Ako žiť po strate manžela a byť silná?
Ako žiť ďalej po smrti manžela ?Viem,že musím,že musím byť silná, kvôli deťom musíš!! Toto všetko viem.!Ale ako sa s tým kurva všetkým vyrovnať?Ako zvládnuť,ten pocit v sebe,že nás tu nechal,že som na všetko sama? Chýba mi tá opora,ten pocit ,že už je všetko len na mne,že za všetko som teraz zodpovedná ja.Ženy tie, ktoré ste si tým prešli ako?
Ak to potrebujes, vyhladaj psychologa. Ak si veriaca, mozno aj rozhovor s fararom pomoze. Je to velmi tazke, zazivame to prave teraz v rodine. Posielam objatie❤️
Bojuj s tým a nevzdávaj to pre deti,pre seba,pre svoj život, bohužiaľ je to súčasť života,neviem ci sa da s tým úplne zmieriť ale pokúšať sa to prijať, vyhľadávaj vela pomoci a podpory,nebud na seba prísna
Ja som to nezažila ale zažila to moja mama...po strate mojho otca jej muža sa upila k smrti a to sme sa snažili jej pomôcť stat pri nej,no nechcela.... musí to byť veľmi ťažké a aj je ale náš život ajtak nieje nekonečný tak ten čas čo nám ostáva je dar i keď cez trápenie a určite tvoj muž by si prial to co jemu zhora nebolo dopriate
..ten čas....aby si ho ty na plno využila a bojovala... úprimnú sústrasť, veľmi ti prajem aby si to zvládla
V prvom rade, nemusíš byť silná. Kľudne sa zosyp, potrebuješ to, aj deti môžu vidieť, že nemusí byť všetko len o sile, občas práve tá slabosť nám dokáže pomôcť najviac. Ale nikdy sa s tým nevyrovnáš ale naučíš sa s tým žiť, chce to kopec času, kopec sĺz a uplakanych dní. ♥️ posielam objatie
Uprimnu sustrast ☹️. Kolko rokov maju deticky?
@anonym_autor Máš právo cítiť hnev. Máš právo cítiť smútok.
Mne pomohlo bez výčitiek sa aj vyplakať často, a aj vymlátiť hnev dekou do steny tak, že som bola úplne unavená, vyčerpaná.
Oceniť sa za to, že to očividne zvládaš a silná už si,
lebo veď hladáš aktívne rady a chceš to zvládnuť.
Mať k sebe lásku, empatiu. A často sa obracať o pomoc o priateľom, k rodine, a v mojom prípade aj k empatickej terapeutke - ale nie hocijakej, bolo treba aj zmeniť a hľadať.
Postupne si plánovať, čo všetko treba a kto s tým môže pomôcť,
byť s viacerými ľuďmi ktorí sú tiež rodičia žijuci sami, po strate partnera.
Prijmi úprimnú sústrasť, viem čím prechádzaš, lebo sme to prežívali v blízkej rodine. Snažili sme sa jej pomôcť ako sme mohli, byť s ňou často, aby sa len neutápala v slzách a zlosti. Chce to veľa času, človek sa s danou situáciou vyrovná, no nezabudne. Hlavne sa nezatváraj medzi 4 stenami, stretávaj sa s rodinou, priateľmi, neváhaj požiadať o pomoc, keď ju potrebuješ. Ak cítiš že to nezvládaš, kľudne navštív psychológa. Držím palce, aby si to zvládla.
Prijmi úprimnú sústrasť, viem čím prechádzaš, lebo sme to prežívali v blízkej rodine. Snažili sme sa jej pomôcť ako sme mohli, byť s ňou často, aby sa len neutápala v slzách a zlosti. Chce to veľa času, človek sa s danou situáciou vyrovná, no nezabudne. Hlavne sa nezatváraj medzi 4 stenami, stretávaj sa s rodinou, priateľmi, neváhaj požiadať o pomoc, keď ju potrebuješ. Ak cítiš že to nezvládaš, kľudne navštív psychológa. Držím palce, aby si to zvládla.
