Strata blízkeho človeka

Je to škoda, pretože potrebuješ podporu, aby si sa so stratou vyrovnala. Ak je problém, že ťa nepustia k slovu skús svoje pocity dať na papier. Napíš list len pre seba v ktorom bude všetko čo ťa trápi a možno sa ti trošičku uľaví.

Tvoje smutenie je uplne normalne, podla psychologov je to normalne aj cely rok sa takto citit, no do dvoch rokov by si uz mala mat ostrovcekovite smutenie. Tvoj problem je, ze nedokazez babku pustit, odputat sa od nej. Pre nu je tiez dolezite, aby si prijala fakt, ze uz je na druhej strane. Pokial bola babka krestanka, tak ti urcite povedala, ze po smrti ju caka osobny sud, kedy uvidi v pravde cely zivot aj s tymi zlymi vecami, ktore v zivote mozno urobila a za ktore musi este zaplatit utrpenim a tiez kym sa neodputa od tohoto sveta aj so svojimi ziadostami. Je to akesi pokracovanie tohoto zivota tu na zemi a v tejto faze jej velmi mozes pomoct-modlitby, gregorianske sv. omse a pod. Niektori, co mali zazitky s dusami tvrdia, ze tato faza je v podani ludskych rokov od niekolkych mesiacov az po cca 40-60 rokov utrpenia podla dobroty/zloby cloveka. Pozri si napriklad toto (da sa stiahnut online) https://www.zachej.sk/produkt/10465/dostante-na...

Cas pomoze. Aj ked aj u nas sa stalo to iste, ze starka zomrela v nemocnici a mamina bola vtedy viditelne chora-chripka, nepustili by ju za starkou (jej mamou). Ostatni clenovia v rodine - no niektori to mali na haku, niektori "potrebovali" sprievod, aby isli do nemocnice s niekym, lebo ze same by to nedali a to maju i auta, ja som to davala na otocku cez vikendy vlakom a tiez ma najviac mrzelo, ze nebol v posledny den, posledne hodiny nik pri nej, aby ju objal, drzal za ruku, proste bol s nou (pri starkom boli aspon starka a moja mamina). A tvoj pribeh mi to pripomenul, aj teraz mi idu slzy. Ale ta bolest/smutok, ze uz tu nie je s nami, je uz predsa len o nieco mensia/mensi.
Casom bude ta bolest mensia a mensia.

@vlastnynazor kedy to prosím ťa prebolelo,kedy ten čas nastúpil...mala som s babkou ozaj nádherný vzťah,a naposledy som zlyhala,zverila som ju do rúk zdravotníctva a ani mi nedovolili ísť za ňou

@vlastnynazor a ako som preklenula tie prve-najhorsie mesiace? Samozrejme v sukromi som si poplakala, ale inak praca a starosti zabezpecili, ze som musela rozmyslat aj nad inymi vecami. Ak mas nejake konicky, tak sa k nim opat vrat.

@vlastnynazor povinnostiam i,akurát bola sezóna džemov,zatvárania,letné prázdniny.
Koníčky mám ,hlavne šport, turistiku , predtým ,teraz už len myšlienky su vyčerpávajúce

U mna tak asi po polroku som dokazala viest rozhory s maminou o starkej bez toho, aby som sa zakazdym rozplakala do par sekund a pomaly to bude rok, viem ze sa uz netrapi, ze je so starkym, je stastna, obcas sa mi s nou zasnivalo a vzdy to bol sen, ze je spokojna, stastna a vesela. Ale tak smutok tam bude, vsak slzim aj teraz, ale uz to nie je take bolestive, ako na zaciatku tohto smutneho obdobia. Neboj, cas to budes zvladat lepsie.

@vlastnynazor mne sa zopárkrát prisnilo ,ako mi volajú z nemocnice ,že babka je na tom dobre,aby sme si ju prišli zobrať a potom sme sa tešili ,že je s nami,neviem čo to znamená...ale vždy mám výčitky ,že odišla na druhý svet v inom prostredí ako si zaslúžila

Mozno, ze mas anjela strazneho a ze bude zhora na teba "dozerat". Ak si mala zo sna dobry pocit, tak ti mozno chcela dat nadej, ze uz sa netrapi, je stastna a toto si opakuj, ked budes smutna. Urcite i tvoja starka chce, aby si bola opat stastna i ty, preto to bol pekny sen, ze ste sa v nom tesili.

mám toto isté za sebou,,,chvíľku to potrvá, kým to prejde..pomohla viera v Boha, že jej je tam hore lepšie ..

