Mamička žijúca v Ostrave, nájdem kamarátku?

Prajem krásnu nedeľu, neviem, ako veľmi sa môžem rozpísať, pretože malá ešte spí, ale môže sa každú chvíľu prebudiť a potom sa už budem venovať hlavne jej.
Tak od tých podstatných vecí: hoci má malá už 19 mesiacov, stále všade chodíme samy - kočíkovanie, herničky, ihriská, výlety, kúpalisko... Proste sa to tak zišlo, že do Ostravy som sa sťahovala už tehotná (kvôli práci) a nestihla som si tu nájsť kamarátku s dieťaťom tak prirodzene, normálnou cestou, a cez internet som nechcela, bolo mi to divné (som veľký introvert).

A čudujte sa alebo nie, ani na tých ihriskách a v herničkách sa mi žiaden kamarátsky mamičkovsko-mamičkovský vzťah nadviazať nepodarilo. Nie som asi tak správne komunikatívny človek, dosť dlho som bola uzavretá do seba.

Bála som sa aj ľutovania alebo odsúdenia, že som s malou sama. Viete, také tie reči, že ty si blbá, ty si na vine, ty si si zle vybrala. Ako keby som si to dosť často nevyčítala sama sebe.
Skrátim to - aj moja mama živila otca, tak mi nebolo divné dať sa dokopy s chlapom, čo nemal ani maturitu, dlhy a slabo platenú prácu, veď hlavne, že sa máme radi a vieme, čo od života chceme. Až na to, že z jeho strany šlo o pretvárku a mal ma ako peňaženku, pomaly postupne to išlo - plať toto, plať tamto, spojme účty, ale na môj je viazaný úver, tak tvoj zrušíme a bude len ten môj ako spoločný, ajhľa, majiteľ účtu môže byť len jeden, no nevadí, tak moja výplata išla vždy na jeho účet... Postupne sa choval horšie a horšie, stále nejaké výčitky, nič nebolo dosť dobré, aj keď som padala na hubu pri starostlivosti o domácnosť + moja práca, kde som strávila o polovicu času viac ako on vo svojej a zarobila 4x viac ako on, ale v podstate ako by som nemala ani korunu, pretože on to utratil na svoje záležitosti. Utiekla som vo fáze,
keď mi už nehovoril ani ahoj a dobrú noc, smial sa mi, že pôjdem s igelitkou, pretože v byte mi oficiálne nič nepatrí, nepokryte ma podvádzal, nespal so mnou, ale keď občas dostal chuť, musela som mu vyhovieť (znásilnil ma). Keď som opustila spoločnú domácnosť,
bola som už tehotná. Povedal, že on do rodného listu nechce byť zapísaný, aby nič nemusel platiť, a že mám byť rada, lebo potom by mi mohol dieťa aj vziať. A že teda kontakt s dieťaťom nechce žiadny.

Tak uznajte, že po tom všetkom sa mi ani moc socializovať nechcelo, vysvetľovať, prečo chodím aj popri miminku do práce a nemám už síl nazvyš.
Viem, že som urobila aj ja chyby, ale chcem normálny život a byť lepší človek.
Dnes som bola po asi 10 rokoch s malou aj v kostole, ale len na chvíľku, aby tam nerobila "bordel".

Ak to niekto dočítal až sem... chcela som týmto povedať, že hľadám kamarátku, ale aspoň trošku podobnú mne. A tiež tým, čo zvažujú, že budú s miminkom samy - je to sakra ťažké!