@hytal ♥️
@anonym_autor Máš právo cítiť hnev. Máš právo cítiť smútok.
Mne pomohlo bez výčitiek sa aj vyplakať často, a aj vymlátiť hnev dekou do steny tak, že som bola úplne unavená, vyčerpaná.
Oceniť sa za to, že to očividne zvládaš a silná už si,
lebo veď hladáš aktívne rady a chceš to zvládnuť.
Mať k sebe lásku, empatiu. A často sa obracať o pomoc o priateľom, k rodine, a v mojom prípade aj k empatickej terapeutke - ale nie hocijakej, bolo treba aj zmeniť a hľadať.
Postupne si plánovať, čo všetko treba a kto s tým môže pomôcť,
byť s viacerými ľuďmi ktorí sú tiež rodičia žijuci sami, po strate partnera.
♥️
Prijmi úprimnú sústrasť, viem čím prechádzaš, lebo sme to prežívali v blízkej rodine. Snažili sme sa jej pomôcť ako sme mohli, byť s ňou často, aby sa len neutápala v slzách a zlosti. Chce to veľa času, človek sa s danou situáciou vyrovná, no nezabudne. Hlavne sa nezatváraj medzi 4 stenami, stretávaj sa s rodinou, priateľmi, neváhaj požiadať o pomoc, keď ju potrebuješ. Ak cítiš že to nezvládaš, kľudne navštív psychológa. Držím palce, aby si to zvládla.
@hytal ♥️
V prvom rade, nemusíš byť silná. Kľudne sa zosyp, potrebuješ to, aj deti môžu vidieť, že nemusí byť všetko len o sile, občas práve tá slabosť nám dokáže pomôcť najviac. Ale nikdy sa s tým nevyrovnáš ale naučíš sa s tým žiť, chce to kopec času, kopec sĺz a uplakanych dní. ♥️ posielam objatie
@anonym_4b87b3 ♥️
Bojuj s tým a nevzdávaj to pre deti,pre seba,pre svoj život, bohužiaľ je to súčasť života,neviem ci sa da s tým úplne zmieriť ale pokúšať sa to prijať, vyhľadávaj vela pomoci a podpory,nebud na seba prísna
Ja som to nezažila ale zažila to moja mama...po strate mojho otca jej muža sa upila k smrti a to sme sa snažili jej pomôcť stat pri nej,no nechcela.... musí to byť veľmi ťažké a aj je ale náš život ajtak nieje nekonečný tak ten čas čo nám ostáva je dar i keď cez trápenie a určite tvoj muž by si prial to co jemu zhora nebolo dopriate
..ten čas....aby si ho ty na plno využila a bojovala... úprimnú sústrasť, veľmi ti prajem aby si to zvládla
@anonym_9a4da1 ♥️
@anonym_autor objímam ťa virtuálne, obrát sa na rodinu, neboj a nehanbi sa poprosiť o pomoc, kľudne aj priateľov, verím, že neodmietnu. A verím, že manžel nad vami drží ochrannú ruku z hora ❤. Iné poradiť žiaľ neviem, drž sa
@anonym_99b410 ❤️
Ahoj.
Velmi ma mrzi ,cim prave prechadzas.
Hofim ti sem clanok o Lucke,mojej spoluziacke...
Mozno ti v niecom pomoze.
https://svetkrestanstva.postoj.sk/118872/ustat-...
Dalej ti mozno pomoze rozhovor s @magimary
alebo s @henulecka /tato posobi s podobnymi zenami,vdovami...byva aj v tv Lux/
Vsetky su mlade vdovy/okolo 40/
Mozno ta povzbudia..
Vyprosujem ti pokoj v dusi.
Nech ta Duch sväty posilnuje.
