Riešenie problémov s drzým desaťročným synom

@akvi áno chápem, ale to je potom práve o tom respekte navzájom a obaja dodrzite. Ty to nazýva prirodzený dôsledok, ale svojim spôsobom je to z môjho pohľadu forma trestu. Lebo si to mohla riešiť tým (z pohľadu dieťaťa), že buď teda nebudeš vysavat alebo to pozbieraš sama ako v prípade spomenutých rozhádzaných manzelovych ponoriek či soplavych neodnesenych vreckoviek.
A ze tie nadpriemerne inteligentné deti ta do takejto komunikácie o svojej pravde vedia zatiahnuť aj na pol hodinu, čo to už 3x mohli mať urobené ani nehovorím.
A áno odpratat si svoj riad saty, topánky je povinnosť v prvom rade dotyčného, ktorý ho vytvoril z môjho uhla pohľadu. Žehliť pubertakovi, ktorý to zvládne sám a ešte z toho potom urobí neidentifikovatenu kopu, je moja dobrá vôľa. A hej on sa môže rozhodnúť ci si vyzehli či nie.
Z jeho pohľadu nespravodlivo všetkým ostatným pozehlim ja. To, že oni si svoje veci uložia, odložiť to už nechce vidieť a neprijima ako argument.
Končím už, rozhodne som sa zamyslela a bolo to pre mňa podnetné a zaujímavé.

@0silvia0 u nás pri tom jednom dieťati ani toto nefungovalo a nefunguje doteraz. Pri druhom áno. Preto píšem, že nie každý prístup je vhodný pre každé dieťa

@janage no ved o tomto mozeme debatovat donekonecna.. a ja dakujem za tuto debatu, vela mi to opat dalo a vazim si, ze je tu dost zien, s ktorymi si vieme takto vymenit pohlady na vec a v respekte.

@janage veď to je samozrejmé že pre každé dieťa je vhodný iný prístup. Veď ja som to nepísala ako všeobecný návod, len ako môj postreh čo zafungovalo u nás. Jasné, že každé dieťa je iné.
A u vás čo zafungovalo na upratovanie? Skôr ten nátlak?

@janage keby ma puberťák rusi hlasnou hudbou pri práci, manžel neudržiava poriadok, tak to podľa mna nie je len môj problém. Pretože, ak pôjdeme hlbšie, tak tínedžer potrebuje, aby som mala peniaze a mohla za ne nakúpiť aj pre neho…, manžel chce mat príjemnú, spokojnu manželku, pekný vzťah. Či už je to potreba, pochopenie, láska ako bolo spomenuté, je to asi dôvod/motivácia na to, aby sme pristúpili k dohode, vzájomnemu rešpektu, našli riešenie čo druhému ešte vadí, je ochotný respektovat prip. urobit pre toho druhého.

@janage s tým žehlenie by ma zaujimalo, čo hovorí na to, že chce mat ožehlené veci (lebo veď zehlis i druhým), no potom ich ma pre svoju lenivosť i tak pokrčené. 🫣 To mu už nevadi? 😆
Možno by som mu navrhla, že ten čas, ktorý by som strávila neefektívnym zehlenim jeho veci, môžeme využiť spolu lepšie.

@akvi Prosím ta, a ako to napokon dopadlo s tým strateným peracnikom, chôdzou na boso bez papuc? Lebo asi nechodí bosý doteraz, v škole potreboval písať 🙃 To malo ešte nejaké pokračovanie, záver…

@tiika bez papúč bol chvíľu, tie kroksy, ktoré prestrihol, tak zalepil lepiacou páskou a keďže to bol zhruba mesiac do konca školského roka, tak bol v takých polepenych. Inak chôdza na boso mu ostala dodnes. On je schopný aj do mesta sa vybrať bosý. Peračník neviem, ako sa vyriešil, nový nedostal, predpokladám, že si dáke pero našiel, tie sa nám povaľujú po dome a farbičky mali v škole erarne, tak to asi takto vyriešil. Mňa to vlastne vôbec nezaujímalo, to bol jeho problém, nie môj. Našťastie sme mali veľmi chapavu učiteľku, ba priam ona to robila takto isto, takže podpora bola. Asi by to bol problém v klasickej škole, lenže do takej by som ja decko nedala 😅🙈🤷

