Vybehla som na babku

@mb2021 nadtym som aj ja rozmýšľala, ale ju tam určite nedostaneme

@autorka očividne si nikdy nezažila samotu. Sama sa môžeš cítiť aj keď sú okolo teba stovky ľudí. Podľa teba je vhodné trápenie riešiť agresiou? Babka ti povie, že má chuť sa obesiť a ty na ňu vybehneš. Keby ti to povie tvoje dieťa, tiež by si volila agresiu? Prosím odpovedz mi na túto konkrétnu otázku. Nemáš predstavu o tom, čo prežíva.

Depresívne stavy potrebujú lásku a podporu, ak si unavená z toho, že ju máš neustále podporovať tak nebuď - to je jediná rada. Aj ja som si to prežila ale ako 15 ročná. Babka ma vychovala, keď mala 9 rokov, tak jej mame odrezalo obidve ruky pri stroji. Musela sa starať o svojich súrodencov, následne jej zomrel milovaný muž a moja mama - jej jediné dieťa, mala naozaj hrozný život. Raz mi povedala, že má chuť sa hodiť pod auto. Dlho bola v žiali, boli sme 4 deti a všetky jej odchádzali, 2 z nich ju urážali. Aj napriek tomu, že som úplne nevedela pochopiť jej stav a pomôcť jej, nikdy ma nenapadlo vybíjať klin klinom. Ty máš pocit, že jej to ešte nikto nepovedal. Naozaj si myslíš, že si to ona neopakuje každý deň? Presne tie slová, ktoré si jej vykričala. Máš veľmi obmedzený pohľad.

Ona nepotrebuje vás, potrebuje toho jedného človeka, ktorý jej chýba. A ty si urobila čo? akurát si do nej vložila pocit viny, že ani nemá dôvod žialiť, keď má okolo seba ľudí - predsa neustále je niekto s ňou. Tieto situácie nie sú jednoduché ale to hlavne pre ňu. Rok je veľmi krátka doba na to, aby zabudla a prestala žialiť. Prosím ťa, už na ňu nevybiehaj. Spýtaj sa jej, čo potrebuje. Rob s ňou činnosti, ktoré rada robila s dedkom.

A ak máte pocit, že to naozaj psychicky nezvláda, rúti sa a uvažuje nad samovraždou, tak jej ako 1. dajte pocítiť, že je veľmi potrebná a za 2. s ňou riešte odborníka.

@cocolino234 to vravím že som sa možno zachovala zle, ale začala s tým že k nej nikto nechodí a to má vytočilo keďže je tam stále niekto. V tomto som sa snažila stále ju podporovať, objať a podobne ale dnes to vo mne vyvrcholilo keďže začala s tým a potom, že sa obesí.

@cocolino234 ona potrebuje len jeho prítomnosť, nič také nerobili, pozerali tv. Ale ide o to, že prvotný impulz bol zato, že tam “nikto nevhodí” čo je blbosť

Úprimne už neviem čo by sme mali robiť, keďže aj otec sa snaží ju brať všelikde ale ona asi nevie pochopiť že ľudia chodia aj do roboty a každú sekundu s ňou bohužiaľ nevie byt nikto tak ako bola naučená

Ale ona to vníma inak.. starí ľudia sú takí. Aj ja ve veci lutujem, čo som mohla urobiť inak, keď starká a starkí boli tu s nami. Žiaľ už nie sú

Starký *

@autorka chápem tvoje nervy, nemôžem povedať, že nie. Ľudia často nie sú stavaní na psychické stavy rodinných príslušníkov a pocit bezmocnosti vie vyvolať pocit hnevu - toto je prirodzené. Lenže ty sa môžeš rozhodnúť ako budeš reagovať - ona nie. Keby sa mohla rozhodnúť, určite by si zvolila nebyť smutná a depresívna ale nemôže. A nezaslúži si pocit viny kvôli tomu, že jej nedokážete porozumieť. A ja chápem, že to nedokážete, je to aj pre vás veľmi ťažké.