@anonym_99b410 ❤️
Autorka Myslim, ze aj @oslo1 prisla o manzela ( prepac ak som oznacila ale verejne si to zdielala v inom prispevku a radila aj nejaku literaturu ako sa s danou situaciou vysporiadat)
@anonym_autor
@anonym_autor pozri na if soniainfinite, tiež prišla pred rokom o manžela
Autorka Myslim, ze aj @oslo1 prisla o manzela ( prepac ak som oznacila ale verejne si to zdielala v inom prispevku a radila aj nejaku literaturu ako sa s danou situaciou vysporiadat)
@anonym_autor
@anonym_06b139 ahoj, dakujem
Autorka, v albume mam fotky kniziek, ktore odporucam kupit a precitat.
Doba recovery je 3 roky, teda aspon podla mna, tak sa neponahlaj.
Prve mesiace, asi aj pol rok, presli velmi, ale velmi zle. Na vsekto som bola sama, uplne sama, nulova pomoc rodiny.
Prvy rok presiel, nejak sme to dali.
Druhy rok bol horsi, ako ten prvy, pretoze vsetci si mysleli, ze uz by sme to mali mat odsmutene, ale nemali sme, dolahlo to aj na mna a aj na syna.
Treti rok uz bolo lepsie.
Po prvom roku som sa na nas pozrela a bola som velmi, ale velmi na nas hrda, ako sme to dali, syn v reception na skole a ja nova robota.
Po druhom roku som sa mohla konence nadychnut.
Teraz bolo tri roky v marci, co manzel zomrel a musim povedat, ze uz som na tom psychicky konecne ok.
Nikam sa neponahlaj, daj si cas a aj detom, nie, nemusis byt silna. Silni maju byt ludia okolo teba, aby ta a tvoje deti podrzali. Teraz sa ti velmi vyselektuje rodina a priatela.
Ja som zostala v kontakte iba s minimalnou rodinou a par priatelmi.
Vela som o manzelovi rozpravala. Ja som district nurse (po smrti manzela som musela odist z nemocnice, lebo mi nemal kto pomoct so synom). Teraz vela chodim sa umierajucimi alebo palliativnymi pacientami. A poviem ti, ze ked poviem, ze mi manzel zomrel (ja vyzeram mlado), tak ta connection to family je uplne ina, ako ked tam pride sestricka, ktora ma nulove skusenosti.
Kludne mi napis, rada ta povzbudim, len ta musim upozornit, ze najviac osamotena cesta je cesta smutkom. Je jendo, co mudes robit, tento smutok si musis odsmutit, nebran sa tomu, je to cely proces, ale na konci z teba bude uplne iny clovek.
@anonym_autor Uprimnu sustrast. Viem cim prechadzas, mne zomrel manzel pred 2 rokmi. Ostala som sama s 2 teenegerkami.
Prve dni sme fungovali nejako zo zotrvacnosti, ale potom sme sa nejako vrhli na rozne aktivity, poopravovali sme zanedbane veci doma, pivnicu, rozne vybavovacky.
Tiez som si povedala, ze nemam pravo zatazovat svet svojim smutnym vyrazom, pribehom, staznostami, nikto nechce byt v pritomnosti takych ludi a tak fakt sa da preprogramovat hlava a nastavenie.
Muza mam doma v kuchyni na policke, takto to s dcerami chceme, aj srandu si z muza/otca vieme urobit.
Zacala som si poctivo kazdy vecer robit Duolingo, Sudoku, zacala som cvicit s trenerom, behavam, mam psa, stretavam sa vela sa stretavam s kamoskami, mam otuzilecku partiu, chodime na vylety, obcas cestujeme s dcerami, celkovo som omnoho aktivnejsia ako niekedy v 30-tke.
Tiez sme zistili, ze chceme viac prerobit byt, tak sme komplet prerobili 2 izby, uplne ako projekt, excel tabulka na vsetko. Staram sa u auto, akurat mi odislo turbo, takze servis, atd.
Je pravda, ze aj predtym boli skoro vsetky prakticke veci okolo bytu a penazi na mne, takze to nebol pre mna som ako pre niektore zeny, kde sa muz stara o vsetko.