@akvi a naco mu boli papuce? V "neklasickej" skole ich nevyzaduju. Moje dcery tiez chodia/chodili do neklasickych skolskych zariadeni a papuce nemali/nemaju. NIk to neriesi a ani ja to neriesim. A dokonca aj v meste behaju naboso. Chybajuci peracnik nie je problem ani v klasickej skole, ak dieta ma vsetky potrebne pomocky (cize nejake pero, ceruzku, farbicky atd.) Je jedno v ci ich ma v peracniku, sacku alebo len tak hodene v taske. Inak zivot v rodine bez urcitych pravidiel a hranic by nebol velmi dobry, ale na druhej strane, nemusi sa to zase prehanat . Ja som deti napr nikdy nenutila pomahat v domacnosti a chalani su uz starsi, 14, 16 a takmer 18 a nemusim im nic vraviet, urobia aj bez rozkazu, natlaku. Sami casom pochopili a hlavne dozreli. Dcery maju 8 a 4 roky a starsej tiez uz zacina "zapinat" a obcas, podotykam este len obcas, aj svoju izbu raz za cas uprace, aj umyvacku vyprace aj aj aj. Aj ked ju porosim vybrat veci zo susicky a vyniest ich z pivnice, urobi to. Vsetko bez natlaku. U nas sa podielaju na chode domacnosti vsetci. Ten kto ma prave cas urobit to ci ono, tak to urobi. Ziadny plan, co kto kedy ma urobit, ziadny natlak, ziadna drezura a funguje to. Jasne, palulnacky su, prevracanie ocami tiez (to uz som tu niekde pisala), urcite pravidla a hranice mame tiez (v domacnosti ma kazde dieta jednu velku povinnost, udrziavat svoju izbu v takom poriadku alebo neporiadku ako to jemu vyhovuje a aby sa tam ON/ONA citil/citila dobre) ale zase ziadna drezura (tu som viac menej zazila ja od mojej mamy a nemienim to prenasat aj na moje deti).

@yanni my to máme u nás doma veľmi podobne, ako píšeš.
Papuče v neklasickej škole boli potrebné pri presune do telocvične a do jedálne. To neradi videli učiteľky, keď po tých dlhých chodbách deti bežali v ponožkách. Tak isto na WC. Ale máš pravdu, že v triede to nik neriešil. A myslím si, že ani inde, len proste keď to nejakej učiteľke prerastalo cez hlavu, tak prezuvky vyžadovala.

@akvi z tejto diskusie je velmi dobre vidiet (kto je schopny to vidiet), kto sa riadi citom a kto rozumom.. za mna ti, co sa riadia citom, svoje problemy vzdy nejak k spokojnosti vyriesia, aj ked ich postupy nie su metody, co by sa dali pouzivat univerzalne a plosne (lebo tak to ani nefunguje).. ludia, co sa riadia rozumom, skusaju prave rozne metody, casto im nic nefunguje a chcu od ludi, ktorym to funguje, presne tie metody a rady, ako im to bude zarucene fungovat.. nie su schopni pochopit ten princip, ako veci v skutocnosti funguju.. a cokolvek im napises, budu to pre nich prazdne kecy, mudrovanie a moralizovanie.. lebo rozum cit nepochopi.. tam treba prehodit vyhybku

inak k tym servitkom - moja dcera, ked bola mensia, tak mala nepochopitelny zvyk, hadzat pouzite servitky za gauc, na ktorom casto sedavala.. obcas aj obaly z jedla a podobne.. vysvetlovala som jej, ze to sa nerobi a preco, ziadala ju, aby to nerobila, ale marne.. uz som tiez bola zufala 😀 a nedokazala som pochopit, preco to robi.. ani ona mi nebola schopna povedat, preco to robi.. nenasli sme ziadny sposob, ako s tym prestat, ani ako to riesit.. a ja som mala nervy samozrejme.. az som si jedneho dna povedala, ze mi tie nervy nestoja za to, ze to riesit nebudem a nebudem sa ani nervacit.. proste som vyberala servitky spoza gauca rovnako, ako som napr. utierala prach - na ten clovek predsa tiez zakazdym nenadava, ze vsade sada a nesnazi sa urputne vyriesit tento problem a dosiahnut, aby prach uz nikdy nikam nesadal a nebolo ho nutne utierat.. tak som proste zobrala servitky ako fakt a prestala sa nad tym trapit.. za nejaku dobu, ani som si nevsimla ako, kedy, problem zmizol.. hotovo.. ani z dcery sa nestala ignorantska bordelarka, ktora si mysli, ze moze hadzat cokolvek kamkolvek, lebo som jej to vtedy nezakazala 😀 .. proste niekedy clovek riesi a trapi sa uplne zbytocne.. problem ma len v hlave

