Život s krikom, nadávkami, výčitkami a obvineniami

Ahojte, chcel by som Vás poprosiť o názor alebo radu. Mám vzťah, ktorý trvá 18 rokov, máme 8 ročného syna, ktorého nadovšetko milujem. Ľúbim aj svoju manželku. Bol som pri synovom pôrode, keď sme ho doniesli v jednom kuse som striehol, či je v poriadku, spával pri mne, celý čas som ku nemu vstával spoločne s manželkou, kúpal som ho ja do 6 rokov, varil som mu (na striedačku s manželkou), trávili sme spolu a aj trávime strašne veľa času a je nám spolu dobre. Máme skvelý vzťah. Kariéru som prispôsobil tomu, aby som sa mohol venovať čo najviac rodine. Teda pevný pracovný čas, voľno popoludní aj cez víkendy. Pravidelne som vymýšľal výlety, spoločné podujatia. Nedele som vyváral, popoludnia som sa venoval synovi, víkendy tak isto.

S manželkou sme si v podstate rozumeli, len stále ma mrzeli jej postoje. Nerešpektovala moj názor, keď bol iný ako jej. Ako náhle som na ňom tvrdšie trval (často som sa prispôsobil) tak to prerástlo v hádku. Vidím na sebe, že ja som jej vždy povedal svoj názor ale nechal som ju, nech si riešenie zvolí sama, pokiaľ išlo o veci, ktoré boli hlavne o nej. Problém bol aj v tom, že keď som sa nerozhodol podľa seba, prispôsobil som sa a veci nedopadlil dobre, vypočul som si vetu „či mi zakázala to spraviť inak a pod.“, čiže som mal problém s tým, že na jednej strane o všetkom chcela rozhodnúť, na druhej strane som počúval výčitky ešte aj za rozhodnutia, ktoré vlastne neboli moje. Napríklad hádka bola ešte aj kvôli tomu, či pôjdem do práce keď na mňa čosi liezlo....“Ona: V pondelok ostaneš doma.... Ja: Uvidíme (ako mi bude, lebo ešte mám dva dni na preliečenie) Ona: Neuvidíme!!!“ Časť v zátvorke som nemal šancu vysloviť, pretože sa dostanem akurát tak k holej vete...pri pokuse o rozvitú bojujem o slovo so skákaním do reči, až na konci vety unikne pointa aj mne, nie to ešte jej.

Takéto hádky kvôli blbostiam sme mali od začiatku vzťahu. Vadilo mi napríklad, že som prišiel domov s nejakým problémom...z práce, bolesť hlavy, bolesť zuba, no, povedzme si, že nie sme stroje, zareagoval som skratovo, zazrel som, zavrčal, keď sa mi niečo páčilo menej. Proste pri plnej fyzickej a psychickej sile by som sa ovládol, lenže proste som bol trošku vykoľajený. Samozrejme skončilo to tak, že to zobrala osobne...prišli výčitky, urážky, snaha o moje vysvetlenie, ospravedlnenie, jej neprijatie...A zrazu som mal vždy vačší problém ako som si doniesol domov...Mrzelo ma to, domov som si predstavoval ako miesto, kde sa problémy z vonku rozplynú a nie nabalia.

Manželka bola vždy prudká a výbušná, každá hádka, či pokus o kľudné rozobratie problému prechádzala hneď do kriku, neskôr do plaču. Žiadne rozumné návody ako počkať (potom keď je kľud skúsiť to vyriešiť) nič také nefungovalo. A k hádkam bol stále iný dôvod a iné moje správanie bolo dôvodom (takže zobrať si nejaké ponaučenie nepripadalo do úvahy). Zvykol som si, že hádky nebudeme riešiť. „Previnil som sa“ tak mám počkať dva tri dni, potom budeme ako keby nič. Lenže ja som sa nie vždy cítil ako vinník a nemal som inú možnosť ako to prijať, alebo mať ďalšiu hádku. Dokázal som prijať svoju časť zodpovednosti, len sa mi zdalo čudné, že jej reakcia bola niekedy oveľa prudšia ako moja akcia a aj tak som bol vinník ja.
V situáciách, ktoré boli zrkadlové, že ona vybuchla, chodila podráždená, som mohol akurát byť ticho. Keď som sa ozval, od toho momentu vznikla hádka...priebeh podobný ako keď som hádku spôsobil ja. Neviem či je to zrozumiteľné, ale vinník som bol raz pre to, že som reagoval podráždene, inokedy pre to, že sa mi nepáčilo, že reaguje podráždene.

