Ako sa vyrovnať s introvertným dieťaťom a tlakom okolia?
Už dlhšie sa nad tým zamýšľam ako mama a tak by som si asi chcela prečítať skusenosti od vás, ktoré máte introvertné deti, ale aj od vás, ktoré to u svojich detí síce nepoznáte, ale ako možno vnímate také situácie u iných detí.
Môj 9ročný syn je totalny introvert, je taký od malička. Nikdy som ho nenútila do nejakých zbytočných interakcií, sama som taká dlho bola, až práca ma trosku naučila mat taku spoločenskú masku. Ale pre ľudí, ktorí mi nie sú blízki, som ešte aj teraz často divná a zdutá 😅. Pritom vobec nie som. Akurát som totálne v strese, keď musím mať nútené interakcie a nejaké tie small talky a myslou som doma na gauči v tichu pri knihe. Pri “svojich” som úplne iná, vesela, huba sa mi nezavrie. Takto to má aj môj mladsi syn. Nikdy to nikto extra neriešil, ale odkedy chodí do školy, stretávam sa čoraz častejšie s reakciami okolia, že je to divné, že by sa mal správať tak alebo onak, že dieťa by malo byt proste stále veselé a nie take “otrávene životom”. Ale ani on nie je otrávený, je proste len ticho a odpovedá len, keď sa pýtajú 😀 aj to len tak, aby bolo. Pritom on je neskutočne doma aj v škole ukecaný, má kamarátov, je dieťa, ktoré sa rado predvádza, ale len “pred svojimi”. Inak je taký, že len ticho čosi odpovie, že mu nerozumieť, odpovedá jednoslovne. A čím menej odpovedá, tým dostáva viac otázok a často je z toho zúfalý on a aj ten, čo sa pýta 😅 lebo majú pocit, že musia z neho ťahať informácie ako z chlpatej deky, pritom sú to veci typu: a nevadi ti ta ťažká školská taška? To koľko máte učebníc? A čo sa učíte v škole? A ucitelka poslucha? (Neznášam to ani ja, takze ho aj chápem 😂) a čím viac sa pýtajú, tým menej on rozpráva.
Ani som sa nikdy nad tým nejako extra nezamyslala, aj keď sa niekto nieco pytal, že čo mu je, vždy som povedala, že je tichší. ale v poslednej dobe sa s takými narážkami alebo otazkami stretávam často, či mu nieco nie je, ze to nie je normalne, či by nebolo dobre ísť radsej s nim k psychologovi atd atd. Je úplne normalne dieťa, podľa obvodnej tiez, pani ucitelka hovori, že v škole rozpráva niekedy viac než dosť, aj keď to chvilku to trvalo, kým si zvykol. Ale ze teraz uz je ho niekedy aj “všade vela” 🤪 Aj jemu hovorím, že je v poriadku, ak je tichy, nie každý je proste extrovert na lusknutie prstami. netrápi ma ani tak to okolie, i ked sú to aj rodinni príslušníci. skôr ma to trapi z jeho pohladu, lebo aj on zacina byt z toho nešťastný, ze je takto asi zly a pýta sa, čo ma robiť, keď jemu sa nechce stále rozprávať… sama nesúhlasím s tym, aby sa nutil do niecoho, aby to bolo pre druheho ok. a mna vlastne stve, že dospeli vlastne tlačia do dieta nejakej šablóny, ktorá je už akceptovateľná ako “toto dieťa je normalne” a “toto už nie”. Ale nejde len o moje dieťa, toto sa deje často a tak ma cisto zo zvedavosti zaujíma, ako pristupujete k vašim deťom, keď sú takéto prudko introvertné? Ako riešite/riesia deti poznámky okolia? A tiez ma zaujima, ako vnímate takéto deti vy, čo ich doma nemate? Aj nejako reagujete?