@reanda a toto zdielanie si podivnosti mi pomaha asi najviac. Cloveku sa ulavi, ked zisti, ze aj ine deti robia divne veci 😅 A tiez nachadzam inspiraciu na riesenia. Presne ako vravis, nejde o navody, skor o inspiraciu a mozno aj take utvrdenie, ak to ma niekto podobne, ze ok, idem dobre, takto to citim, takto mi to je prijemne a je potom lahsie zahodit aj tie obavy, ktore clovek moze mat. Ja som ich mala fakt dost..Ale zazit ulavu z pustania veci , to ked raz zvladnes, tak to proste uz potom ide coraz lahsie..

@akvi ❤

@0silvia0 Toto je podla mna genialne. Jednak bola izba upratana a jednak ste si nasli cas spolu hovorit. Obe veci tak tazke pri detoch v puberte... ale co ja obdivujem najviac je ze si dokazala prekrocit svoju tvrdohlavost a v momente ked dieta s tebou bojovalo si zvolnila a ponukla pomocnu ruku. Velka vacsina rodicov by nebola schopna ponuknut pomoc niekomu kto s nimi bojuje a naopak v boji by este pritvrdili. Lebo ved ak dnes zacnem pomahat s upratovanim, zajtra budem musiet pomahat s ulohami a kde to skonci.

@andreatytler no pockaj, u syna som pomahala aj s ucenim. On sa sam nevedel ani ucit. Pamatam sa, ze tusim v osmom alebo deviatom rocniku sa ucili o 2. sv. vojne, snp, vychadzala mu na vysvedceni 4 z dejepisu, ucitelka ma dala moznost opravit si znamku. Samemu sa mu nechcelo drvit ucivo. Tak som sa zahrala na ucitelku, tak zanietene som mu povysvetlovala slovenske vojnove obdobie, zakomponovala som mu tam mojho dedka, ktory bol dostojnikom a ucastnikom 2. sv. vojny, zivo som mu porozpravala o pradedkovi, ktory pomahal partizanom, vlastni ho zradili, udali.
Syn dostal jednotku, opravil znamku na 3, este nadsena dejepisarka sa ho pytala, ci este na 2 si nechce opravit, ked sa tak dobre naucil.
Samozrejme nas lenivec ze nie, on je spokojny s 3🤦‍♀️.
Jedno lutujem u neho, ze sme ho nedali do nejakej montessori skoly, on tradicnu skolu nedaval.
S nim to bolo celkovo tazke, nemal tu sebazodpovednost v sebe voci skole. Skolu preflakal. Ked sa od neho nieco ocakavalo, stracal motivaciu. Ale veci, ktoreho ho zaujimali, si nastudoval sam a cibril sa v nich sam s velkou vytrvalostou.
Akoze namordovala som sa s nim riadne. Ale natlak, hrozby, vyhrazky na neho v ziadnom pripade nefungovali. Cize iba som hladala schodnu cestu.
A dcera, uplny opak, samostatna, zodpovedna. Vela robi povaha a temperament.

@janage Ja si myslim ze nase pristupy su v podstate rovnake, lebo ani ja to nemam tak ze by som tolerovala vsetky muzove "nedostaky". Ale mozno ten rozdiel medzi nasimi pristupmi je v tom ze my to nemame ako nejake pevne pravidla ktore sa musia dodrziavat, ale riesime to za pochodu. Muz sa v upratovani posunul vyrazne k mojmu standardu. Myslim ze preto lebo ho tesi ked ocenim jeho snahu a chce ma urobit stastnou.