Ona povedala, že tam nikto nechodí a ty si to samozrejme zobrala doslovne. Ona tým vôbec nemyslela toto, myslela tým, že sa cíti sama, som si tým istá, keďže je jasné, že je s ňou niekto každý deň. Toto je ďalší znak toho, že si nieste tak emočne blízko a vyjadruje sa okolkami.

Áno, nevie sa zmieriť s tým, že je sama. To neznamená, že nevie pochopiť, že máte svoje povinnosti. Ona to chápe veľmi dobre ale nedokáže v sebe udusiť ten pocit samoty - nedokáže to. Na tvojom mieste by som upustila zábrany, ktoré tam doteraz boli a vyjadrila jej lásku a pochopenie. Ospravedlň sa jej a otvor sa prvá, povedz, že je pre teba ťažké pochopiť ako sa cíti ale chceš tu byť pre ňu najviac ako môžeš. Musíš sa otvoriť prvá, starší ľudia ťažko odhadzujú dlhoročné zábrany a u vás tam sú. Aj u nás boli a jediné čo najviac ľutujem je, že som jej nikdy nepovedala, že ju milujem a je to pravda len som bola hlúpe dieťa. Ty si dospelá a vieš so svojimi emóciami a slovami pracovať lepšie. Začni tým, že sa jej chceš ospravedlniť a otvor sa. Myslím si, že by sa mohla o svojom psychickom stave otvoriť aj ona a odtiaľ sa skúste posunúť ďalej. Aj ak by to po prvom rozhovore nevyšlo, tak to nezahadzuj. Buď úprimná a citlivá ako nikdy predtým a skúšaj to ďalej.

@cocolino234 áno ona začala že tam nikto nechodí a keď príde tak tam je len chvíľu. Nehovorím občas sa keď idu okolo sa zastavia len nachvíľu ale hlavne že zastavia. Začala aj na brata, že nepríde (je v puberte, má kamarátov proste už vlastný svet), pritom tam chodí tiež dosť často, tak zato som to zobrala doslovne. Vravím doteraz som sa snažila byť milá a porozumieť jej, bohužiaľ dnes ma to nejak rozčúlilo. Bojím sa že ju niekde potom nájdem a to som jej aj povedala

A ja si zasa nemyslím že si sa zachovala zle..človek, ktorý si chce niečo urobiť väčšinou o tom nehovorí.. ľútosť nie je vždy šťastné riešenie..niekedy je lepšie byť trochu rázny, aby sa človeku trochu otvorili oči 🤷neustále lutovanie nikomu nepomôže, skôr to len podporí trápenie daného človeka..môj skromný názor..

Starší ľudia, ak im zomrie "najbližší"-muž, veľmi smútia. Boli zvyknutí byť čo najviac spolu. Ostatná rodina-deti. vnuci už majú svoj život. Nie ste spolu každý deň a ona to tak vníma.. nemylsí to doslovne.. že nik nechodí, ale že nie ste s ňou každý deň, nepýtate sa jej čo robila, ako sa cíti, Potrebuje nehu, porozumenie. Rozhovor. Vcítiť sa do je situácie a jej smútku.. Povedať je pár milých slov, povzbudenie..Možno ak by mala mačku, pohladila ju, mačka vycíti emocie človeka, pritúli sa, pradie....

@elia9 ako vravím doteraz som sa snažila pekne a milo sa s ňou vždy porozprávať. Snažila som sa a nie len ja ale aj moji rodičia a aj teta. Aj môj brat, ktorý je odomňa o dosť mladší tam ide aby babka nebola smutná, váži si ju to nemôžem povedať, že nie, ale keď pred ním je takáto negatívna a vraví takéto veci tak on to berie úplne inak. Má 13 a je veľmi citlivý. Fakt dnes to už vo mne vybuchlo možno aj kvôli tomu, že sa snažíme naozaj urobiť všetko preto a chýba dedko aj nám ale keď toto počúvame, že jej miesto je už iba na cintoríne, má strašne zlý život, obesí sa a podobne tak potom tŕpnem aby som ju nikde nenašla ako som už vyššie spominala. Každému dedko chýba ale aj tete (jej dcére) minule písala, že ani neprišla a každý na ňu len kašle a to naozaj sa snažíme robiť všetko preto aby sa cítila lepšie, len proste sú dni kedy je viac roboty a nestíhame.

