Toxická mama
Máte tu niekto takú skúsenosť že sa vaša mama správa toxicky ak to mám takto nazvať? Že sa hrá na urazenú pre nejakú blbosť a tým pádom sa s vami ani nerozpráva, je nepríjemná na vás ale vy ste vlastne absolútne nič neurobili a len premýšľate že čo vlastne ste urobili zle že sa takto správa lenže prídete na to že ste neurobili nič zlé 🤷. Takýchto situácií už bolo veľmi veľa a ja som si vždy pripadala že som za niečo na vine alebo že som niečo urobila, alebo že ja som zlá a pritom som naozaj nič neurobila. Treba okolo nej pomaly po špičkách chodiť. Idú sviatky a zase to bude na h*no. A väčšinou je taká že aj keď je dusná atmosféra v rodine kvôli nej tak ešte ona očakáva že za ňou sa bude chodiť prosiť o prepáčenie/odpustenie ale vy vlastne ani neviete začo by ste sa mali ospravedlniť napríklad. Cítim sa kvôli tomu v strese. Hocikedy myslím na to že čo jej zase sadne na nos a dá mi to pocítiť, zmena správania, bude nepríjemná a nebudem sa môcť ani ozvať pomaly k nej.
Ja mám aj svoj život ale mi to pripadá že keď si ona niečo zmyslí že potrebuje tak treba stáť v pozore.
Proste všeobecne máte mamu ktorá sa uráža za debiliny, aj drámu zbytočnú vie urobiť, zbytočne dusno v rodine a očakáva ona že jej sa budú ospravedlňovať, a aj ja.. aj keď neviem začo.. a typicky keď sa opýtam čo sa stalo či som niečo urobila tak odpoveď je buď že "nič" alebo že "ty vieš čo" a pritom naozaj neviem, preto sa pýtam a dostanem takú odpoveď tak pozerá na mňa že sa robím asi nejaká hlúpa že neviem o čo ide a pritom naozaj neviem. Spolieham sa na nejakú komunikáciu z jej strany že mi objasní kde je problém aby som vedela ako sa k tomu postaviť a dostanem odpoveď že "nič".. a ja sa potom cítim previnilo, ako keby vo mne vyvolávala pocit viny že som niečo urobila a mám sa jej ospravedlniť.. neviem to opísať ani.. možno niektorí viete čo mám na mysli. Už som aj rozmýšľala nad nejakým psychológom že či to je vôbec okej že sa tak cítim a počuť niekoho nestranný pohľad na toto
kolko ma rokov? nemoze prechadzat nejakymi hormonalnymi zmenami napr.? Bola aj predtym taka?
Lebo ja to napr. vnimam teraz na sebe, asi perimenopauza zacina, ze uz reagujem trosku inak ako pred par rokmi a mozno keby moj syn sem hodi podobny popis s problemami, tak nie na 100%, ale vidim sa v tom.
A nie, ze by som ich chcela citovo vydierat, ale s nim je to tazke (mozno aj so mnou 🙂 ), od detstva je s nim boj vo vsetkom - ucenie, hygiena, poriadok a do toho puberta. A tiez sa mi uz nechce neviem kolky krat pustat do vysvetlovania, preco sa ma uceniu venovat, preco musi dodrziavat hygienicke zaklady, preco je lepsie udrziavat poriadok, ked potom zabijame cas hladanim veci, lebo on to niekam zastrci a pod.
A tiez to moze vyzerat tak, ze sa urazim, nemam silu vysvetlovat, "bojovat", tiez som uz mala aj vybuchy, lebo to proste vrie vnutri a tak. A tiez mozno nechape, preco to tak je.
Pripisujem to uz aj tym hormonom, lebo to tu zmenu na sebe citim.