Za tie 2 roky ma aj oslovilo dost muzov, ale mam svoje hodnoty, som liberal a nemienim stratit ani minutu zivota s nejakym volicom Smeru, Republiky, alebo obhajcom Ruska. Neocaril ma ani ziaden muz s mojim nastavenim, vlastne som mozno vlastne ani nechcela.
Nerozmyslaj nad tym, ako budes zit, skor zi teraz drobnymi cielmi - napr. poskladat novy regal, ist do divadla, kup si permanentku na cvicenie, naplanuj si pravidelne cinnosti, ktore zamestnaju telo a hlavu.
Objimam ta a zelam vela sily.
@anonym_autor veľmi rada by som ťa povzbudila a napísala ti ako byť silnou, ale takáto rada ani iný zlepšovák, či urýchlovač neexistuje...
byť silnou tak skoro po odchode tvojho najbližšieho človeka sa skrátka NEDÁ BYŤ...
takže jediná dobrá rada je: DOVOĽ SI BYŤ slabá, dovoľ si ísť v "núdzovom režime" (ako keď sa kedysi pokazil počítač a skočil do núdzového režimu, všetko ostalo čiernobiele a fungovali len základné funkcie na jeho "pežitie"), dovoľ si NERIEŠIŤ nepodstatnosti, zameraj sa len na prežitie seba a svojich detí, neklaď so vysoké ciele a očakávania, nemaj na seba vysoké nároky, len ži, vlastne "prežívaj", aj to nateraz stačí...
skús využiť každú pomocnú ruku, ktorú ti niekto podá, neodmietaj žiadnu pomoc a podporu, aby si si zachovala čo najviac energie na toto extrémne obdobie, aby si vládala ráno vstať a večer zaspať a v čase medzi ránom a večerom, aby si zvládla byť s deťmi a pri deťoch a trochu aj pre deti (ale zase len v rámci možností, žiadne nadľudské výkony, stačí ozaj trošku), nič iné teraz nie je podstatné, iba aby ste spolu zvládli najbližší krok...
a PRESNE to je to NAJPODSTATNEJšIE v týchto týždňoch a mesiacoch...
toto mne osobne NAJVIAC pomohlo... blízka priateľka mi povedala: nerieš nič, čo bude... snaž sa len o to, aby si prežila najbližší krok, najbližšiu chvíľu, najbližší moment...
každá chvíľa má dosť svojich starostí, nepotrebuješ si pridávať aj z tých ďalších chvíľ, potrebuješ zvládnuť tú, ktorú práve prežívaš... ty a rovnako aj tvoje deti.
...
mne keď Odišiel manžel (mala som 42, on 44), zostala som sama s 5timi deťmi... s ním odišlo aj kus mňa, veľký kus zo mňa, nebol len mojou druhou polovičkou, bol mojou "väčšinou" a veľmi veľa "vecí" doma zastával, robil, vybavoval, riešil...
v momente, keď sme ostali sami, zrazu všetko ostalo na mne a ja som (takmer) nič z toho nevedela (robiť)- už len prichádzajúce faktúry, ktorým som nerozumela, lebo ich vždy riešil môj Milovaný, ma dávali dolu... nehovoriac o oveľa vážnejších a dôležitejších veciach... mala som pocit, že ma zavalia ako lavína a už sa nenadýchnem... zrazu toho bolo tak veľa a ja (my) som bola v takom oslabení... vtedy mi naozaj pomohlo, keď mi priateľka povedala to o tom najbližšom kroku a o tom, že môžem si dovoliť cítiť sa taká slabá a neschopná...
A takto slabá som fungovala dlhé mesiace, s deťmi sme boli stále blízko seba (boli prísne korona opatrenia, všetci sme museli byť doma, čo mne vtedy NESMIERNE vyhovovalo) a akoby sme si tak dopĺňali, čo nám všetkým najviac chýbalo... kedykoľvek to na nás prišlo, tak sme si spolu poplakali a pokúšali sa dať všetko to ťažké von, aby nás to ne(u)dusilo vo vnútri... niekomu z nás to išlo lepšie, niekomu horšie, ale boli sme spolu a takmer bez slov sme si vzájomne pomáhali... každý z nás (deti vo veku 1r-16r.) si to prežíval/odžíval inak, ale všetci sme vedeli, že spolu to bude o čosi ľahšie...
