Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    betulinka1
    3. nov 2016    Čítané 99x

    Nechať deti rásť

    Z článkov nás "ohurujú" novými metódami výchovy, výživy, správneho alebo nesprávneho pohybu a pod.. Priznám sa, že už som z toho vlastne unavená. Stále má matka v hlave otázku "robím to správne", "vychovávam správne", čo je to vlastne správne????

    Na dieťa nekrič, lebo to si zlyhala ty ako matka. Dieťa nebi, lebo to v deťoch iba podporuje agresivitu, a ty ako matka si zlyhala. Dieťa nechaj prejaviť hnev. Dieťa nechaj, aby bolo slobodné. Toto myslia autori akože vážne?? Vážený propagátori nových metód výchovy, budem veľmi rada, ak sa v budúcnosti ukážu Vaše metódy ako tie správne. Je mi však ľúto, ale žiadne výsledky nevidím. Vidím na ihriskách deti, ktoré sú agresívne, ktoré sa hádžu o zem, keď ich matka chce obliecť, ktoré odmietajú kolektív, nakoľko sa nevedia prispôsobiť davu a teda kolektív odmieta aj ich, veľa príkladov sa dá uviesť. Naozaj si myslíte, že sloboda vo výchove dá deťom lepší život? Podľa môjho názoru nie.

    Treba si uvedomiť, že pokiaľ chce človek fungovať v spoločnosti (škola, zamestnanie) má sa naučiť riadiť pravidlami. Povedz si svoj názor, ale pokiaľ ho budeš hovoriť nevhodne, tak aj tak ťa nikto nebude počúvať. V prvom rade deti potrebujú pravidlá fungovania v spoločnosti poznať, aby sa mohli rozhodnúť, či pôjdu s davom alebo proti nemu.

    Áno deti potrebujú vedieť, že rodičovi sa jeho správanie nepáči, že si sem tam rodič zakričí. Viete si predstaviť vážení rodičia, že na dieťa bude kričať niekto druhí, čo sa v ich živote na 100% stane, buďte si istí. Ako to dieťa spracuje krik cudzieho človeka, ak takúto situáciu nepozná?

    Tiež nie som zástanca bitky, ale moje dieťa už dostalo po zadku, jemne samozrejme. Chvíľu nad tým premýšľal ale žiadnu traumu to na ňom nezanechalo. Skôr sme sa potom o tom rozprávali, že nepočúval a ja ako matka som nevedela nájsť iné riešenie v danej situácii. Vysvetlila som mu, že sa to nepáčilo ani mne a ani jemu, že sme jeden tím, a preto by sme mali spolupracovať. Viete čo??? Zabralo to, áno moje dieťa to celé pochopilo a vážení zástancovia nových výchovných metód, predstavte si, že moje dieťa nie je agresívne ani ma nebije, a ani sa nehádže o zem. Ja ako matka som mu ukázala, že existuje aj fyzické násilie, capnutie po zadku, nakoľko ako chlapec by sa mohol stretnúť s touto formou komunikácie v škole a ja chcem, aby bol pripravený na všetky životné situácie. Okrem toho ho samozrejme plánujem dať aj na nejaký šport – bojové umenie, aby sa nebál fyzickej bolesti.

    Nechaj dieťa kričať a plakať, aby sa vyrovnalo s touto emóciou. Čiastočne s týmto súhlasím, ale naozaj len čiastočne. Nechám dieťaťa plakať a kričať ale len do momentu, keď to mne nevadí. Potom mu poviem, či tým plačom niečo dosiahol a či by nebolo lepšie nad tým porozmýšľať čo sa stalo, samozrejme niekedy „zahučím“, už stačí mama to nemusí počúvať. Mám tiež len jedny nervy a právo ísť na záchod, napiť sa a najesť sa. Aj toto si moje dieťa má v živote uvedomiť, že druhí ľudia majú svoje práva a nemusia sa podriaďovať len jeho potrebám. A výsledok??? Je úžasný a pochopil to už v dvoch rokoch, hľadá cesty ako dosiahnuť svoje inou metódou ako krikom. Napr. povie prosím si, keď padne vysvetľuje mi, čo sa stalo, aby som vedela prečo plače a pod..

    Nová metóda výchovy je nechať dieťa kričať alebo dieťa nechať samé. Čoooo??? To vážne, keď sa dieťa hnevá mám od neho odísť. A prečo? Veď je to jeho emócia a za to, že ju prejavil mám od neho odísť a zavrieť ho v izbe?! Úprimne čo si dieťa môže myslieť. Pokiaľ sa budem hnevať ostanem sám a všetci odo mňa odídu. Toto je to, čo chcete dieťa učiť? Keď sa hnevám ja (nemyslím teraz na dieťa ale všeobecne), dieťa ma nepošle za dvere do inej izby, ani sa postaviť do rohu. Akceptuje môj hnev a sleduje ako sa s tým vyrovnám. Učme sa naopak od detí pri niektorých situáciách.

    Samozrejme, že nie som matka robot, neriadim sa pravidlami ale srdcom, ustupujem, keď nechce jedno jedlo, uvarím mu iné. Áno proste je to môj syn a sú určité veci, ktoré dokážem tolerovať možno viac a možno aj menej. Som v niektorých veciach bio matka, v niektorých nie, moje dieťa je mäso a má aj povinné očkovania ku ktorým pribudne aj nepovinné očkovanie na TBC (chcem s mojím synom cestovať). Na druhej strane nechcem, aby sa bál povedať svoj názor (ideme von), aby vedel prijať kompromisy (teraz nie, chvíľku počkaj). Ukázala som mu knihu, spev, prírodu, more, smiech, radosť ale aj hnev, zlosť, krik a plač. Všetko čo mu život prinesie prežíva v prvom rade so mnou, aby videl, že si môže vybrať svoju vlastnú emóciu ale má akceptovať aj emóciu druhého.

    Samozrejme aj ja sa seba pýtam, či robím všetko správne, či nerobím chyby vo výchove, či naozaj moje dieťaťa má dosť slobody a pod.. Sledujem nové trendy výchovy, stravovania ale už som unavená z hodnotenia, ak nerobíš toto alebo toto, tak nie si dobrá matka.

    Moje dieťaťa si ma vybralo za matku, vedelo do čoho ide, vedelo aká som, a že mu dám najlepšie čo môžem dať. Ak tiež nejaká matka pochybuje ako ja (myslím, že tyranky, alkoholičky, fetáčky nepochybujú), zapamätajte si, že dávame našim deťom najlepšie čo vieme, že sme pre naše deti tie najlepšie matky na svete a jediné čo treba počúvať sú naše deti a naše srdce.