14 mesačný syn chce byť stále na rukách
AHOJTE maminy, neviem, či mi niektorá z vás dá radu, ale možno sa tu stretneme s podobným prípadom, ako máme doma my. Náš malý má 14mesiacov. Je veľmi naviazaný na mňa, má rád aj môjho muža samozrejme. Ale v poslednej dobe / 2 mesiace/ chce stále len mňa, už som z toho unavená, vonku chce byť stále na rukách, akonáhle ho položím, už sa pýta na ruky. Poviete si, možno, tak ho nevezmi, ale on ma chytí za nohy a začne plakať o dušu, ak ho tam aj nechám a volám ho,nech trochu prejde, tak si sadne a plače. Iné deti behajú, idú za ruku a pod. / on pochodí len trochu na ihrisku/.Náš malý je nosený od 5 mesiacov, bo neznášal kočík, teraz sme mu kúpili trokolku na tlačenie a zase vonku škandál, točil sa, reva, zase len na ruky. Nechce byť ani u môjho muža, to chvíľu a potom už reve MAMA a naťahuje rúčky ku mne. U svokrovcov zostával bežne /cca 1 krát za 2 týždne, tak na 2hodiny, aj oni sem tam ešte prišli k nám. Teraz sa otvoria dvere a už reve ako divý a nikto sa nemôže priblížiť, len u mna na rukách. Robí to problém aj v našom vzťahu s mužom, lebo sa mi zdá, že trochu žiarli na to, že ho malý odstrčí a pýta si mňa. Aj mne by to vadilo, byť ním. Potom vraví, že je to moja výchova, že je premrnčaný a že ho mám odstaviť od kojenia ,aby nebol taký závislí na mne. Ale mne to príde zbytočné ho odstavovať, ved veľa detí je kojených aj do 2 rokov a nechcem zastavovať moje mlieko a kupovať umelé. Kravské mu dávať nechcem. A navyše to tak ani necítim, že by bol čas. Chcem sa ešte spýtať, či dávate deťom sa kojiť doma vždy, keď o to požiadajú, lebo náš malý pil len 2 x do dňa a teraz chce každú chvíľu a už aj vonku ale to mu nedám a keď nedám, tak začne vrieskať a tak vysvetlujem, že teraz nemôže a odpútavam pozornosť. Je to dosť únavné. Ale nebol taký, je pravda, že nám v tomto období idú stoličky, tak som to pripisovala aj tomu, no neviem.
No ja by som povedala naopak. Ze syn sa citi neisty vo veku, ked by sa mal odputavat od mamy a sebavedomejsie vykracovat od mamy smerom k svetu. Zazila som to v mensom ci vacsom rozmere niekolkokrat. Problemom je to jeho neukojenie, nenaplnenie potrieb Ja by som mu nebranila byt na rukach, s tym, ze by som sa snazila mu venovat aspon nejaku polhodinku vylucnej pozornosti. Do roka deti vnimaju seba a mamu ako jednu osobu a po roku zistuju, ze ono a mama su dve osoby a mozu fungovat aj "nezavisle" .. No a ked ta separacia individualizovanie nejde bez vacsich problemov, tak kdesi predtym nastala chyba. Dieta by malo vediet, ze u mamy najde bezpeciem pohladenie, kontakt. Ak to ma dostatocne naplnene podla jeho potrieb nebude sa takto neprimerane spravat.
ja by som to nenechala zachadzat do takychto vymahani. Lebo tym zisti ze je to dobra zbran - velmi blbe ... Alebo nebudes na to reagovat a on rezignuje, ale rezignuje aj na to, ze je neisty a nema pocit bezpecnosti - a to je tiez blbe.
Ak sa dieta stale obracia na mamu a chce byt s nou neumerne dlho svojmu veku, tak je to problem, ktoremu treba prist na koren. Nestaci to len odbavit.
@llia ja si myslím, že je super, že mu davas pocit istoty a doprajes mu co potrebuje. Ja mám 21mesacneho a stále sa rad ponosi a viem, ze žiadna vypocitavost to nie je preboha! Dnes bol 10 min v manduci lebo to proste potreboval a ja som potrebovala volne ruky. Nevychovavam stroj ale ľudskú bytosť, ktora MUSI vediet, že na mamu a ocka je spolahnutie ked ho niečo trápi. Ak deťom vyhovieme v takýchto "banalitach" (ponosit sa, dojcit kedy je to len trochu možné, hrať sa spolu) tak nám deti vyhoveju vo veciach, ktore po nich chceme my. Ja so synom nebojujem a vidím, že to stojí za to. Je spokojny, vnimavy, citlivý voči ostatným... Ja ho nepotrebujem lamat, mne samej sa dostalo laskyplnej výchovy 🙂
Manzel mi je oporou, takze tam neviem poradiť. Ale tiez bolo obdobie, ze sa hrabal od neho ku mne . Zase to bolo len obdobie, ktore preslo...Syn sa veľmi bál mužov donedávna - starí otcovia mohli tak na 1 meter 😀 inak vrieskal ale u nás v rodine sme to respektovali. Samozrejme boli dedkovia trochu nestastni ale chapali to a teraz maly ide sám na záhradu s hociktorym alebo aj na pivo sprevadza dedka 😀 Proste prišiel čas, že je na to pripravený.