Využili sme každú pomoc, čo nám kto ponúkol (aj nám ľudia navarili, aj nám priniesli nákup...) a my sme len prežívali... v núdzovom režime...
Prvý rok bol extrémny, druhý tiež (v niečom aj viac ako prvý), v treťom sa nám začínalo ľahšie dýchať... a teraz v piatom roku sme už niekde úplne inde... náš Milovaný nám stále chýba (a nikdy to nebude inak), ale už sa vieme aj radovať a tešiť z vecí, ktoré nás tešili v minulosti, keď sme boli kompletní... už vieme (takmer) všetko, čo vedel len náš tatik a vzájomne si to odovzdávame a pomáhame si viac ako kedykoľvek predtým...
A ja sa cítim naplnená životom, vďakou a silou, vždy keď si uvedomím, koľko veľa dobrého a krásneho mi tu drahý nechal v našich deťoch a ako nám i naďalej stále (na diaľku) pomáha, ako nám posiela do cesty ľudí, ktorí nám dávajú kúsok seba tak, ako to vždy robil on...
(ešte sa občas objavia aj krízičky, keď viem, že niektoré "veci" by tatik vyriešil/vedel/dal lepšie ako ja, ale už je to ozaj len zriedkavo a menej intenzívne).
Prajem Ti, aby si si dovolila byť slabou a nemala na seba vysoké nároky a očakávania; hľadala a prijímala pomoc a podporu v najbližšom okolí; aby si riešila len to najnevyhnutnejšie a tým nepodstatným poverila niekoho iného; aby si sa snažila dať svoje vnútorné ťažoby von (ak máš priateľku, tak jej zlož svoje bolesti/ ak nie, tak sa z toho aspoň vypíš na papier vo forme denníka); aby si si dopriala toľko času, koľko potrebuješ a aby si žila prítomným okamihom presne tak, ako to v danom momente cítiš. Nech Ti pri tom všetkom pomáha Pán...+
Ešte tak pragmaticky doplním, čo mi pomohlo aspoň sčasti odpútať sa od ťaživých myšlienok, bolo to, keď som sa rozhodla pre zásadnú zmenu (moji chlapci to síce ťažšie niesli, ale mne to veľmi pomáhalo a pomohlo) - keď som začala plánovať naše nové bývanie a všetko, čo s tým súviselo... čiže predaj domu, kúpa bytu, zbavovanie sa starých vecí z domu, zháňanie a zariaďovanie nových vecí do nového... týmto som žila dlhé mesiace, kým celý proces (konečne) prebehol, keďže všetko muselo ísť súdnou cestou (lebo deti boli neplnoleté), tak sa tá byrokracia extrémne naťahovala, ale ja som mala čas "projektovať", budovať, tvoriť, vytvárať... a sčasti "nemyslieť" na tú ťarchu aktuálneho života...
Ešte tak pragmaticky doplním, čo mi pomohlo aspoň sčasti odpútať sa od ťaživých myšlienok, bolo to, keď som sa rozhodla pre zásadnú zmenu (moji chlapci to síce ťažšie niesli, ale mne to veľmi pomáhalo a pomohlo) - keď som začala plánovať naše nové bývanie a všetko, čo s tým súviselo... čiže predaj domu, kúpa bytu, zbavovanie sa starých vecí z domu, zháňanie a zariaďovanie nových vecí do nového... týmto som žila dlhé mesiace, kým celý proces (konečne) prebehol, keďže všetko muselo ísť súdnou cestou (lebo deti boli neplnoleté), tak sa tá byrokracia extrémne naťahovala, ale ja som mala čas "projektovať", budovať, tvoriť, vytvárať... a sčasti "nemyslieť" na tú ťarchu aktuálneho života...
