Zomrela mi mamička na štedrý deň

Viem, že to sem možno nepatrí, ale potrebujem sa vyrozprávať. Neviem ako ďalej žiť, neviem sa s tým zmieriť. Mamina bola ťažko chorá , po pôrode dostala transfúziu krvi, ktorá bola vraj asi od darcu po žltačke. A o pár rokov dostala cirhózu pečene a všetko sa na ňu začalo lepiť. Všetky choroby sveta. nezrážala sa jej krv-nemala krvné doštičky, mala bolesti, kŕčové žily, rany otvorené na nohách. Keď šla na predtransplantačné vyšetrenia, zistili jej rakovinu konečníka. Prežila ťažkú operáciu, po ktorej jej ostal vývod..ale šlo to ďalej, stále bola v nemocnici, stále zápaly, ťažké stavy. Aj keď bola doma, mala bolesti a trpela. Už nechcela ani k do nemocnice, lebo sa bála čo bude. A tá bezmocnosť je najhoršia. pred Vianocami zas skoncila v nemocnici, musela podstúpiť ťažkú operáciu čriev- mala ich pomotané a obrovské bolesti . Odmietala operáciu, pamätám sa ako som sedela pri nej a videla ten strach v jej očiach. Bola slabá a tušila, že už to asi neprežije. Povedala mi že to podpíše a že chce aby sme vedeli, že nás všetky tri (dcéry) veľmi ľúbi. celý čas som jej sľubovala že to bude zas všetko dobré. Operáciu prežila, no dostala o deň krvácanie do mozgu. Potom už len ležala v obrovských bolestiach a trpela. Kým bola ešte pri vedomí, aj tak myslela na nás, nie na seba, vravela že nám nestihla kúpiť darčeky. Dostala infekciu. posledné dva dni už len ledva prikývla a kričala že bolí bolí. Bol to strašný pohľad. Celé dni som tŕpla a zažívala muky keď mi zazvonil telefón, lebo som sa bála, že volajú z nemocnice. Uz ani nepila , nič. ešte v sobotu keď sme ju boli pozrieť, pýtala sa, či je tam aj mama - jej mama - babka, ktorá zomrela pred tromi rokmi. V pondelok ráno, na štedrý deň mi zavolala sestra, že mamička zomrela. Zrútil sa mi svet. Nejem, nežijem. Stále ju mám pred očami ako tam trpela. Nenávidím celý svet za to, že musela takto trpieť celý život a takto odísť. Nezaslúžila si to. Nikdy nehľadela na seba, len na druhých. Aj posledné by nám dala. Všetkú bolesť pred nami skrývala, nechcela aby sme sa trápili. Premietajú sa mi pred očami všetky hádky, keď som jej veľa ráz všeličo povedala, vykričala... a to len preto, že som sa nemohla bezmocne pozerat na to ako trpí. Veľakrát si ten moj hnev voči celému svetu odniesla ona. Neviem či mi to niekedy odpustila a či odpustím niekedy ja sebe, že som sa s ňou hádala, že som s ňou nebola viac, viac jej nepomohla, viac ju neobjímala. Je mi jej strašne ľúto, keď si predstavím aký musela mať strach, aké bolesti. V tej chvíli by som sa s ňou vymenila a ľahla si na tú posteľ ja keby sa dalo, ale musela som tam len bezmocne stáť. Túžila aspoň dožiť sa vnúčatka, ale ani to sa jej nesplnilo. Mala iba 57 rokov a takmer 20 rokov sa to s ňou viezlo.V sobotu má byť pohreb a ja sa bojím .Bojím sa, lebo viem, že to bude naposledy, čo ju uvidím. Neviem si predstaviť ako mám ďalej žiť. Komu zavolám, keď mi bude ťažko, za kým pôjdem. Toľko by som jej chcela toho povedať. Možno to, že odišla bol pre ňu dar, ktorý dostala na Vianoce.. Jediné vykúpenie z tej bolesti. Keby som aspoň vedela, či je s maminkou a oteckom a či ju nič nebolí. Nespím, nejem, neprejde sekunda, aby som na ňu nemyslela. Ako sa také niečo dá prekonať? Tá bolesť je strašná. Mám pocit, že zomriem.