Moja rada: samostatnosť dieťaťa príde a ak to nebudeš robit "zlomenim" dieťaťa tak to bude pre neho do života veľmi dôležité! Ja malého doteraz uspavam na prsniku a trvá cca 40min kým zaspi tak, že môžem odísť od neho. Ale potom som s manželom a mame dost času 🙂 za ten čas uspavania si aspon zresetujem hlavu, premyslim čo musím mužovi porozprávať 🙂
Pozri si o dojceni články na www.mamila.sk. Je tam veľa odpovedi na tvoje sucasne i budúce otázky o dojceni 🙂
Ešte si pozri pripadne fórum na www.dojcenie.eu
Alebo kľudne napis IP 🙂
@llia - ahoj, urcite by som nevidela problem v kojeni, mas este maleho synceka 😉 Nasa je kojena stale, o mesiac bude mat 2 roky (rano, vecer, v noci 1x, niekedy pred obednym spankom - inokedy si si nepyta). Aj to castejsie pytanie moze byt docasne - zo zubkov. Obvykle sa hovori (myslim, ze aj WHO odporuca) dietatko do 2 rokov kojit na poziadanie. Ale tak zase ak mas pocit, ze obcas si pyta len preto, lebo "robi scenu", tak to by som sa ho snazila asi nejako odputat od toho, prip. sa mozno snazit utiahnut niekde do sukromia, ak sa da. Tazko povedat.
Skor by som povedala, ze to moze byt kludne z tych zubkov. Mozno ho to boli, tak potrebuje viac dotykov, pohladit, potulit sa... Nasej sa zubky prerezavali dost dlho - vari aj cez 2 mesiace (ale nervozna z toho nebola, len som videla, ze napuchnute dasno mala dlho - predlho, kym sa ten zub objavil) - takze kludne aj toto... Nepises, ako dlho syncek samostatne chodi. Nasa bola tiez nosena od narodenia, to problem asi nebude. Samostatne zacala chodit par dni po 13-tich mesiacoch, cize v 14-tich este ani zdaleka nemala istotu a "kondicku" na chodenie. Vzdy to bolo tak, ze presla par krokov, a chcela ist na ruky. Tak som ju chvilku niesla (alebo dakto iny) a po chvilke zase dala na zem. A takto sa to opakovalo. Nenutila som ju, ale ani sme nechodili peso na "daleke vypravy" - proste po kusku. Ked som potrebovala nieco vybavit, zobrala som kocik. Neboj sa, ono sa to vekom zlepsi, nadobudne istotu v chodeni, viac vydrzi a bude viac chodit. Nasa napr. aj teraz, ked ideme bez kocika, niekedy povie, ze nechce ist pesi, ale obvykle ju "ukecam" tym, ze mam tasku a neda sa mi ju nosit alebo ju lakam na rozne veci - na kamienky, papeky, kvietky zbierat (jasne, ze s ohladom na to, aka daleka je cesta, ked vidim, ze naozaj je to na nu vela, tak ju na chvilu vezmem - ale nezneuziva to)
To s tym placom, no, ono su tie obdobia separacneho strachu, ci ako sa to vola. Neviem presne, kedy to je. Je to vlastne to, co opisujes, strach z cudzich ludi alebo aj to, ze sa dietatko dozaduje len mamy. Myslim, ze je to len take obdobie, ktore ho prejde. Ja by som skusila mozno tak postupne ho nechat, nech sa otuka, nenechat ho rozhodne plakat, aby mal pocit bezpecia, ze Ti moze verit. Skusila by som ho nechat teda s manzelom, nech sa hraju - alebo najprv vsetci spolu, potom by som odisla, nech sa sami hraju... keby plakal, tak by som prisla, prihovorila sa mu, chvilu sa zase spolu pohrali a zase odisla... proste skusat, ale nenutit. Ono ho to prejde - je to narocne na psychiku pre Teba, ale neboj sa, zvladnete to obaja 😉 Hlavne daj na svoje instinkty, naozaj je este malicky, to clovek nevie, co im v hlave chodi, tym detickam...