Napriek tomu sme takto fungovali, aj keďa každý nevyriešený spor ostával vo vnútry ako kvapka v priehrade. Tak veľmi som ich chcel riešiť.

Pri každej hádke počuvať, že „ju týram“ (lebo keď som mal pocit, že ma z niečoho krivo obvinila, alebo prosím aby nereagovala ako reaguje..vysvetlím ďalej). To ubližuje. Každý kto niekoho ľúbi potrebuje vedieť, že ten druhý citi jeho lásku. Ja som počúval, že som tyran, keď sme boli niekde na výlete, dva mesiace sme sa nehádali, tak pri najbližšej hádke povedala, ako veľmi celý čas trpela. Tieto veci mi veľmi ubližovali. Jediné čo som túžil, aby mi v chvíľke keď prejde afekt povedala, „vieš čo, povedala som to nahnevaná mám ťa aj za čosi iné, prepáč..poďme ďalej...“ Nie iba sme išli ďalej a ďalšia hádka..máš názor? Si tyran... Presviedčaš ma, že si mal iné dôvody svojho konania? Si tyran. Totižto, nikdy sa nepotrebuje pýtať, stále vie, čo ako kto myslí a robí. Je jedným z ľudí, čo sú netrpezliví, čo najskôr si potrebujú spraviť názor (často aj bez informácií) a ten názor si už žiaľ nedajú vziať, lebo sa boja, že to by bol prejav slabosti. Slovo prepáč som počas 18 rokov počul asi 3 – 4 x s tým, že minimálne raz mi potom povedala, že to bolo len aby som jej už dal pokoj. 

Od roku 2009 počúvam, ako veľmi pri mne trpí, že som z nej spravil zlomenú ženu a že napriek tomu mi chce odpustiť, lebo chce byť somnou. Mám pocit, že toho asi vo mne veľa nie je. Marek Brezovský spieva „zasial som seba a zožal nedôveru“. Ja som zasial seba a zožal toto. Najhoršie je, že nemám pocit, že by som sa správal zle, mimo vecí, čo som písal vyššie. Ubližuje mi to a chcem aby žena, ktorú ľúbim moju lásku aj cítila.

Ešte stále som tieto veci riešil len vo svojom vnútri. Prípadne pri hádkach bola snaha. Predminulý a minulý rok sa veci zhoršili. Začalo mi vadiť, keď manželka kričala na syna. Začal chodiť do školy, bol tvrdohlavejší a tieto situácie sa začali opakovať častejšie. Boli z toho strašné hádky. Ja som tiež niekedy stratil nervy a zakričal som naňho. Rozdiel bol, že ja som to vždy pokladal ako moje zlyhanie a keď som vybuchol a upozornila ma, skľudnil som sa. Jej reakcia bola, keď som ju diskretne alebo niekedy už aj pred ním (čo sa nemá, ale nevidel som inú možnosť) požiadal aby zjemnila ton, že zaútočila na mňa, že aj ja kričím, tak čo sa starám, keď kričí ona.

