Sú deti nevďačné v porovnaní s minulosťou?

Co si tak vsimam na generacii dnesnych 25-35-rocnych ludi, tak mam pocit, ze si hyperkompenzuju svoje detstvo. Asi nebudem jedina, ked napisem, ze vychovnou metodou cislo jeden u nas doma boli krik a bitky. To asi vela ludi poznacilo a dnes si razia respektujucu vychovu az tak, ze nou dosiahnu nieco ine, nez by chceli. Ludia uz ako deti odkazani sami na seba maju casto potrebu delegovat povinnosti dietata na seba, potom su tie deti casto menej schopne, aspon mam par takych prikladov odpozorovanych, jeden dost nestastny v rodine🙈. A ano, ked vidim male babatko v dizajnovom kociku oblecene v Tommy Hilfiger, Balenciaga atd… znackach u baby zo susedstva, ktoru poznam z detstva, a viem, ze sa doma umyvali raz za tyzden cela rodina v jednej plechovej vani v jednej vode vsetci, tiez si casto pomyslim, ci ta osoba nie je poznacena a nema teraz chorobnu potrebu uz babatku davat nepotrebne vela. Neviem, ci to pisem dostatocne zrozumitelne. Samozrejme, negeneralizujem, nehovorim, ze su taki vsetci, ale ze si vela takychto vzorcov vsimam na znamych, ktori uz maju deti a viem, ako vyrastali…

Ale musim povedat, ze toto su len take pozorovania. Vseobecne si nezastavam tieto reci, ked jedna generacia naklada na tu druhu. Vychova, prostredia a osobnost jednotlivca vzdy zavazia najviac.

Nebola som vdacna skor submisivna pretoze som sa bala reakcie ak nieco odmietnem alebo urobim inak ako si to zela dospely. Preto sami v dospelosti casto stavalo ze som sa nevedela niekomu postavit, trvalo mi dlho kym som sa naucila asertivne spravat. Napr som ako 17 rocna cestovala vlakom kde si orisadol starsi muz, rozpravali sme sa asi pol hodinu bol mily a ked vystupoval povedal ze on ma pobozka. Jasne ze sa mi to nepacilo ale bola som naucena neodvravat a on bol ku mne mily tak som mala pocit ze mu dlzim byt slusna. Vtedy ma to dlho trapilo a casto som sa k tomu vracala preco som sa tak spravala. Teraz som dospela a celkom mam v tom jasno a svoje deti takto nevychovam. Jedna vec je slusnost a ucta ktora ma byt ale obojstranna a druha strach a suchanie nohami aby bol klud, v com vychovavali nas...Je to ku..va tazke vychovat dieta a nedoj..bat ho..

@motylik2559
Super,velmi pekne a pravdivo napísané 👍

Naše sú vďačné a majú aj úctu voči nám aj voči ostatným.

@anonym_autor tak v porovnaní s minulosťou, naši rodičia tým svojim rodičom vykali. A museli mať aj veľkú úctu k nim, my si vychovávame deti ako kamarátov a tak sa k nám aj chovajú se vším všudy.

@anonym_0021d8 Spravne si to pomenovala "museli" mat uctu. Realne ju mnohi nemali, len ju hrali, lebo inak sa nedalo. To, ze deti vychovavame "ako kamaratov", nema nic spolocne s tym, ze k nam nemaju uctu. Moja dcera je aj moja kamaratka, ale hranice mame jasne stanovene a som si 100 % ista, ze si ma vazi ako cloveka. Nie ako autoritu, lebo som rodic, ale ako cloveka, to je 100x viac.

@anonym_0021d8 nasi rodicom vykali a pamatam si na ujov vyrok z detsva smerovany k babke " maminka vy ste jedna jeb..ta pi.a" takze to nic nezarucuje. Ucta ma byt vzajomna, nasilu a strachom si iste uctu neziskas.

@anonym_autor to patrí k detstvu.Mne by bolo divné, keby mi dieťa sto x ďakovalo za tričko, hračku a bolo nesmierne vďačne.Dnes je všetkého veľa všetko dostupné objednáva sa z celého sveta, ovocie, čokolády na každom rohu.Ani my dospelí nie sme vďační tiež berieme veci ako spotrebné veci...a,že nemajú úctu k rodičom je pravda, lebo ich vychovávame ako našich kamarátov bojíme sa zakázať, zdvihnúť hlas, ranit dieťa.Kazda generácia je iná a benevolentnejšia.Ked neboli dostupné rifle, keď ja som bola teenegerka tak som si ich šetrila a nosila sa ako hviezda dnes si syn kúpi znackove za pár hodín brigady

@anonym_6de427 jeden ujo nie je väčšina. Vykanie je väčší rešpekt celkovo, nielen v rodine. Ale tak či tak, záleží na charaktere daného človeka ako koná.

@anonym_autor moje nie sú nejak extra vďačné, to, čo majú, berú ako samozrejmosť. Tak ako ja som brala ako samozrejmosť to, aký štandard som mala doma. Našťastie rodičia odomňa neočakávali nejakú extra vďačnosť, lebo som mala oveľa viac materiálneho ako oni a oveľa menej povinností, ako oni za mladi 😉. Čiže, ak im nastavíš niečo ako štandard, tak nechápem, čo čakáš, oni v tomto štandarde vyrastajú a podobný štandard majú asi všetky deti okolo... Moje deti sú vďačné, keď spravím niečo mimoriadne, čo nie je bežný štandard. A k tej prirodzenej "úcte", tá sa vynucovala trestami a bitkou. Čiže tú prirodzenú "úctu" tiež nemajú a ja som za to vďačná, lebo dostávam spätnú väzbu ich očami, neboja sa mi povedať nepríjemné veci, ako ja by som si voči rodičom "nikdy nedovolila", aj keď si to myslím (som si to myslela). A znovu - keby som porovnala mojich rodičov s mojimi starými rodičmi, tak tí mali že iný level úcty, tam sa vykalo či onikalo či čo to, a dieťa muselo sekať dobrotu na prvé slovo, ináč boli fyzické tresty od prababiek a pradedov, lebo vtedy sa tak vravelo, že aby sa ti dieťa nezvlčilo, treba to zlé z neho vymlátiť a čo by ľudia povedali atď). Takže ja som vďačná, že sú úprimné, a že moje deti nemajú "úctu" (= strach povedať mi niečo nepríjemné na rovinu). Nie som soška v kostole. Milujem, keď sa spolu rozprávame a hovoria mi svoj skutočný názor, alebo aj keď sa vadíme, viem, že mi povedia od srdca, čo si myslia a nebude to v nich vrieť do 40tky, alebo to niekam zadupú, lebo úcta.

@anonym_autor a ešte vieš čo si myslím? Že naše vnúčatá budú mať ešte menej tej "úcty" a "slušnosti". Aj keď neviem, čo rozumieš pod slušnosťou. Kopa detí doma komunikuje slušne, ale nechci sa zamiešať do školskej lavice cez prestávku, to by mnohé matky tých slušných detičiek asi skolabovali.

@anonym_autor nevážia si keď majú všetko ľahko samé od seba. Je to prirodzené. Žiaľ