Zúfalstvo zo života
Ahojte, už dlho uvažujem že sa tu postazujem. Viem, že mi to nijako nepomôže, ale mám pocit že to niekde musím povedať lebo vybuchnem. Som tichý človek, ktorému sa väčšina ľudí postazuje, vyzaluje. Ja ich ochotne vypočujem, snažím sa pochopiť a najmä nesudit. Mám však v poslednom čase dojem že je toho namna veľa. Z každej strany počúvam len ponosy, väčšie, či menšie. Je jedna vec ktorá ma veľmi trápi, moja sestra má vážne choré dieťa. nikdy nebude zdravé, asi sa ani nedožije dospelosti. Sestra sa paradoxne vôbec nesťažuje, len to proste žije a snaží sa. Ja sa snažím jej byť nablízku, snažím sa jej pomôcť čo môžem. Ale tak neuveriteľne ma serie, keď zamnou príde niekto s tým ako ho nebaví život lebo napríklad jeho dieťa má sopel, alebo obdobie vzdoru. Vyleje namna všetky svoje malicherné problémy, pritom sa ani len neopýta ako sa má to choré dieťa a pritom to vie. Mám pocit, že to už ani nikoho nezaujíma. Ako môžem pomôcť niekomu kto má taký vážny problém a nezbláznit sa z toho? Hrozne ma to trápi, snažím sa nedávať to najavo, ale čím ďalej tým viac mám z toho guču v krku. Neviem sa s tým vyrovnať, že nemôžem nič urobit. vôbec nič.
@mamusa123456789 ďakujem. Nie ja úplne chápem ak je niekto napochybach či sa spýtať môže alebo nemôže v ťažkých situaciach. Ono to skôr vzniklo tým, že som išla z nemocnice, dotyčnej som vravela odkiaľ idem a ona doslova zmenila tému na sopel a vykreslila to ako najväčšiu tragediu. Dotklo sa ma to. Lebo ani nezavadila o to ako sa to dieťatko má. Viem že každý má nejaké problémy, každý iné väčšie menšie a prežíva tie svoje. Ale ľudské opýtanie sa od ľudí ktorým záujem zväčša venujem ja som proste očakávala ako normálnu ľudskú konverzáciu. Po prečítaní reakcií v tejto téme však už viem že by som od ľudí asi chcela veľa. Ako tu už niekto písal, asi je bežné že sa každý stará len o seba.
Nie vzdy je to o nezaujme. Niektori ludia sa nechcu rozpravat o smrti, utrpeni a najma u deti. Boja sa informacii, ktore by dostali. Nevedia spracovat emocie, ktore by nasledovali u druheho. Preto radsej zmenia temu. Rovnako sa ludia spravaju po umrti, po akejkolvek strate. Nevedia pracovat s emociami inych. A pritom je to niekedy nie je vobec tazke a druhej strany by ich zaujem casto pomohol.
@ahhola asi bol spln
ved to , clovek sa fakt niekedy citi osamely a to najma ti ludia, ktori by sa pre druhych rozdali, no ked potrebuju nieco oni sami, tak nik im pomoct nechce, alebo proste nema cas
Tak to je potom už iná vec, keď si tému začala, tak mohla vedieť, ze ti nebude nepríjemné sa o dieťatku rozprávať... Vieš ono v každej diskusii sa nájde 'expertka' na všetko, ktorá si len potrebuje kopnúť do uboleneho, lebo na silnejšieho si netrúfa, take osoby treba ignorovať.... V každom prípade je to veľmi smutné aký sú niektorý ľudia v dnešnej dobe sebecký aj keď sa jedná o nevinne, choré, malé dieta
To mi je ľúto co sa deje u vás v rodine... Vieš možno im je len blbé sa opýtať ako sa im darí, nechcú výzvedat aj keď by to chceli vedieť, dcerkin spolužiak zo škôlky ma leukémiu, dozvedeli sme sa to od jeho tatinka, keď sa potreboval vyrozprávať a dali sme sa do reči keď sme sa stretli na ihrisku, ale od vtedy neviem ako je na tom, chcela by som vedieť ako sa mu darí a ako sa ma, ale je mi to trápne sa vypytovať a to sme ich už veľa krát stretli... Ja tiež momentálne beriem soplik a kašeľ ako najväčšiu tragédiu, ale z dôvodu, ze som nemohla stráviť vianoce so starými rodičmi, lebo starkeho zdravotný stav je veľmi zlý a obyčajná chrípka by ho mohla zložiť už uple... Poradím na zo len toľko co už bolo spomenuté vyššie, musíš tu osobu stopnúť keď začne rozprávať... Prajem vašej rodinke veľa šťastia, sestre veľa síl a dieťaťu tvojej sestry nech sa mu darí vo najlepšie a veľa zdravia 🍀