@magimary ♥️
Ešte tak pragmaticky doplním, čo mi pomohlo aspoň sčasti odpútať sa od ťaživých myšlienok, bolo to, keď som sa rozhodla pre zásadnú zmenu (moji chlapci to síce ťažšie niesli, ale mne to veľmi pomáhalo a pomohlo) - keď som začala plánovať naše nové bývanie a všetko, čo s tým súviselo... čiže predaj domu, kúpa bytu, zbavovanie sa starých vecí z domu, zháňanie a zariaďovanie nových vecí do nového... týmto som žila dlhé mesiace, kým celý proces (konečne) prebehol, keďže všetko muselo ísť súdnou cestou (lebo deti boli neplnoleté), tak sa tá byrokracia extrémne naťahovala, ale ja som mala čas "projektovať", budovať, tvoriť, vytvárať... a sčasti "nemyslieť" na tú ťarchu aktuálneho života...
@magimary ❤️
@anonym_autor Uprimnu sustrast. Viem cim prechadzas, mne zomrel manzel pred 2 rokmi. Ostala som sama s 2 teenegerkami.
Prve dni sme fungovali nejako zo zotrvacnosti, ale potom sme sa nejako vrhli na rozne aktivity, poopravovali sme zanedbane veci doma, pivnicu, rozne vybavovacky.
Tiez som si povedala, ze nemam pravo zatazovat svet svojim smutnym vyrazom, pribehom, staznostami, nikto nechce byt v pritomnosti takych ludi a tak fakt sa da preprogramovat hlava a nastavenie.
Muza mam doma v kuchyni na policke, takto to s dcerami chceme, aj srandu si z muza/otca vieme urobit.
Zacala som si poctivo kazdy vecer robit Duolingo, Sudoku, zacala som cvicit s trenerom, behavam, mam psa, stretavam sa vela sa stretavam s kamoskami, mam otuzilecku partiu, chodime na vylety, obcas cestujeme s dcerami, celkovo som omnoho aktivnejsia ako niekedy v 30-tke.
Tiez sme zistili, ze chceme viac prerobit byt, tak sme komplet prerobili 2 izby, uplne ako projekt, excel tabulka na vsetko. Staram sa u auto, akurat mi odislo turbo, takze servis, atd.
Je pravda, ze aj predtym boli skoro vsetky prakticke veci okolo bytu a penazi na mne, takze to nebol pre mna som ako pre niektore zeny, kde sa muz stara o vsetko.
Za tie 2 roky ma aj oslovilo dost muzov, ale mam svoje hodnoty, som liberal a nemienim stratit ani minutu zivota s nejakym volicom Smeru, Republiky, alebo obhajcom Ruska. Neocaril ma ani ziaden muz s mojim nastavenim, vlastne som mozno vlastne ani nechcela.
Nerozmyslaj nad tym, ako budes zit, skor zi teraz drobnymi cielmi - napr. poskladat novy regal, ist do divadla, kup si permanentku na cvicenie, naplanuj si pravidelne cinnosti, ktore zamestnaju telo a hlavu.
Objimam ta a zelam vela sily.
@romanovic ❤️
@anonym_autor ahoj, ja som ovdovela krátko po 40tke s 3 deťmi na ZŠ. Najviac ale že najviac čo mne pomohlo bolo nastavenie sa do takého režimu, aký som ja sama uznala za vhodný, nie čo mi ponúkalo okolie. Len ty vieš aké máš všetky okolností života - bývanie, zarábanie peňazí, práca, výchova detí, tvoje vlastné zdravie a relax....Mala som , vlastne stále mám jednu veľmi veľmi dobrú kamarátku, ktorá má stále počúvala, trávila so mnou a mojimi deťmi veľa času a dokonale má poznala a preto mi nepodsuvala zbytočne rady, úplne odtrhnuté od reality aké by mohol dať napr. psychológ alebo farár....skús sa zamyslieť a určiť si priority, čo treba zvládnuť každý deň, čo treba vybaviť v nejakom dlhšom časovom horizonte, a čo určite riešiť netreba. Nezabúdaj na svoj vlastný relax. Drž sa.
