Zneužívanie, alibizmus a trauma
Ahojte kočky.. potrebujem to zo seba konečne vygrcnúť. Pred časom som o tom povedala manželovi a sčasti aj mame, tá , samozrejme ako vždy a všetko, čo je treba riešiť, zavrela zase oči. Nádych, výdych, idem na to...
Mala som asi 9, možno 10 rokov, keď ma brat (ďalej už len "...") začal zneužívať.. Hlava mi nie je pomocníkom, takže ani neviem, dokedy to trvalo. Fungovali sme tak, že keď sme prišli zo školy,mlátil ma ako žito a večer, mama zavrela dvere na izbe, tak začal.. nebolo to raz, ani dva.. nikto si nič nevšimol (nechcel), indície k tomu boli- zhoršený prospech v škole ( bála som sa tak, že v žiackej som si prepisovala známky), problémy so spánkom.. Na spánok-tabletky, na známky-krik a facky. Nikdy nikto neriešil podstatu. Na dlhú dobu som na to, akoby zabudla. Chodili sme spolu s "..." po diskotékach, drinkoch.. kamaráti najväčší. Istú dobu som u neho vo firme robila. Vynorilo sa mi to asi pred 5 rokmi.Prestala som sa s ním kontaktovať. Nikto nechápal prečo. Keď sa ma na to raz mama spýtala, veľmi ťažko, ale povedala som jej o čo ide. Nemrkla okom a ešte ja som bola zlá, že prečo som nič nepovedala, prečo až teraz, prečo som sa s ním teda bavila, keď som s ním mala taký problém, prečo, prečo, prečo.. Jasné, je jej obľúbený,bolo treba zo mňa spraviť kravu a neveriť mi. Nadobudla som dojem, či o tom náhodou nevedela už vtedy, kvôli jej reakcii. Nič.. ani náznak zaskocenia.. Otcovi o tom povedať, vlastne ani nechcem, asi by mi tiež neveril.. To len tak veľmi v skratke.. Nepotrebujem ľútosť, skôr ma zaujíma, ako sa cez to konečne preniesť, keďže mi to zasahuje aj do života teraz? Viem, psychológ alebo terapeut,na to však nemám prostriedky.Vďaka za čas strávený precitanim si prispevku.
Urcite polozil, to si bud ista, vies dobre ake veci sa deju za zavretymi dverami a ktovie co ide aj u nich. Este by som sa opytala ale nemusis odpovedat samozrejme,ze preco to potom prestalo , zjedneho dna na druhy alebo postupne?
@bluka2 Keď som utala kontakt, nesnažil sa ma kontaktovať. Iba zase huckal rodičov, že nechápe čo, ale sám sa nepripomenul. Pochybujem, že ho niečo trápi. Je proste taktik,manipulator atď. Porozprávať sa s ním určite nechcem. Nestojím o pochopenie jeho, ale seba.
Tak v tom prípade máš pravdu. Som myslela, že by ti to možno mohlo pomôcť, keby si vedela, že ma výčitky, ale tak keď ich zrejme nemá, blbe.
Držím palce 👍 ste silná žena
Áno to je pravda ale nebol to dospely chlap ! Stále bol decko takze to je úplne ina situácia a už dávno si mala sedieť u psychológa a nie aa pytat na modrom koniku !!!
@tinka8512 ako citovo ? Oni boli deti keď sa to dialo .. samozrejme že zo je hrozné čo sa jej stalo. Čo si myslíš že jej povie psychológ ? Že jej brat ktorý bol v takom veku je monštrum ? On bol dieta a tie rozmýšľajú inak nebol to dospely chlap… a už daaavno mala byt u psychológa čo je pravda ../ takze darmo sa budeš hnevať na mna.
@nataly420 toto prave ako hovoris, uz davno mala byt u psychologa, a ty si myslis ze je jednoduche s takymito vecami ist "von" ? Si velmi neempaticka v tomto. Nemozes takto posudzovat niekoho ze co mal a nemal spravit. A kedy to mal spravit. Poznala som jednu pani,mala 70 rokov ked dokazala prvy krat o tom hovorit ze ju vojak pocas vojny znasilnil... vies velmi malo o tychto veciach tak nesud ze co kedy mala urobit.
Odpoveď na tvoju otázku nemám, ešte stále je vytesnena.
@bluka2 aj keby výčitky mal, mne to nepomôže.
@tinka8512 predošlá odpoveď bola tebe.
@nataly420 vďaka za názor. Len je asi náročné pre psychológa pracovať s človekom,ktorý má problém a spolupracovať nechce. Hanba, vina, strach??
Ale prečo by si nechcela spolupracovať s niekým, kto ma nástroje na to ti pomôcť?
@bluka2 už teraz áno. Predtým nie, odpovedala som vyššie. Hanba, vina, strach. A v prvom rade-bolo to zabudnuté a zahadzane iným.