Krik sa lem stupňoval a prišli aj nadávky. Pred synom. Jemnejšie aj tie vulgárne. To mi začalo vadiť stále viac a viac. Keď adresovala jemu vety typu, ocko je taký a taký, ocko je klamár (keď si zas zobrala niečo do hlavy a jej názor nemal veľa spoločné s realitou a ja som sa jej to snažil zargumentovať). Prišli slová ako debil...pohlavné orgány. Krik, histéria, čoraz častejšie. Pri pokusoch o komunikáciu pri hádke vyhľadávala blízkosť syna. Niečo povedala..obvinenie, urážka...a aby sa vyhla mojej reakcii, išla k nemu. Videl som že syn znáša nervozitu veľmi zle.

Ešte aj po týchto situáciách sme fungovali tak, že Krik, potom chvilu ticho, potom som zabudol, boli bozky, dotyky a potom zas prišla ľadová sprcha..priebeh stále rovnaký. Počas týchto stavov som sa okrem iného dozvedel, že „už by somnou nechcela druhé dieťa“, že som zlý otec, manžel. Samozrejme príležitostne mi to pri ďalších hádkach niekoľkokrát zopakovala. Zranilo to. Zas žiadne ospravedlnenie, že to nemyslela važne alebo čo..ak to nemyslela. Zas návrat do normálu po pár dňoch ticha. Totižto po prvom pôrode som bol ja ten, čo chcel ďalšie dieťa. Rešpektoval a chápal som, že sa bojí, keďže ten prvý bol ťažký.

Mal som veľké plány. Z bytu som sa chcel presťahovať do domu. Pokazilo sa nám auto, tak som plánoval jeho výmenu, začali sme robiť na druhom dieťati, čo sa nám veľmi nedarilo.

Minulý rok v druhom polroku sa všetko pokazilo. Zorganizoval som predaj auta. V deň keď som konečne našiel kupca na nášho starého žrúta peňazí, ktorý bol uplne nespoľahlivý, keďže pri poslednej dlhšej ceste nás skoro zabil, mi povedala, že o všetkom rozhodujem sám, že to sú vlastne moje sny, dom a tak. Že iba riešim veci a nič sa nepýtam. Zranilo ma to, keďže sme sa o tom veľa rozprávali predtým, chodilli sme domy pozerať, pár sme už takmer kúpili.
Tak keď som cez pracovný čas, zároveň pracoval, behal pre syna do školy, niesol ho na krúžky a zároveň predával auto, chcel som s ňou konzultovať predaj a vyhnúť sa tak výčitkám za nesprávne kroky. Bola doma a mali sme tušenie, že je tehotná. Samozrejme to skončilo asi 10 mojimi pokusmi zavolať jej a dohodnúť sa, keď som videl, že je na tom psychicky zle, syn je na krúžku a dvaja kupci v kancelárii, zavolal som svokre, či by ku nej nešla, nepomohla. Zas zlé rozhodnuitie. Došiel som so synom domov, tak som bol svedkom, ako svokre rozpráva ako ju týram a svokra jej radí, nech sa somnou rozvedie. Bol som fyzicky aj psychicky vyčerpaný.

Po pár dňoch, keď sa medzitým pohádala so svojou matkou žiaľ potratila. Bol som úplne v koncoch. Ona tiež. Samozrejme, že mňa obvinila z toho, ako celé kratučké tehotenstvo dopadlo, napriek tomu, že lekár povedal, že v tak krátkom čase sa to stáva a pred časom zažila podobnú situáciu. Mrzelo ma to. Za ňu aj za mňa. Vedel som, že jej kvôli tomu je veľmi zle. Lenže prešiel mesiac, dva a ja som si obvinenie, že som to zavinil, (ktoré neskôr upravila na to, že som mohol spraviť viac) vypočul zas a zas. Bol som tyran svojej ženy, vrah svojho nenarodeného dieťaťa, ktorý mal s pokorou a sebahnusom prijať fakt, že jeho nehodného napriek tomu jeho manželka chce, že mu to chce všetko odpustiť.

