Zneužívanie, alibizmus a trauma

Ahojte kočky.. potrebujem to zo seba konečne vygrcnúť. Pred časom som o tom povedala manželovi a sčasti aj mame, tá , samozrejme ako vždy a všetko, čo je treba riešiť, zavrela zase oči. Nádych, výdych, idem na to...
Mala som asi 9, možno 10 rokov, keď ma brat (ďalej už len "...") začal zneužívať.. Hlava mi nie je pomocníkom, takže ani neviem, dokedy to trvalo. Fungovali sme tak, že keď sme prišli zo školy,mlátil ma ako žito a večer, mama zavrela dvere na izbe, tak začal.. nebolo to raz, ani dva.. nikto si nič nevšimol (nechcel), indície k tomu boli- zhoršený prospech v škole ( bála som sa tak, že v žiackej som si prepisovala známky), problémy so spánkom.. Na spánok-tabletky, na známky-krik a facky. Nikdy nikto neriešil podstatu. Na dlhú dobu som na to, akoby zabudla. Chodili sme spolu s "..." po diskotékach, drinkoch.. kamaráti najväčší. Istú dobu som u neho vo firme robila. Vynorilo sa mi to asi pred 5 rokmi.Prestala som sa s ním kontaktovať. Nikto nechápal prečo. Keď sa ma na to raz mama spýtala, veľmi ťažko, ale povedala som jej o čo ide. Nemrkla okom a ešte ja som bola zlá, že prečo som nič nepovedala, prečo až teraz, prečo som sa s ním teda bavila, keď som s ním mala taký problém, prečo, prečo, prečo.. Jasné, je jej obľúbený,bolo treba zo mňa spraviť kravu a neveriť mi. Nadobudla som dojem, či o tom náhodou nevedela už vtedy, kvôli jej reakcii. Nič.. ani náznak zaskocenia.. Otcovi o tom povedať, vlastne ani nechcem, asi by mi tiež neveril.. To len tak veľmi v skratke.. Nepotrebujem ľútosť, skôr ma zaujíma, ako sa cez to konečne preniesť, keďže mi to zasahuje aj do života teraz? Viem, psychológ alebo terapeut,na to však nemám prostriedky.Vďaka za čas strávený precitanim si prispevku.