Svokra mi dala dar - knihu o manželskej nevere

Chcela by som vás požiadať o nezainteresovaný názor. Rozmýšľam o tom, že svokre vrátim vianočný dar. Poslala mi po manželovi pod stromček knihu o manželskej nevere. Keď som tú knihu na štedrý večer rozbalila, nechcela som veriť vlastným očiam. Každý okrem môjho muža to považuje za úmyselné rýpanie z jej strany, aj moje veľké dcéry, ktoré ju dobre poznajú. Rozhodla som sa, že tému knihy, neveru, nebudem vôbec riešiť. Či sa mi už snažila naznačiť, je mi muž neverný alebo iba chcela víriť zlobu, tým sa nemienim vôbec zaoberať. To je mužova vec a za omnoho vážnejší problém považujem to, že nestojí pri mne a riadne sa ma nezastane. S tým musím žiť, nepomohli rozhovory ani psychologické články. Samozrejme, veľmi problematický je vzťah muža k svokre, svokra výdatne manipuluje všetkými svojimi synmi a počas nášho dlhoročného vzťahu to bolo zdrojom mnohých konfliktov. K mužovi (stredný syn) sa tiež správa nepekne a využíva ho. Bohužiaľ, toto považujem za neriešiteľné, zapečené z mužovej strany. Pred mnohými rokmi som sa vyhranila a obmedzila som kontakt so svokrou na minimum (oslavy okrúhlych výročí), keďže na mňa nadávala počas "babičkovskej" prechádzky mojim deťom. Ona to kontinuálne odmieta akceptovať, falošne sa vnucuje a vždy keď je možnosť, prekročí hranice a montuje sa do nás. Deti k nej nemajú dobrý vzťah, veď ani ona k nim, kontakt s ňou berú ako povinnú jazdu. Keď svokra ovdovela, bolo mi jej ľúto a zmäkla som, aj som jej pomohla s niektorými vecami. Bolo mi jej ľúto, a ľútosť nie je dobrá emócia... Samozrejme, že sa mi to neoplatilo, svokra začala dobiedzať a vyvolávať, vypisovať. Vraj si myslela si, že má právo ísť na čas bývať k nám, chodiť s nami dovolenky. Doslova sa pokúšala prisať. Po jednom z telefonátov, ktorý začala vetou "Volám ti, aby som si od teba zobrala energiu...", som hodinu bezvládne ležala na gauči. Len tak na okraj, jej sa zdravie zlepšilo a naše sa začalo zhoršovať. V záujme ochrany som sa postupne odstrihla, nekontaktujem sa s ňou, ale ona stále dojedá a dojedá. Teraz mi pokazila Vianoce tou hlúpou knihou. Samozrejme, po Vianociach zavolala a vypytovala sa muža, ako sa mi kniha páči. Tak jej naveľa naveľa musel povedať, že prečo mi dáva taký dar a čo tým chcela dosiahnuť. Tam aj končí celý happyend. Celý šťastný a s úľavou mi vysvetlil, že jeho mama to myslela iba dobre, chcela mi vraj veľmi podarovať túto zaujímavú psychologickú knihu na tabuizovanú tému, o ktorej sa predtým rozprávala so švagrom. A ešte uzáver, že mama je hlúpa a dementná a nevie, čo robí. Ako vždy, bagatelizovanie a ospravedlňovanie, zatváranie očí. Dookola.
Rozmýšľam, že jej tú knihu vrátim aj so stručným, ale zásadným komentárom. Druhá možnosť je šmariť knihu do popelnice a vychumeliť sa na to. To je síce postoj "nad vecou", ale mám silný pocit, že práve na tento postoj dlhé roky doplácam. Že som jej to už dávno mala riadne a naplno vytmaviť. Hoci... je už stará :(... a ja už tiež nie som mladá. :(

Prosím o vaše názory, konštruktívne a dobre mienené, aj kritické. Ďakujem.