@isis234 sme v dvojgeneračnom podstate sme s ňou stále, vieme kam chodí atd, máme psov,mačky neznáša

Úplne ti rozumiem..ja nie som žiadny odľud, práve naopak..som vysoko empatický človek, ale niekedy sa inak ako rázne proste nedá..máš pocit, že robíš maximum a aj tak to nie je dosť 😓dedka jej nevynahradí nikdy nikto..ona sa musí sama vzchopiť, treba jej to trochu taktne naznačiť..povedať jej, že ste tu pre ňu kedykoľvek ale zvyšok je už na nej..a neboj, nič si neurobí..nechcem to samozrejme zľahčovať, ale podľa mňa sa len ľutuje..

Nabuduce nevybehni, ale zasa sa nenechaj citovo vydierat. Babke povedz, ze aj ona moze za niekym zajst, nemoze ocakavat audiencie sirokej rodiny. Ak ma zdrave nohy, nech sa paci babka, chod na prechadzku.
Ale viem ake to je, aj moja babka bola takato nestastna po smrti dedka. Ludia si aj tak musia tieto veci odsmutit sami, smutok sa odobrat neda. Ale ani podporovat a lutovat sa niekoho neda naveky. Clovek sa musi vratit do zivota sam, aj ked je to tazke.

Jej doterajší život s dedkom sa zmenil... viem čo to je... tiež som doma všetko robila, aj v záhrade,, a mama povedala... nič nie je spravené.... zostala som v nemom úžase.. nedokázala som jej nič povedať. Len sme mlčky sedeli... Mesiac ju neprišla pozrieť dcéra, syn, ani nezavolali.... " Celý čas tu nik nie je.. Ja môžem aj zomrieť"... Je to akoby už ich ... iný svet... iný systém denného života.... pochopíme to, až sa my ocitneme v jej koži... Treba to ustáť. S kľudom. Veľa síl prajem. Bude mať pravnúča, bude to iné.

Autorka, nechápeš, že sťažnosť, že za ňou nechodíte, je v skutočnosti zástupná téma - jej v skutočnosti zúfalo chýba dedko, a to, že uvažuje nad samovraždou, je spôsobené pocitom bezvýchodiskovosti a zbytočnosti.

Ale ako ťa čítam, v v tomto sa pochopenia od teba nedočká.

chápem aj teba aj babku, ja som sa nepoznávala pred rokom, ked mi zostal manžel nevládny zo dňa na deň a ja sama bez rodiny, pretože sú daleko, cez prázdniny tu bola vnučka ako každý rok a bola som nevrlá, teraz ma to veľmi mrzí, no všetko, čo sme dovtedy nezažili-sanitky, lekárov, vozíček a nejasná budúcnosť, no bolo to nad moje sily, aj ked deti pricestovali na pár dní pomôcť..babke by možno pomohlo vziať ju na prechádzku, nechať ju samu pohovoriť s dedkom pri hrobe, nejako jej dať pocítiť, že s ňou cítite a chápete jej bolesť, nuž ono je to tak, že si tým musí každý prejsť sám...my sme to vyriešili tak, že sa o mesiac sťahujeme 200km k blízkosti dcéry, tu na mieste nemáme nikoho, ale manžel už chodí a sám sa naje, umyje, len ho čaká dialýza a tak sme to takto vyriešili, tiež máme svoje roky, ale snažím sa byť iná ako minulé leto, veľmi prajem, aby sa babke uľavilo, aby si vedela uvedomiť, že taký je život, ľudia prichádzajú aj odchádzajú, tiež som mala čierne myšlienky, no nikto nemôže dať toľko času, pretože deň je krátky, nedá sa to...