@anonym_c3f6a4 ma po 50tke a bola aj predtým taká. Boli rôzne prípady že niečo jej sadlo na nos a zrazu zmenila postoj alebo nejaké výčitky za niečo čo som ani nevedela o čo ide a nechcela povedať. Skúsim dať jeden príklad... Jedného dňa som našla od nej správu niečo v zmysle že za čo ju mám a či jej nedôverujem atď.. pozerala som nechápavo na tu správu a tak som sa normálne opýtala že o čo ide, čo sa stalo vlastne.. no a prišli tie typické odpovede také čo v človeku vyvolajú pocit viny. Zase som sa jej opýtala že čo sa stalo a nechcela mi ani za nič na svete povedať. Ešte mi napísala že ona by aj život za mňa dala a ja takto + odpovede typu "ty vieš čo".. nakoniec asi po týždni vyšlo najavo čo sa stalo. Šlo o úplnú debilinu - niečo som si kupovala, pýtala sa ma na cenu a ja som jej zhruba povedala. Medzitým som si tu vec už kúpila a vtedy som vedela už presnú cenu a zhodou okolností niekto iný z rodiny sa má na to potom pýtal tak som povedala tú cenu ktorú som už v tej chvíli vedela na isto. No potom nejak sa ta osoba z rodiny bavila s mojou mamou a zrejme prišla na reč aj tá vec čo som si kupovala, rozoberali asi cenu a zistilo sa ze mama vie o inej cene a aj tá osoba vie o inej cene. A za toto na mňa tak vyskočila a dobre že má neodpísala na dobro ze vraj jej klamem a podobné bludy. Pritom sa stačilo normálne opýtat. Nenapadlo ma že jej musím hneď nahlásiť nejaké zmeny ohľadom toho veď išlo o blbosť. Tiež to bol cca týždeň ignorácii a výčitiek neviem za čo, čo ma priviedlo do stresu a naozaj som mala v sebe pocity viny ze robím niečo zle aj keď som si uvedomovala že je to blbosť.
@anonym_autor Rozumiem ti. A chcem ti hneď povedať jednu dôležitú vec: to, čo popisuješ, nie je v poriadku – a nie je to tvoja vina.
Skúsim to povedať úplne jednoducho.
Vzťahy fungujú len vtedy, keď je jasná komunikácia a férovosť. Keď sa niekto urazí, mlčí, správa sa nepríjemne, vytvára dusno a pritom odmieta povedať prečo, nehrá čistú hru. Ty potom automaticky preberáš zodpovednosť za niečo, čo ti ani nebolo pomenované. A to je presne to, čo ťa vyčerpáva.
Ak ti niekto povie „nič sa nedeje“ alebo „ty vieš čo“, ale zároveň ťa trestá správaním, nedáva ti šancu vec riešiť. Bez pomenovania problému totiž neexistuje riešenie. A v takom prípade zodpovednosť nemôže byť na tebe.
Je veľmi dôležité, aby si si v sebe ujasnila toto:
👉 Za pocity a správanie iných ľudí nie som automaticky zodpovedná.
👉 Ak niekto nechce povedať, čo ho trápi, je to jeho rozhodnutie – nie moja vina.
To, že sa kvôli tomu cítiš v strese a chodíš „po špičkách“, je signál, že príliš veľa zodpovednosti nesieš ty a príliš málo jej nesie ona. A to sa často deje v rodinách – nie zo zlomyseľnosti, ale zo zvyku.
Máš právo mať svoj život, svoje hranice a pokoj.
Máš právo povedať (pokojne, bez hádky):
„Ak mi nevieš povedať, čo sa stalo, neviem sa k tomu postaviť. A nemôžem sa ospravedlňovať za niečo, čo nepoznám.“
To nie je drzosť. To je zdravá zodpovednosť.
A áno – myšlienka porozprávať sa s nestranným človekom (psychológ, kouč) je úplne v poriadku. Nie preto, že by s tebou bolo niečo zlé, ale preto, aby si prestala niesť vinu, ktorá ti nepatrí.
To, že si to uvedomuješ a pýtaš sa, znamená, že chceš veci riešiť vedome. A to je znak sily, nie slabosti.
@hana_clarity veľmi pekne si to napísala . Uvedomujem si to ale ťažko sa zbaviť toho pocitu , ako píšeš ty, zodpovednosti. Aj by som chcela ale mám to nejak zakorenené v sebe. A myslím že to bude preto lebo sa to somnou ťahá od detstva a neviem či to dokážem poraziť tak aby som sa vedela úplne odosobniť a nič si z toho nerobiť
@hana_clarity veľmi pekne si to napísala . Uvedomujem si to ale ťažko sa zbaviť toho pocitu , ako píšeš ty, zodpovednosti. Aj by som chcela ale mám to nejak zakorenené v sebe. A myslím že to bude preto lebo sa to somnou ťahá od detstva a neviem či to dokážem poraziť tak aby som sa vedela úplne odosobniť a nič si z toho nerobiť
@anonym_autor aj ja mám takú. Nepomôže prerušiť kontakt a potom sa dať znovu dohromady. Sú to pijavice, ktoré vysávajú život z druhého človeka. Iba odstrihnúť, lebo zničia život celým generáciám....cez tvoje deti to pôjde ďalej.....
@anonym_b6fb6e
@anonym_44ba25 a iné https://www.primulus.sk/sk/blog/motivacia-osobn...