Zbytočná samovražda

Tento list mal byť iba pre mojho muža, ale rozhodla som sa ho dať aj sem, možno niekomu dodá síl k tomu aby vydržal, poučil sa a zmenil svoj život k lepšiemu.. pridala som preto aj vysvetlivky

Chcem ti niečo povedať, očom som ti nikdy nepovedala ale nedokážem to a tak ti to píšem …

Už som ti spomínala, že kvôli Marekovi (starší brat) sme mali s Viktorom (mladší brat) ťažké detstvo. Mával veľké záchvaty zlosti a agresie, ktoré si na nás ventiloval. Bola u nás denná rutina (okrem víkendov), že nás mlátil, trepal nám hlavy o steny, kopal do nás, pľul nám do tváre a do toho nás fackoval (vedel, že do tváre nám nemá dávať päsťou, lebo by tatino uvidel modriny a museli by sme vysvetľovať odkiaľ ich máme – iné mieste ale nešetril...
Trvalo to roky. Začalo sa to keď som mala 9 rokov a trvalo až do 15tich.V roku 1999 /mala som 12 rokov/ to bolo z môjho pohľadu najhoršie. Pamätám si ako som si chcela poznačiť aspoň jeden deň, kedy by som neplakala .. mala som za tie tri mesiace poznačené 4dni (pomedzi to boli vianoce). Jasné, dostávala som aj od tatina, ale jemu som to nevyčítala, lebo som to vnímala ako spravodlivé - keď som niečo vyviedla, musel prísť trest. Jeden deň som sa rozhodla, že si urobím krásny, šťastný deň. Povedala som tatinovi, že ideme na výlet s triedou a vypýtala som si 50 korún. Ráno keď všetci odišli išla som aj ja, kúpila som si v obchode nanukovú tortu, že si ju doma zjem a urobím si krásny deň – kúpila som si aj sviečky na tortu – mala to byť oslava – oslava šťastného dňa. Lenže … v tom obchode ma zbadala mama a išla nenápadne za mnou až domov. Hneď na to vošla aj do bytu a samozrejme bola naštvaná že som išla poza školu. Povedala : „ len počkaj toto poviem tatkovi a ten ťa tak dobije, že si mesiac nesadneš“ a odišla...
Strašne mi to bolo ľúto, ZAS som len plakala a uvedomovala si aký hrozný život to žijem, čo je to za dectvo keď každý deň prosíš o to, aby si radšej nežila ako žiť takto. Zbadala som otravu a v tej minúte mi viac netrebalo. Vypila som dva poháre … asi za 2 minúty sa vrátila mama ešte raz mi chcela vynadať alebo čo a zbadala, že mám modré ústa a zuby. Priznala som sa jej čo som urobila, zobrala ma k doktorke a potom do nemocnice. V nemocnici ma celý personál odsudzoval, hovorili aká som sprostá, keď som niečo také urobila, dva dni som mala halacinácie plné hrozného strachu. Keď chodila mama na návštevu do nemocnice za celý týždeň mi nepovedala ani slovo. Celú hodinu tam len sedela a plakala. Tatino neprišiel vôbec. Keď som sa vrátila domov posadil si ma a povedal mi, že keby som umrela bolo by mu to jedno a vôbec by za mnou nesmútil, lebo za samovrahmi sa nesmúti – zakopú sa na medzi pri cintoríne ani hrob sa im nerobí.
Nič sa tým v mojom živote nezmenilo, Marek nás bil aj naďalej, mama to prehliadala (v škole sme končili o druhej ona chodila domov pred šiestou, ale ani jej príchodom sa takmer nič nemenilo) a tatinovi sme sa nemohli s ničím priznať, lebo Marek mal potom na to celý týždeň, aby sa nám za to pomstil.
….Stále som si nemala čo poznačiť do kalendára...
Rozhodla som sa teda zmeniť niečo sama. Na Mareka som nemala dosť síl, nevládala som sa ubrániť a hlavne som sa ho bála. Neraz mal v ruke varechu, remeň ale aj nôž, sekeru …). Ani poslúchať ho na slovo nemalo vplyv na to, že by som obstála bez bitky. Vždy bol dôvod - čaj bol malo sladký, v pudingu boli hrčky...alebo len tak mal chuť sa mlátiť. A tak som sa rozhodla, že vydržím a hneď ako to bude možné odídem z domu a už NIKDY nebudem žiť takto! BUDEM LEN ŠŤASTNÁ !
Rok na to odišiel Marek na internát. Nevieš si predstaviť aká úľava to bola – nikto nevie, iba ja Viki. Začalo sa moje šťastné obdobie. Zažívala som pokoj po akom som vždy tak túžila.
Vždy keď mi je dobre myslím na to, že keby som už nežila toto by som nepoznala. Odkedy ťa poznám, zopakovala som si túto frázu „ keby som už nežila, toto by som nepoznala“ snáď milionkrát a možno viac. Sme spolu už 10 rokov a som s tebou tam, keď som vždy chcela byť... máme dokonalé deti, krásny domov, auto …. Milujem tvoje vnútro, tvoje dobré srdce – to je to čo chcem, aby si si navždy zachoval. Vždy si vravievam nech aj má svoje chyby, nech je aj ufrflaný, to predsa nieje podstatné – podstatné je, že je to dobrý človek a to jediné ma zaujíma !
Nemala som dobré detstvo, ale chcem mať dobrý celý svoj zvyšok života a to najviac ako sa dá – a chcem ho mať s tebou a našimi deťmi. Chcem aby sme si odpustili, všetko zlé a začali robiť veci, tak aby sme sa nemuseli hádať... A BOLI ŠŤASTNÝ