Pýtam sa preto, že aj vo svojom dospelackom okoli mam viacero extrémne spoločenských ľudí, ktorí sa považujú za tých “normalnych” a všetci, čo nie sú taki, hluční a ukecani, sú divní. Niezeby som nemala nad čím rozmýšľať 😀 ale nedávno sme mali zrovna taku situáciu so synom, kedy za hodinu v dospelej spolocnosti povedal jedno slovo a odchádzali sme odtiaľ s tým, že nech si nabuduce doma nezabudne jazyk 🙈 potom po ceste domov sme sa o tom rozprávali a povedal mi na to, že jeho proste nebavi sa rozprávať o blbostiach, že on radsej maľuje 😀 podotýkam, mam aj starsieho syna a ten je uplny opak, ústa sa mu nezavrú, o vsetkom rozpráva úplne do detailov, bez problémov sa pusti do reči s kýmkoľvek, dokonca diskutuje o politike s mojim otcom, do čoho sa nepúšťam radsej ani ja, lebo by to nedopadlo dobre 😀 Takze vychovou to nebude, ak by nahodou… 😀
som introvert a divne s necítim. mám ľudí rada ale nemusím s každým kecať, hlavne keď nie je o čom…
syna nerieš, vychovávaj ho tak, aby z neho vyrástol zrelý sebavedomý človek, to že je introvert nemusí hneď znamenať že by mal byť nesmelý alebo bojazlivý - ja som introvert ale pritom som riadna držka a na mňa si teda vyskakovať ľudia nedovolia…
mám príhodu, resp. 2
- kamoška je extrovert a jej dcéra introvert, nie dosť dobre ju chápe, jej zmýšľanie - ale u nás sa jej dcéra vždy cítila dobre, rada k nám chodila, práve preto že sme s mužom obaja introverti a bola “ medzi svojimi” 😂
- raz ma viezol po úraze náhodný známy, resp. jeho syn do nemocnice - s tým že ale chlapec je taký tichý, nech sa pripravím že bude celú hodinu ticho - a prdky, celú hodinu sme kecali, dozvedela som sa kde študoval, aký šport robil, aké zranenia z toho mal, kde nájdem toho doktora, kde nájdem zdravotné pomôcky a ešte aj telefon mi dal, že keď skončím v nemocnici, že nech mu zavolám že príde po mňa 😂 taký tichučký introvert…
ja osobne som z extrovertov unavená za chvíľu…
Jaj tie otazky o skole, na tie sa veru nechcelo odpovedat ani mne a to som bola spolocenske dieta 🙂 So sestrou sme casto utekali, ked sme zbadali, ze sa blizi nejaky sused. Najhorsie boli stretka vo vytahu, kde nebolo kam odist pred tymi otazkami 🙂
Moj syn je podobny ako tvoj, ja to vobec nijako neriesim. Jedine sa snazim, aby nejako pozdravil, aj ked ani to vzdy nejde. A aby ma nechal rozpravat so susedou, ked sa ja chcem s nou rozpravat. Ale hovorit ho nenutim, aj ked sa mu vsetci samozrejme prihovaraju. Ja mam sestru introvertku a otca introverta a su to super ludia, uspesni, maju dobre vztahy s blizkymi, takze za mna je introvertsvo nieco, co fakt netreba riesit. Ak to nevadi samotnemu introvertovi a nechcel by on sam byt iny.
Mas rozumného syna, nemas co riesit. Ja mam doma dvoch extrovertov a jedneho introverta. Moji extroverti muz a syn su stale v sebe. Naviac ich irituje to, co robia obaja, stále niečo hovoria, su hluční, stale pytaju pozornost 🤣🤣 robim potom sudcu a rozhodcu. Druhy maly je introvert a ten ich nemoze pocuvat, tak si cita knihu. Proste kazdy clovek je iny. Ale blbe reci pred synom, by som iba stopla s tym, ze proste ma ine záujmy ako robit niekde šaša 😉.
Poznám to. A ako sa s tým vyrovnať? Nevšímať si sprosté poznámky okolia. Mne tak zvykne povedať suseda na moje dieťa, že je divné, zvláštne, zatiaľ som vždy len mykla plecami, ale už jej asi poviem najbližšie, že no a čo, veď aj vy ste pre mňa divná, je to uhol pohľadu 😆
Základ je, aby si ty prijímala svoje dieťa také aké je, a zastaň sa ho možno aj takýmto spôsobom, ako som napísala. Áno, je to možno trochu drzé, ale nie je od iných drzé vyjadriť sa o Tvojom dieťati rovnako?
Držím palce..
Fakt je uplne v poriadku, a ked niekto ma problem s tým, že je niekto druhý ticho, tak sám ma problem
A ako dobré robí, myslim si, ze v takychto prípadoch vycítiť, kto aký v skutočnosti je, a vie si k telu pustit len tých dobrých🙂 len aby mu to ostalo
Ako vnímaš svojho syna? Pokiaľ máš pocit, že sa musíš s niečím vyrovnávať, tak on to cíti.
Pokiaľ sa za neho postavis ukážeš mu, že je to v poriadku a bude sa vedieť postaviť aj on za seba. Hádam ti je prednejsi než ostatní.