Inak veľakrát sa píše o tom, že keď dietatu niečo prikazete, poviete, aby urobilo, máte na tom trvať, že to musí mat inak dôsledky, aby ste si vybudovali respekt.
Neviem ako vy, no ja s tým mám problém, nejde mi to, nesedi mi to, ani nechcem ist cez slzy a za každú cenu na niečom trvať, i keď som to skusala.
Mna to skôr vyčerpávalo, mala som pocit, že sa tým zhoršuje vzájomná blízkosť, napojenie, vztah.

@tiika A mas pocit ze sa zhorsil respekt ked netrvas na dodrzani dosledkov? Ak nie, tak by som sa tym netrapila.
Ja trvam casto na dodrzani dosledkov. Muz takmer nikdy netrva na dodrzani dosledkov a jeho syn ignoruje ovela viac.
Ci to zhorsuje vztah ku mne neviem, ale myslim ze ak nas vztah nieco narusa tak to je moja vybusnost a krik.

@tiika
@andreatytler nie uplne rozumiem, ako sa da trvat na dosledkoch. Prirodzeny dosledok je nieco, co vyplynie zo situacie bez ohladu na osoby a obsadenie 😅 Prirodzeny dosledok padu pohara na zem, je rozbitie. Je jedno, ci je pohar zeleny alebo biely a je jedno, ci spadol Jozkovi alebo Anicke. Nejaku konkretnu situaciu viete dat?

@akvi
@andreatytler
Veď prirodzene dôsledky.. to je tiež téma. Pre mna sú niekedy tie prirodzene dôsledky take “slabé”, nechce sa mi čakať kým naozaj zaucinkuju (napr. umývanie rúk po wc, poriadok); prip. ani neexistujú, lebo to, čo chcem, aby dieťa urobilo vychádza z mojej potreby, spoločenských pravidiel, zásad a dieťa to nevníma/nerieši (chodit do postele v pyžame), takze tuto tie dôsledky vymýšľam a mám pocit, že je to jemne vydieranie, manipulácia, nátlak.
Samozrejme nie tie skutocne, len tie “moje”.

Ja lavirujem niečo medzi tými pravými dôsledkami (nechce si obliecť bundu, vonku pride sama na to, že jej je zima), tými vymyslenými (nechce si odložiť farbičky, tak sa dovtedy nemôže hrať s puzzle; v skutočnosti sa hrať s puzzle môže, i keď budú farbičky rozhádzané; to iste so zákazom sladkosti, keď si nechce umyť zuby,..) a niečo nechám tak, lebo neviem vymyslieť niečo “rozumne” alebo je prirodzený dôsledok nepríjemný i pre mna (nechce si obcas po sebe odložiť tanier zo stola, tak ho odložím ja, nemám chuť sa doťahovať, ani pozerať na špinavý tanier; odmota toaletak, dam tam nový, lebo ho potrebujem).

Ale napríklad ten toaletný papier. Dieťa ho odmota, ostane na zemi. S takým sa nechce utriet, ani by nemalo, bude mat neutretu ritku, pôjdeme po druhý, hurá, odmota mi všetky toaletaky, veď aký problém, zistíme, že už ďalšie nemáme, pôjdeme do obchodu kúpiť nove, nepôjdeme na zmrzlinu, lebo sme minuli peniaze za nákup. No čo, ak budem ten papier medzitým potrebovať ja, alebo ono, nechám ho tak? Avšak nemusí ten papier odmotavat vždy a cely, len tak po troskách. Obcas ho to baví, obcas nie. Aký je prirodzený dôsledok? Mám nechať ho robiť škodu alebo kym ho to prestane bavit?