Tak ako si vyletela na babku, tak je sčasti v poriadku. Tak ako ona má právo na svoj smútok (baby ti veľmi dobre popísali ako to vidia ony), tak aj ty si mala právo vyletieť v situácii , ktorá sa ťa dotkla (vyhrážanie sa samovraždou).
Teraz je dôležité ako to všetci zoberiete.
Osobne by som sa v tvojej situácii išla babke ospravedlniť za výbuch a vysvetliť ako k tomu došlo a prečo. A skúsiť si s ňou prebrať ako a čo ďalej. Ako by si to ona predstavovala a ako by ste vy k tomu mohli pristúpiť.

Ahoj,ja ti rozumiem...nemyslela si to v zlom...aj naša starká je taká ....manžela nemá cez 10 .rokov býva so synom,ktorý ju akože opatruje....a je nešťastná....teraz pred dvoma dňami mi vraví ,že je opustená...má presný repertoár ktorý nám rozpráva roky ,nieje jednoduché udržať snou komunikáciu,bez toho aby nešla svojim dialógom z minulosti,ako jej bolo ublížené a pod.veci.Darmo jej vysvetľujeme nech zabudne ,odpustí.....a presne ako vravíš,tiež ju mám veľmi rada ,vážim si ju ,pretože nám ako deťom veľmi pomohla,bola obetavá a dovolím si povedať,že som jej z vnúčat vždy aj najviac pomáhala ,ale napriek tomu som tiež zvýšila hlas....a ako ma to mrzelo!!!Hneď som jej volala,že nech mi prepáči....ale starká pozná moju povahu a vie,že sa môže omna oprieť.Tym chcem povedať,netráp sa nad tým ,vysvetli jej ,že si tak nechcela reagovať,že ťa to trápi...aspoň vidieť,že tam chodíš často,pretože keď niekto príde raz za uhorský rok a tvári sa ako milodar,tak je jasné,že nemá dôvod na výbuch😉....

@cocolino234 to je strašné, že obidve ruky jej odrezal stroj, hrôza len na to pomyslieť

Chybou je,že my,mladí to berieme,že jeeeemineee,no veď čo sa stalo,veď smútiť sa nemôže toľko,že veď čo jej chyba,čo hundre,keď sa snažíme....
Lenže po rokoch stratiť niekoho,či vážne ochorieť....musíme si uvedomiť,že najťažšie je to pre toho človek,nie pre nás.
Treba čas,veľa času.
A nemusíš niečo hovoriť....stačí mlčať a počúvať.
Ja verím,že prežívať s niekým smútok je ťažké,ale nás smútok je trošku ľahší ako smútok chorých,či ľudí,čo im zomrel celoživotný partner.
Jednak sa musia zmieriť so samotnou,jednak starobou,prichádza strach zo života ďalej,atď.
Vy už máte svoje životy,času menej....čiže jasné,že to babka cíti a vidí...a je to ok,že máte svoje životy
Treba dať babke počuť,že ju chápete,ste tu pre ňu ... A ona po čase prijme situáciu.

Ďakujem ženy za všetky názory. Ale bohužiaľ aj prababke, druhej babke zomreli dedkovia, celoživotný partneri ale niesu takéto. Ide o to, že naozaj sa snažíme veľmi a ona nič iba nehovorí len sa sťažuje, naozaj mi to už príde len ako keby potrebovala stále aby ju niekto len ľutoval. Keď sa stretla s druhou babkou tak tá jej povedala, že jej rozumie aj ona si tým prešla a hneď odvrkla, že ale to bolo iné. Snažíme sa jej tu ľútosť vyjadriť, naozaj sa snažíme ale tieto samovražedné reči už nedávame, naozaj ona nevie nájsť nič iné len negatívne a keď aj babka čo si tým prešla jej snažila vyjadriť ľútosť, porozprávať sa s ňou tak to je iné.

Toto je pri starych ludoch bezna vec, nabuduce sa ovladaj.

Nevyčítaj si to. Babka prežila stratu, ale nie je jediná. Život ide ďalej, hoci to znie kruto. Ona asi potrebovala počuť tvrdé slová, snáď jej to niečo dá. Akože vážne tehotnej vnučke sa vyhrážať samovraždou je veľmi cez čiaru.