Zintenzívňovali sa situácie, kedy boli hádky, krik a nadávky pred synom..syn povedal mojim rodičom, že „maminka ma nepustí ku vám spať, lebo sa bojí ocka“. Ona synovi, že ocko je asi posadnutý, lebo sa zmenil, ideme sa zaňho modliť a nahlas pri ňom nariekala.
Lámalo mi to srdce. Neznášam keď plače, ale uvedomil som si, že ju nedokážem objať, aj keď viem, že je skutočne nešťastná. Asi sa tá priehrada naplnila.

Pretože je nešťastná zo mňa. Z toho aký som, aj keď ja si nemyslím, že si to zaslúžim, vždy som dal pre rodinu všetko. Nikdy som ju nepodvádzal, bola to moja prvá a jediná žena. Vždy som ju ľúbil, bozkával, raňajky do postele, kava....Od momentu, keď som bol pre ňu tyran, zlý otec, klamár (aj pred synom) a zároveň muž, čo nespravil všetko, aby prežilo jeho vlastné dieťa som si uvedomil, že keď ma po tých rokoch nevie vnímať inak, aj keď dávam zo seba maximum, asi to už inak nebude. Počas jej hysterických záchvatov mi nadávala, bila ma...uvedomil som si, prečo som nikdy neodišiel. Bál som sa s ňou nechať syna samého. A vlastne aj ju samu. Kvôli tomuto som sa začal báť mať ďalšie dieťa. Čo bolo dôvodom ďalších hádok, pretože som zmenil postoj aj k tomuto. Nehovoriac o tom, že po poslednom milovaní sme sa zas na nejakej banalite pohádali a s odporom a hnusom vrieskala že je jej na zvracanie, že som sa jej dotýkal... Prišli ďalšie výčitky.

Stratil som všetky podstatné ciele v mojom živote..chuť mať spoločný dom, spoločné dieťa. Mal som asi 3 mesiace depresiu, úplnú nechuť čokoľvek spraviť.

Počas obdobia 5 rokov, keď boli hádky, čo som spomínal , som mal arytmie, že som musel vyhľadať lekára, bol pocit hrče v krku, absolvoval som gastroskopiu, hnačky trvajúce aj mesiac. Vyšetrenia napotvrdili žiadnu fyziologickú príčinu. Proste stres.

Keď som jej povedal, že takto už ďalej neviem žiť, keď sa to nezmení tak to ďalej nemá význam. Že chcem zažiť aspoň jednu výmenu názorov za akúkoľvek banalitu, kedy to neskončí jej záchvatom, že nebude do toho zaťahovať malého, že nebude mi nadávať pred ním. Aby sme sa k sebe správali dôstojne, bez irónie, sarkazmu, vulgarizmov.

Teraz som ja zlý, posadnutý (lebo predtým som to všetko prešiel systémom..krik, ticho..kľud...krik). Teraz neviem objimať, robiť na dieťati. Je priveľa vecí s ktorými sa neviem zmieriť. Proste priehrada pretiekla a ja sa cítim uplne prázdny. Ona povedala, že to je moj problém a nech ho vyriešim, vraj ona nevie spraviť viac ako spravila. Píše kamarátkam ako je nešťastná, že netuší čo chcem, o čo mi ide.
Ja nevládzem takto ďalej žiť, som nešťastný. Nezvládnem už ďalšiu situáciu, že sa mesiac budem správať ako zaľúbený poberťák a po mesiaci kvoli hadke typu „Nepočúvaš ma! Počúval som ťa láska, hovorila si toto.....! Nie, nemohol si ma počúvať!!!“ ju nájdem v slzách ako mi kričí, že celý mesiac, keď mne bolo dobre ona sústavne trpela. Aký som jej vzdialený, ako som ju zničil, že má 34 a žiadne východisko... Na toto ja už nemám.... „Z horúcej vody zas skočiť do ľadovej“ lebo mám pocit že explodujem. A po 1000 pokusoch už proste neverím, že niekedy to môže byť inak, hlavne ak „je to moj problém, ona už spravila maximum“...