@tiika to, co vymyslis, to nie su prirodzene dosledky, to je trest, pripadne manipulacia. (preto sa ti to tak tazko vymaha, lebo niekde vnutri vies, ze to proste nechces robit/. A ano, obcas prirodzene dosledky nie su, resp. nie su viditelne v nazvime to - dohladnej dobe. Obcas pomoze aj iba povedat, co by mohol byt prirodzeny dosledok, napriklad s tym toaletakom - nebudeme mat toaletak, nebudes si moct utriet zadok a bude ta stipat.. Toto si male deti vacsinou pamataju, ze ich niekedy ten zadok stipal.. Moze to stacit to povedat, ale aj nemusi. Ak dieta robi nieco, co mi vadi a viem tomu zabranit, tak tomu proste len zabranim. Toaletak polozim na miesto, kde dieta nedociahne a ked pojde na WC, tak bude musiet zavolat na niekoho - inak toto je celkom fajn dosledok, ak to nahodou to dieta nema na haku, ze si musi ten papier zakazdym pytat.. To opat zavisi od okolnosti..

@akvi Ja som so systemom pricina - dosledok spokojna. Syn ma velmi silny zmysle pre pravidla a vacsinou ich prijma, riadi sa nimi a aplikuje na inych. Mne sa dari pravidla urcit a mam pocit ze su logicke a prirodzene. Ale vela krat skor pouzivam moje hranice.

Miluje tlacenie nakupnych vozikov. Dobre, mozes tlacit nakupny vozik, ale ak do niekoho/niecoho narazis, budem ho tlacit s tebou, lebo nechcem platit za poskodeny tovar, alebo pocuvat ako sa niekto na mna hneva. VZDY ked narazil, chytila som vozik. On spustil vzdy obrovsky krik. Bud som vydrzala 5 minut a potom ho nechala zase tlacit, alebo sme sli domov. Po par tyzdnoch sa tak vycvicil ze ako 2 rocny dokazal tlacit vozik vacsi ako on v najuzsich ulickach a do nicoho nenarazit. Ludia sa smiali ze si mysleli ze mam vozik na dialkove ovladanie, lebo ja som isla obchodom a za mnou iba vozik.😀

Jazdenie anglicakmi po stene, Ak este raz prejdes autom po stene, budem musiet auto na dnes zobrat, lebo nechcem poskriabane steny, nepacia sa mi poskriabane steny.

Nahneval sa lebo som mu nedovolila zjest cokoladu pred obedom a udrel ma. Ak ma este raz udries, pojdem prec a zavriem sa, alebo teba, do izby lebo ma tvoje capanie boli a potrebujem tomu zabranit a neviem ako inac to urobit. Takto isto vsetky ostatne fyzicke

Nechcem byt cela mokra a prezliekat sa a ak ma neprestane spliechat pri kupani, vylejem ti vodu z vanicky a budeme sprchovat.

Upratovanie hraciek sa deje a ak sa nedeje, upracem ja. Nie je to problem pre nikoho z nas. To iste s odkladanim taniera.

Hrozne sa smejem na tom toaletaku @tiika. S muzom sa marne snazime u 3 roky. V uplnych zaciatkoch sme ho mali mimo dosah, lebo to dokazal zlikvidovat jeden za druhym. Uz asi 2 roky ho mame na stojane. Stale si nedokaze odmotat par kuskov. Mne to az tak nevadi, lebo chapem ze ho to odmotavanie fascinuje a je to velmi lacna hracka. Moj muz je tym posadnuty a strazi si ten toaletak ako svaty gral a do nekonecna usmernuje a krici. Ale dnes bol syn svedkom toho ako zapchal zachod a jeho hovienkova voda nesla zo zachoda prec, ale stupala az takmer po okraj. Musela som pretlacat zapchaty zachod zvonom a tak som urcila pravidlo ze kym sa nenauci trhat 2-3 kusky ma zakaz chytat toaletny papier, lebo nemam peniaze na opravara. Bez reptania suhlasil, ale neviem ako bude reagovat ked na to dojde. On sa skutocne snazi a mrzi ho ked odmota prilis vela.