Veľmi dlhý opis situácie, ale v podstate sa z neho nedá určiť nič. Zdá sa len, že malý vidí a opakuje Tvoje vystupovanie k neznámym ľuďom, keď vraj pre iných si divná a zdutá. Introvert nie je automaticky divný a zdutý. Dospelý človek to vie trocha korigovať. Nebudem napríklad zazerať na babičku, ktorá sa veľmi veľmi chce v rade pri pokladni rozpravať. Introvert sa nechce, ale vie že tá babička sa cíti sama a využije každú príležitosť sa ,,porozprávať" s človekom. Ten introvert jej len musí dať priestor na vyrozprávanie a nehodiť ju do škatuľky otravná dôchodkyňa. Otočiť rozhovor na ňu a ona si už bude ten monológ viesť sama. Asi Ti skôr chýba umenie diplomacie. Potom pôsobíš nevrelo. Syn je malý a každodennými situáciami sa to má učiť. Keď si s ním, tak mu v tom môžeš pomáhať, ale nie v štýle zdutej podivínky. Najlepšie je otočiť pozornosť na toho človeka, čo sa pýta. Je to zjavne extrovert a bude mať dobrý pocit, že sa o neho zaujímaš. A diplomaticky to čo najskôr ukončiť. Nerozmýšlať o tom, že sa cítiš nepríjemne a zvalovať to na druhého človeka. Ten človek s vami nechce hovoriť, aby vás otravoval. Otravuje. Tak to treba ukončiť, ale dá sa to aj milo.
Skôr by som sa snažila pochopiť a opísať správanie tých druhých ľudí nie veľmi negatívne. Skôr ako to, že asi čakali iné reakcie, dúfali, že ho lepšie spoznajú a viac sa s ním porozprávajú, že maju zrejme iné predstavy o tom, ako take stretnutia môžu prebiehať a ako sa deti správajú.
Že nie je nič zle na tom, ako sa správa syn, je v poriadku, ak ostane ticho a nemá chuť na konverzáciu. A zároveň je v poriadku, že sa ľudia snazia o nejaký rozhovor s ním, prejavujú záujem. Dôležité sa je vzajomne pochopiť a vysvetliť si to. Z jeho strany k tomu môže prispieť nejakým vysvetlením: ďakujem za záujem, rad by som sa s vami niekedy porozprával, avšak teraz mi nie je do reči, chcem byt radšej potichu a robiť nieco iné, v tejto chvíli nemám chuť na rozhovor.
Nie je myslím dobre živiť v sebe predstavu, že ti druhi vedu blbe reči, myslia si o sebe, že oni sú normálni a druhi sú divní, atď. To vnáša nevraživosť a negatívny postoj k ostatným ľudom v spoločnosti.
Urcite sa tak, ako to opisuješ, nesprávajú všetci. Akurát ty si asi viac všímaš práve takéto reakcie. Čiže lepšia by bola určitá vyváženosť, vnímanie skutočnej reality, že vela ľudia dokáže byt chápavých, akceptujúcich rozdiely, no nie sú taki všetci.
Dakujem za prispevky. Dostala som sa k tomu až teraz a postupne precitam 🙂
Ja som introvert, ale taka ako popisujes seba teda nie som.Ty si dosť namyslená, všetko ta obťažuje otazky iných nie sú dosť invencne .Mam netere co su v spoločnosti ticho ako pena ,ledva odpovedia v škole aj cely deň neprehovorili, mňa teda také deti nebavia ,co z nich dolujes kazde slovo .Ale keď sú na svojom území , ide ti hlava rozletiet z toho kriku, každého by dirigovali ,kompenzuju asi tie hodiny ticha a mne to teda normálne nepríde. Tiež o nich rodicia hovoria ako o introvertoch ,ale sú len bojazlive .Na tabore sa s nikým neskamaratia, lebo sa to neoplatí, keď sa potom po skončení rozidu, proste čudné.
syna by som si zastala a urcite ho ucila, ze nie s kazdym si v zivote bude rozumiet. ze je to celkom normalne a prirodzene. nechapem, preco niekto ide tak daleko, ze potrebuje vyrabat decku traumy poznamkami typu, aby si nezabudol jazyk doma...
urcite sa s tym da pracovat aj s psychologom, ak by to aj jemu samemu vadilo, ale nie je to nic nutne, tiez si myslim, ze pokial to nikomu neublizuje, tak by sa clovek mal spravat prirodzene.
ja som teda tiez ten typ introverta ako ty. tiez sa s blizkymi celkom inak bavim ako s cudzimi. resp. mi je s cudzimi prijemne len ked mam pocit, ze je naozaj o com.
ked som bola mala/mladsia, tak som aj mala zaujem o interakcie so sirsim okolim a nevedela som ako na to. teraz by som to uz vedela a zase sa mi vobec nechce... clovek si obrusi hrany, prestane sa brat vazne, riesit co ak... (strapnim sa, nebudem sa im pacit atd) a nakoniec dojde k tomu, ze ajtak mu je najlepsie, ked moze byt sam sebou.
no a na otazku "preco si taky tichy", neviem, ci nie je niekedy najlepsia protiotazka: "preco si ty taky hlucny?"
Zastaň sa ho pred tými doternými príbuznými kým si naozaj nezačne myslieť, že je divný.