@anonym_autor ahoj, ja som ovdovela krátko po 40tke s 3 deťmi na ZŠ. Najviac ale že najviac čo mne pomohlo bolo nastavenie sa do takého režimu, aký som ja sama uznala za vhodný, nie čo mi ponúkalo okolie. Len ty vieš aké máš všetky okolností života - bývanie, zarábanie peňazí, práca, výchova detí, tvoje vlastné zdravie a relax....Mala som , vlastne stále mám jednu veľmi veľmi dobrú kamarátku, ktorá má stále počúvala, trávila so mnou a mojimi deťmi veľa času a dokonale má poznala a preto mi nepodsuvala zbytočne rady, úplne odtrhnuté od reality aké by mohol dať napr. psychológ alebo farár....skús sa zamyslieť a určiť si priority, čo treba zvládnuť každý deň, čo treba vybaviť v nejakom dlhšom časovom horizonte, a čo určite riešiť netreba. Nezabúdaj na svoj vlastný relax. Drž sa.
@anonym_4c554a ❤️
@anonym_autor
Mrzí ma, čím si prechádzaš. Ovdovela som pred 5 rokmi a ostala sama s 5 deťmi. Bol to mimoriadne ťažký čas a aj keď som už znovu vydatá za dobrého muža, ten pocit straty a bolesti v srdci stále je.
Dopraj si čas. Ľudia nech Ti radšej neradia, lebo kto tým neprešiel, nevie...iba sa domnieva.
S kamoškou sme založili OZ VŽDY tak nebude, www.vzdytaknebude.sk, kde sa chceme venovať práve týmto ženám a zároveň sprevádzať zomierajúcich v terminálnom štádiu. Nechceme však ostať iba pri ťažkých témach, ale chceme spolu s týmito ženami znovu objaviť vlastnú identitu a naplno prežiť kto som.
Sme otvorené rozhovorom, stretnutiam. Dokonca máme takú vdovskú skupinku, kde chodíme spolu s deťmi na chatu a je to úžasný čas. Spája nás niečo, čo iní nepochopia, máme sa veľmi radi a deti sú v prostredí, ktoré im nie je cudzie alebo nepríjemné.
Objímam Ťa a žehnám pokoj, dôveru a silu zvládnuť každý jeden deň.
@anonym_autor
Mrzí ma, čím si prechádzaš. Ovdovela som pred 5 rokmi a ostala sama s 5 deťmi. Bol to mimoriadne ťažký čas a aj keď som už znovu vydatá za dobrého muža, ten pocit straty a bolesti v srdci stále je.
Dopraj si čas. Ľudia nech Ti radšej neradia, lebo kto tým neprešiel, nevie...iba sa domnieva.
S kamoškou sme založili OZ VŽDY tak nebude, www.vzdytaknebude.sk, kde sa chceme venovať práve týmto ženám a zároveň sprevádzať zomierajúcich v terminálnom štádiu. Nechceme však ostať iba pri ťažkých témach, ale chceme spolu s týmito ženami znovu objaviť vlastnú identitu a naplno prežiť kto som.
Sme otvorené rozhovorom, stretnutiam. Dokonca máme takú vdovskú skupinku, kde chodíme spolu s deťmi na chatu a je to úžasný čas. Spája nás niečo, čo iní nepochopia, máme sa veľmi radi a deti sú v prostredí, ktoré im nie je cudzie alebo nepríjemné.
Objímam Ťa a žehnám pokoj, dôveru a silu zvládnuť každý jeden deň.
@henulecka ♥️
@anonym_autor objímam ťa virtuálne, obrát sa na rodinu, neboj a nehanbi sa poprosiť o pomoc, kľudne aj priateľov, verím, že neodmietnu. A verím, že manžel nad vami drží ochrannú ruku z hora ❤. Iné poradiť žiaľ neviem, drž sa