A čo ma štve najviac, že nesiem podiel viny aj ja. Nebudeme si klamať.. skúšala som arteterapiu-vykresliť sa z toho. Zabralo, ale len na chvíľu. Pozitívom je, že máme doma pár pekných abstraktných obrazov 🙂
no lebo si bola dieta,a hlavne ovladana bratom,nemala si ani niekoho kto by ti uveril a komu by si sa vedela zdoberit,co je smutne.To si nevycitaj vobec.Velakray ani dospele zeny nevedia zastavit bitku ci zneuzivanie,nie to male deti.Pozri este nejake terapie cez youtube mozno najdes cas a mozno naozaj obvodny ta posle s tym k psychologovi a budes mat terapie a psychologa zadarmo.Nehambi sa a skus ist,isto Ta neodbije a hlavne by si mal pomoc zadarmo.
@nataly420 A co ked mal 12r?Take deri predsa vedia ze sex so surodencami je tabu.To je zakladny instikt.Proste vek v tom az taku rolu nehra,a vidis pokracuje aj v dospelosti tym ze bil priatelky(pisala to autorka vyssie )Cize take soravanie sa jednoducho neospravedlnuje.Aj deti boli co zakerne vrazdili aj take by si ospravedlnila?Dostali trest odnatia slobody.A tento jej brat tiez ma nedostatok emocii,zrejme sa s tym narodil a prostredie ho ovpluvnilo.Vies kolko deti bolo doma mlatenych?A maloktore zneuzivali male deti.9-10r to je 2-3 na ZS?Ved to este nebola ani vyvinuta jej mohol sviniar ublizit.Poskosit ju.Muselo to byt hrozne ,ja by som si toho vyrastka nezastaval vobec,taky odpad.
Úplne Ťa chápem. Ja som niečo podobné zažila v 12tich rokoch. A až teraz v 30tke som sa s tým vyrovnala a nejak to všetko spracovala. Dlho som sa k spomienkam nevedela dostať. Často sa len tak vynorili a borila som sa s každou jednou roky. Bolo to extrémne bolestivé. Najhoršie boli tie posledné, čo sa vynárali. Išli úplne do hĺbky duše. Odpustiť sebe, rodičom a agresorovi trvalo roky. Nikdy som nepočula od nikoho z nich prepáč. Ale sama som si povedala, že ja musím odpustiť,lebo ma to ničí.
Občas som naozaj mala pocit, že sa z toho zbláznim. Je to proces uzdravovania. Škoda, že som nikdy nemala peniaze na terapeuta. Možno by som to spracovala skôr.
Akoby som svoj pribeh citala, len u mna to nebol brat ale rodinny priatel. Mama sa postavila k tomu rovnako ako tvoja. Niektore veci mi dosli az v dospelosti, niektore az ked som mala deti... ine tiez moj mozog vytesnal a nieco si pamatam len matne, chvalabohu... je tomu tiez uz 22rokov ,ale to poznacenie bude uz navzdy.
Ten clovek umrel ale bol predtym potrestany, on bol dokonca odmala telesne postihnuty, neskor dostal porazku a ostal ležiaci a potom pošiel, vtedy sa mi celkom ulavilo, ale tá stopa ,ktoru vo mne zanechal, tá nezmizne... samozrejme ,tiez o tom nedokazem osobne rozprávať, nikto nevie cely pribeh...
A vlastne ani neviem, ci by som to chcela a ci by som bola schopna povedat to nejakemu psychoterapeutovi...
A ďalšia vec, podľa štatistík, 9 z 10 matiek pri inceste nereaguje. A ani neskôr sa neospravedlňuje, neprijme vinu. Tvoja situácia bohužiaľ nie je výnimočná.
@bubuska ach jo...hned na úvod ked mi takemu 6-7rocnemu decku šepkal do ucha , ze to nemozem nikomu povedat, lebo som este maličká, tá veta mi utkvela v pamäti najviac, na to som myslela stále sakra, boze az by mal toto robit mojmi dievcatku nejaky clovek, ja ho asi zabijem alebo co 😧
@beata_k pretoze presne takto ludsky mozog funguje a fungoval by aj tvoj. je to sposob prezitia. je to ako mala narkoza. ako ked omdlies pri fyzickej bolesti tak tvoj mozog traumaticku spomienku vytesni. v malom meritku to mozeme vidiet napriklad pri porode. po nejakom case si zena nespomenie na tu ukrutnu bolest pripadne ine traumaticke veci ale tesi sa z dietata. preco ho miluje aj ked jej sposobilo velku bolest? bolest pri porode je mnohokrat obrovska fyzicka trauma a napriek tomu to zeny povazuju za krasne lebo priviedli na svet svoje dieta. keby si taku bolest zazila v inom vnimala by si to uplne inak. keby ti rovnaku bolest sposobilo nezname zviera alebo iny neznamy clovek nenavidela by si ho. svoje dieta milujes aj ked pre neho trpis. to len k tomu ze mozog niekedy funguje na urcitych principoch zdanlivo nelogicky. skratka neprijemne veci vie vytesnit, potlacit. musi, inak by ohrozil sam seba. tak sme naprogramovani vsetci.
Ach, budova noha... To je až psychopaticke
Stačí len napísať, všetky čo prispeli si vedia prečítať
@tinka8512 prikláňam sa k tej deviacii. Viem, že aj na predošlé partnerky položil ruku. Či aj na terajšiu, to neviem.
Na tú konfrontáciu so sebou som pripravená, aj keď mám strach. dostávam to zo seba už len tým, že o tom na "verejnosti" píšem.Pomaly mi odpovede vypluva, ale veeeelmi pomaly.