Neviem či niečo pomôže. Mamina mi zomrela pred 2 rokmi, ocko pred pol rokom. Keď sa o nich rozprávame, vždy prídu aj slzy, jednoducho to bez toho nejde. Niekedy mám fázu, že sa potrebujem o nich rozprávať viac, niekedy musim debatu o nich zastaviť. Pokiaľ ide o maminu, tam už sme sem tam schopný aj zažartovať a nasmiať sa na spomienkach. “Joj, veď počkaj keby toto mama videla, tá by ti dala, ako vtedy, keď….” A skončí spomienka smiechom. Pri ocinovi je to ešte čerstvé, tam to zatiaľ v 90 percentách končí smútkom. Sú ťažšie chvíľa, a jednoduchšie. Ale nebolo by dňa, že by sme ich nespomenuli. Všetci súrodenci ale máme už svoje rodiny a svoje povinnosti, takže si uvedomujeme, že proste musíme ísť ďalej. Nemôžme zostať zaseknutý smútkom. Nič nám ich nevráti späť, nič nezmeníme, ale žijú s nami denno denne v spomienkach, v myšlienkach. Sem tam si zažartujeme, že už sa spolu vadia tam, kde sú. Že už ho mamina dáva do laty, čo robí zle a podobne. 😁 Veľa síl prajem

@nikha2809 môj otec zomrel keď mal môj synček 1.rok presne v deň jeho narodenín zomrel, a mamina v tom istom roku mesiac pred jeho 2.narodinami čiže si nepamätá vôbec ani jedného teraz mal 3roky.. vie že babka je ,,hore,, ale určite už nevie nič a dcérka má 2mesiace, otehotnela som zázrakom dva mesiace po maminej smrti .. poslali mi za seba darček malinku 💗 Ale neprejde hodina ked nemyslím na maminu všetko by som dala za to aby je tu so mnou, všetko..... 😞

Nič nepomôže na tú bolesť aj keď neber to v zlom chápem že babka je tiež silné atď ale rodič je rodič, ak máš ešte maminu tak si ešte nezažila tu najhoršiu bolesť keď zomrie ona.. babky chýbajú je smutno ale keď odíde mamina to ostane úplne prázdno, samota aspon u mňa denne sme volali spolu aj hodiny všetko čas spolu pomáhala mi kamošky sme boli no úplne moja ,,polovicka,, a teraz som sama.muz to nenahradí aj keby čo robil nikdy... Daj tomu čas ako každý píše je to pravda tá bolesť časom otupi, bude vždy bolieť ale začneš opäť žiť len výdrž viac. Ja tiež neviem ako som to zvládla neverila som že budem ok a možno ani nie som ešte stále hocikedy plačem keď mi je ťažko že prečo prečo odišla tak skoro ale ,,fungujem,, lebo musím.. ale vnútorný pokoj a šťastie v sebe už nemám aj keď mám zdravé deti , cítim že mi chýba veľká časť k tomu aby som plnohodnotne spokojná,šťastná to už asi nebudem ... @autorka

Ja som pred 17 rokmi stratila svojho najlepšieho kamaráta, frajera. A doteraz ma to bolí. Doteraz sú chvíle, že keď počujem "našu" pesničku, poplacem si. Často sa mi s ním sníva. Ta bolesť neprejde nikdy, hoci už mám dcéru, mám priateľa, som zamilovaná a milovaná... Ale aspoň máme niekoho, kto nad nami drží ochranné krídla🙂

Netráp sa zlatusik ti ľudia to neriešia v takej chvíli keď cítia ze už to príde. Naozaj sa s týmto nezozieraj lebo ta to tak skoro neprejde. Neboj sa je v poriadku a určite by nechcela ta nechcela vidieť v takomto trápení. Posielam objatie

@lucitta9 presne tiež som si povedala. Mojej babke sa narodila dcérka a prišla o ňu ešte v pôrodnici lebo údajne sestričkam spadla a zomrela :( zahrali to na chorobu a nikto to vtedy neriešil dnes by už mala okolo 55 rokov. Tiež som si povedala ze konečne bude dcéra s mamičkou po dlhých rokoch co boli odlúčene. ❤️ Naozaj človek si to musí vziat aj z tejto stránky a zhodnotiť si ako sa ten človek tu mal ci sa netrápil ci vôbec chcel žiť v tomto svete s chorobami.. A keď už odišiel vidieť na tom aj to pekne a pozitívne... Sú so svojimi deťmi ktoré museli prežiť kedysi pred rokmi.. Az mi vyšla slza keď toto píšem ach... 🙂