Skúšať stále dookola vysvetľovať, napr. ja teraz nemám čas vykladať umývačku a treba to urobiť, aby sme si mohli na ten tanier v umývačke naložiť jedlo, ktoré ja pôjdem za chvíľku nachystať, ja viem, ze si to robil včera, ale potrebujem, aby si zo urobil aj dnes,lebo som veľmi unavená z prace, prosím ta veľmi mi tým pomôžeš... Keď to urobí, ďakujem ti, veľmi si mi tým pomohol

@andreatytler reagovala by som veľmi podobne na väčšinu situácii, ktoré opisujes, akurát by som nehovorila to, že ak ešte raz xy, tak yz. To je z môjho pohľadu práve to vyhrážanie. Napríklad s tým autickom - iba poviem, ako to mám, niečo v zmysle vadí mi, že tvoje auto ničí stenu, potrebujem, aby po nej nejazdilo. Ak povedanie nepomôže, tak tomu zabranim. U malých detí je to celkom časté, že potrebuješ tomu práve zabrániť. Ale podľa mňa sa to zaobide bez tej vyhrážky. Aj keď výsledok je to v podstate ten istý - odobraté auto. Vyhrážky sú podľa mňa obrovská pasca. Pretože ich často povieme, keď sme v hneve a často povieme niečo, čo nevieme dodržat. A tým to dieťa vlastne úplne mätieme a keď bude väčšie, bude to brať len ako komentár a bude to mať úplne na háku.
A hovienkova prihoda je top 😂 mám veľmi podobnú, si mi ju pripomenula. Môjmu sa to stalo tiež a keďže už bol väčší, musel to wc odpchat sám. Ujal sa toho nepríjemného projektu veľmi zodpovedne 😅😂😂😁

@andreatytler
Áno, ako píšeš, toaletak lacná hračka 😆 Veď to rozmotavanie si trénuje.. chcela som ho niečim nahradiť (rozmotávať stuhu, obväz), medzitym sme ho odkladali mimo dosah, no po čase prestalo baviť a už nebolo treba 🫢
Vela krát upracem hračky aj ja sama, niekedy to robíme spolu, niekedy nechám dieťa alebo to niecim podmienim. Až čas niekedy ukáže, či to bolo dobre, či a kde som spravila chybu 🫣
@akvi
Ja viem, že tie prirodzene dôsledky sú naj, pre obe strany. V tomto ta obdivujem, cítim, že si kus predo mnou.
Zápasím s tým, že mám svoje limity, vnútorne niečo neviem spracovať, hnevá ma to, mám obavy, chýbajú mi skúsenosti atd. Jednak nežijeme v nám prirodzenej spoločnosti, vela veci sa deje príliš rýchlo, inak vnímame materiálne škody, vlastníctvo veci, využitie času… Tak preto tie pravidla, dôsledky zavádzam.

Ako by ste riešili napr. (prirodzený) dôsledok, keď dieťa nechce chodit do škôlky? Nie je to jeho primárna potreba, možno druhotna, aby sme mali peniaze a mohli si kúpiť veci. Toto jej vysvetľujem. V skolke čakám, kým sa upokojí (na tom sme dohodnute), no potom spustí i tak rev, keď ma ísť do triedy.

@tiika keď môj chodil do škôlky, tak som bola zhruba v tom bode, kde ty. Tie skúsenosti sa nedajú naučiť, tie potrebuješ len získať. A keďže moje dieťa bolo extrémne autonómne, musela som reagovať. A mala som potom neskôr veľkú podporu v škole, s podobne naladenými rodičmi aj učiteľmi, to mnoho rodičov bohužiaľ nemá, čo je veľká škoda. A vedieť identifikovať svoje strachy, to nevie väčšina ľudí.

Nechuť chodiť do škôlky som riešiť nemusela, môj tam chodiť chcel, až možno ako predskolak občas vymýšľal a ja som ho kľudne nechala doma, keď som mohla. Vlastne som ho nechávala pomerne často. Jemu stačil aj jeden deň, že mohol zostať. Niekedy to bolo také úsmevné, že sme sa zobudili, kukli na seba a obaja sme vedeli, že nikam nejdeme 😅

Môj nechcel chodiť do školy a od 6.triedy ani nechodil. Dnes by som ho asi do žiadnej dennej školy ani nedávala, skôr komunitnej.

@akvi mozem sa opytat, kam chodilo tvoje dieta do skoly? ak nechces verejne, mozes mi napisat aj do spravy. neviem teda, ci zijes na slovensku, takze mozno mi to bude na nic, ale zaujima ma to aj tak. dakujem🙂

@deedol tá škola už neexistuje. Resp. chodil do dvoch, obe súkromné alternatívne.