešte aj lieky nejaké odmieta dať. Ja si dávam vitamíny a áno, pri najhoršom môžem mať skúšky aj online - ale ak ochoriem, neviem, ako sa na ne budem učiť, keby mi bolo zle. Stále neviem, aké by som a či by som mala príznaky. Nemyslela som si nikdy, že takto sa moja rodina zachová, to nikdy takto nebolo, keď bol niekto z nás chorý (chrípka), tak sa vždy izoloval. A teraz absolútne nič... Absolútne tomu nerozumiem.
Kontakty som obmedzila, nejdem ani von, zrušila som tie veci, ktoré sa zrušiť dali. No samozrejme mám dosť stres, pretože sú tie skúšky a naozaj ešte riešiť to, aby som si vybavila online formu je na hubu. Jednoducho toto som nečakala v žiadnej forme. Nosím rúško aspoň ja. Mám pri sebe aj dezinfekciu. A pripradam si aj divné, že oni to majú na saláma, že veď čo a ja som tu taká zafačovaná...
Držím ti veľmi palce
Rodinou sa netráp, aspoň vidíš ,ako im ozaj záleží na ostatných členoch rodiny.Mas do budúcna predstavu ako sa na nich dá spoľahnúť.Vela ockovanych ,aj keď boli v domácnosti s chorým ,neochorelo .Ja by som sa na tvojom mieste zavrela do izby a učila , kašľať na nich ,sebcov.
@grundia Otrasný príspevok.