CHce to cas,ja som sa nemohla zmierit s maminou smrtou trvalo to cca 7 azá rokov

moj dedko zomrel v nemocnici. Cely zivot hovoril ze chce zomriet doma, aj teraz si viem zivo predstavit ako to hovori 😞 ked bol uz velmi stary a chory, vzdy ma akoby prosil, nech na to nezabudnem, ze doma chce zomriet. Ale jedneho dna ho babka nasla v bezvedomi, zavolala zachranku a uz sa z nemocnice nevratil, po tyzdni zomrel. Nemohla som za nim ani prist kee bol v nemocnici, lebo sme zili vtedy v zahranici a bola som kratko po porode. Strasne ma to trapilo, ze nemohol odist tak ako chcel - doma, v znamom prostredi, ze zomrel sam na cudzom mieste. Ale casom som pochopila, ze tam kam odisiel, to pre neho nie je dolezite, kde zomrel. Mal nas velmi rad a urcite by nechcel, aby sme sa kvoli tomuto trapili.
Ne to este u teba cerstve, ale postupne sa zmieris a zostanu iba krasne spomienky.

@sszuzu8 ďakujem ti veľmi pekne

Ahoj aj ja som stratila babku,a tiež mi chýba, ale mám nádej,že ju stretnem v nebi. Nie je to útecha ako pre deti, verím,že nebo je reálne a raz sa tam stretnem s Bohom, aj s bankou. Treba budovať vzťah s Bohom. Tu je príbeh jednej žienky,ktorú poznám trochu

Ja som sa rozlúčila s mojou milovanou babenkou pred pár dňami, zomrela 7.1. Taktiež sme museli volať pohotovosť a skončila v nemocnici.. z ktorej sa už nevrátila, chcela byt doma, taktiež mám množstvo výčitiek.. ohľadom času s ňou, ako som všetko mohla robiť inak a viac a lepšie..ohľadom jej najsmutnejšich pocitoch o ktorých som všetko vedela, čo nehovorila, ani svojim deťom uplne detailne..
v sobotu sme volali pohotovosť, v nedeľu za ňou boli, avšak ona už len “tvrdo spala” bolo voľno, sestričky povedali, že je len unavená, lebo celu noc rozprávala a aj dosť mimo..že uvidíme a v utorok príde doktorka do roboty.. no nie, už sa lúčila, aj tým rekapitulovanim, akurát, že v cudzom prostredí 😢 žiaľ prišla som na to neskoro až po jej smrti., keď som si do hĺbky zacala študovať fázy smrti... uz nás nespoznávala na navsteve v nemocnici .. pozerala len cez nás a opäť zaspala.. Utorok ráno zomrela..doktorku sme už nestihli.
cestou do roboty som počúvala Simu Magusinovu Rekviem presne v case úmrtia mojej milovanej babenky.. 7:15 mysľou sme boli určite prepojené.. nechodím do kostola, ale v deň úmrtia o 12:00 som už sedela na svätej omši a jej zapálila sviečku.
Znášam to zle, ale snažím sa zamestnávať telo aj myseľ, aby srdce toľko neplakalo. Už nikdy nebudem uplna. Boli sme od detstva prepojene..
mne pomohlo sa s ňou ešte pred samotným pohrebom rozlúčiť, povedať posledné slova, aj keď už len telesnej schránke.. naposledy pohladiť a pobozkať. Na druhy deň som sice nevedela, fungovať skoro vôbec, ale snažím sa pracovať, chodiť sama na prechádzky do prírody, počúvať hudbu, cvičiť, rozprávať s mužom, smútiť s mužom, dcéra ma tiež podporuje.najhorsie na tom je to, že zomrela nepochopena od svojich vlastných deti.. potrebovala oveľa viac lásky a pomoci.. mala obrovské zdravotne ťažkosti, ale zomrela na zlyhanie srdiečka v spánku ako vždy chcela.. Chystám sa kúpiť si knihy s touto tematikou a postupne sa s tým naucit žiť.. vždy budeme spolu. Len inak.. keď som smutná poplačem si, denne zapalujem sviečku, rozprávam sa s ňou a hladim ma oblohu.. mám kolegynu, ktorá mi tiež neuveritelne pomáha a počúva ma, išla so mnou aj do toho kostola v deň úmrtia.. snažím sa žiť, aj keď strata je to pre mna neuveritelne bolestivá, tak hlboký smútok som ešte nezažila..