Z článkov nás "ohurujú" novými metódami výchovy, výživy, správneho alebo nesprávneho pohybu a pod.. Priznám sa, že už som z toho vlastne unavená. Stále má matka v hlave otázku "robím to správne", "vychovávam správne", čo je to vlastne správne????

Na dieťa nekrič, lebo to si zlyhala ty ako matka. Dieťa nebi, lebo to v deťoch iba podporuje agresivitu, a ty ako matka si zlyhala. Dieťa nechaj prejaviť hnev. Dieťa nechaj, aby bolo slobodné. Toto myslia autori akože vážne?? Vážený propagátori nových metód výchovy, budem veľmi rada, ak sa v budúcnosti ukážu Vaše metódy ako tie správne. Je mi však ľúto, ale žiadne výsledky nevidím. Vidím na ihriskách deti, ktoré sú agresívne, ktoré sa hádžu o zem, keď ich matka chce obliecť, ktoré odmietajú kolektív, nakoľko sa nevedia prispôsobiť davu a teda kolektív odmieta aj ich, veľa príkladov sa dá uviesť. Naozaj si myslíte, že sloboda vo výchove dá deťom lepší život? Podľa môjho názoru nie.

Treba si uvedomiť, že pokiaľ chce človek fungovať v spoločnosti (škola, zamestnanie) má sa naučiť riadiť pravidlami. Povedz si svoj názor, ale pokiaľ ho budeš hovoriť nevhodne, tak aj tak ťa nikto nebude počúvať. V prvom rade deti potrebujú pravidlá fungovania v spoločnosti poznať, aby sa mohli rozhodnúť, či pôjdu s davom alebo proti nemu.

Áno deti potrebujú vedieť, že rodičovi sa jeho správanie nepáči, že si sem tam rodič zakričí. Viete si predstaviť vážení rodičia, že na dieťa bude kričať niekto druhí, čo sa v ich živote na 100% stane, buďte si istí. Ako to dieťa spracuje krik cudzieho človeka, ak takúto situáciu nepozná?

Tiež nie som zástanca bitky, ale moje dieťa už dostalo po zadku, jemne samozrejme. Chvíľu nad tým premýšľal ale žiadnu traumu to na ňom nezanechalo. Skôr sme sa potom o tom rozprávali, že nepočúval a ja ako matka som nevedela nájsť iné riešenie v danej situácii. Vysvetlila som mu, že sa to nepáčilo ani mne a ani jemu, že sme jeden tím, a preto by sme mali spolupracovať. Viete čo??? Zabralo to, áno moje dieťa to celé pochopilo a vážení zástancovia nových výchovných metód, predstavte si, že moje dieťa nie je agresívne ani ma nebije, a ani sa nehádže o zem. Ja ako matka som mu ukázala, že existuje aj fyzické násilie, capnutie po zadku, nakoľko ako chlapec by sa mohol stretnúť s touto formou komunikácie v škole a ja chcem, aby bol pripravený na všetky životné situácie. Okrem toho ho samozrejme plánujem dať aj na nejaký šport – bojové umenie, aby sa nebál fyzickej bolesti.

Nechaj dieťa kričať a plakať, aby sa vyrovnalo s touto emóciou. Čiastočne s týmto súhlasím, ale naozaj len čiastočne. Nechám dieťaťa plakať a kričať ale len do momentu, keď to mne nevadí. Potom mu poviem, či tým plačom niečo dosiahol a či by nebolo lepšie nad tým porozmýšľať čo sa stalo, samozrejme niekedy „zahučím“, už stačí mama to nemusí počúvať. Mám tiež len jedny nervy a právo ísť na záchod, napiť sa a najesť sa. Aj toto si moje dieťa má v živote uvedomiť, že druhí ľudia majú svoje práva a nemusia sa podriaďovať len jeho potrebám. A výsledok??? Je úžasný a pochopil to už v dvoch rokoch, hľadá cesty ako dosiahnuť svoje inou metódou ako krikom. Napr. povie prosím si, keď padne vysvetľuje mi, čo sa stalo, aby som vedela prečo plače a pod..