Za celý život som si nedokázala udržať pravé priateľstvo

Ahojte, je možno detinské ale mám potrebu napísať dnes sem... Kto chce nech prečíta, kto nie nech ignoruje.
Mám 32 rokov, za sebou vysokoškolské štúdium, tri roky v práci a skoro šesť rokov doma na materskej. A dnes na mňa doľahla ťažoba toho, že za ten celý život som si nedokázala udržať také to pravé priateľstvo. Vždy to boli len také účelové, na daný okamih. Skončila základná škola, všetky spolužiačky sme sa pohádali a dni utekali, z dni sú už roky a je to pasé, na strednej boli iné kamošky, zo strednej som v kontakte s jednou jedinou. Najkrajšie obdobie bolo na vysokej, kde som stretla veľmi úžasných ľudí a v danom momente by sme za seba položili aj životy. Skončila vysoká a z ich pohľadu skončilo priateľstvo, pretože sme ďaleko (v priemere od 20 do 50km).
V práci som tiež spoznala skvelých ľudí, ale skôr to boli kolegyne a kolegovia.
Som doma už šiesty rok a síce poznam maminy odtiaľto,s nikým som nedokázala vytvoriť také ozajstné priateľstvo.
A je mi z toho smutno. Mám skvelú rodinu, to ma úprimne veľmi teší a napĺňa. Ale v kútiku duše mi akosi chyba taka kamoška.. A ja naozaj netuším, kde robím chybu. A či nejakú robím.
Ak niekto požiada o pomoc a je to v mojich silách, ochotne pomôžem. Viem ľudí vypočuť. A ďalej to nikomu nepovedať. Neznášam klebety. Zaujímam sa.
Žiaľ viackrát sa stalo, že nikto ma nekontaktoval aj niekoľko dní. A zrazu to bol takmer mesiac. A to je pre mňa ubijajuce a ponižujúce. Zistila som, že ľudia ma kontaktuju, keď ta ich prvá voľba a možno aj druhá tretia nemaju čas.
Som jediná takato čudná? Ja som spoločenský typ,ale po týchto skúsenostiach som zostala tichsia, uzavretá.
Prosim ak mi viete poradiť niečo ci už ako sa tým netrapit alebo ako to zmeniť, budem vám vďačná. Pretože začínam na sebe pociťovať, že možno kvôli tomu som taká podrazdenejsia na deti.. A to je už uplne cez čiaru! Pekný večer