Urcite nemas maleho tyrana, neboj sa. Syncek je proste na teba velmi naviazany, co je uplne normalne. Iba dieta, co sa spravne na matku naviaze, sa moze, ked pride jeho cas, aj spravne odputat. Vysvetli manzelovi, ze je to prechodne obdobie, prekonava separacnu uzkost a potrebuje hlavne teba, casom ho to prejde a znova bude chciet aj tatinka. Moj maly ma 15 mesiacov, tiez ho nosim od narodenia, teraz uz sice radsej bezka, ale na presuny a na ukludnenie, ked je podrazdeny ho suplnem do satky alebo Manducy, strcim mu prsko a hned sa ukludni. Aj to caste pytanie dojcenia je absolutne normalne, pokial to nevadi tebe osobne, vzdy ked si pyta, tak mu dojcenie umozni. Ak by si chcela vediet viac, napis na IP alebo na www.forum.dojcenie.eu.
@katrinka8 ďakujem za radu, skúšam ho nechávať s ním, ale môj muž to potom vždy zdá, povie mi: no ja to vzdávam, on chce teba.Trochu ma to zamrzí. Ale na malom mu záleží, len nemá toľko trpezlivosti, ani keď plače, to vidím, že začína byť podráždený z toho kriku. Na mňa ten detský krik tak nepôsobí, občas hej, ale beriem to, že keď nevie rozprávať, tak plače, keď niečo chce. Snažím sa to riešiť.Malý vie sám chodiť asi od 12 a pol mesiaca, myslím, že celkom dobre, občas sa zakolíše ale to je vpohode.
Este potom ma neskor napadlo: To ze pritulim dieta je jedna vec. Ale druha je, ze mu dam jasne najavo, ze to a to spravenie nie je vhodne a nebudem ho tolerovat. Samozrejme to zalezi od veku, co nie je vhodne. Nase decka maju take "spustace", ked maju nedostatok pozornosti. Najstarsiu dcerku zacne kadeco boliet, treba pofukat, namastit, zalepit ... Syn zase prestane pocuvat. Potom doslova bojujem, aby si splnil povinnosti, ale je to o hadani. Mensi syn byva potom taky rozmrncany a najmensi chodi stale so zdvihnutymi rukami, aby som ho zobrala a polulkala. Kazde reaguje inak. 🙂 Staci par dni takej vynimocnejsej pozornosti, ci rozhovororov, tulkani a je to hned lepsie.
Ja osobne preferujem vo vychove tzv "laskavu prisnost". Teda tak som si to ja pomenovala. POdla mna su naroky deti na nas zaujem, pozornost, pritulenie pocuvanie uplne opravnene. A je nasa povinnost im to dopriat - ak to je mozne. Tym by sa mali stavat citovo zrele, schopne vztahov, sebavedome.. Na druhej strane im mame davat hranice, ake chovanie je vhodne a ake nie. Napr. odmalicka som deti viedla k tomu, ze na chodniku mozu aj hopsat, poskakovat.. ale ked ideme cez cestu - je to uplne ine. Podobne su miesta a casy, ked treba byt ticho a ńerusit. Ale zasa im musim nechat priestor na vybehanie a vykricanie. A snazim sa trvat na pravidlach, aby si plnili povinnosti - pre malych napr. odniest si tanierik zo stola, ked dojedol, umyt si ruky zvonku a take drobnosti. starsi si uz musia upratat a tak.
Proste podla moznosti naplnat ich emocionalne a socialne potreby, na druhej strane, kedze su v rodine dodrziavat nejake pravidla, pomoct jeden druhemu ...
@llia ja mam doma taky isty pripad len s tym rozdielom ze ma o rok viac 🙂 Neviem ci bol tvoj maly taky od narodenia ale ak nie tak mas velku nadej ze to je len faza ktora casom prejde.Moj maly je opacny pripad,on je taky od narodenia a casto som doslova zufala z jeho zavislosti,ak som doma ja tak vsetko okolo neho musim robit ja a nechce manzela ani nikoho.Velmi vela sa hneva,doslova zuri ak sa mu nevenujem,vsade za mnou chodi aj na WC.Je to niekedy hrozne tazke,tiez ked bol mensi bol stale len na mne zaveseny.Niektore veci sa casom lepsia a niektore zasa horsia,ale ako som pisala moj maly ma asi taku povahu lebo je taky od narodenia.Jedine co ho dokaze na cas dostat do normalu je vikend iba s tatinom,ja sa zbalim a odidem s dcerkou prec a chlapi si sami bacuju a to potom ked sa vratim je 2 tyzdne ako anjelik.Zial efekt tejto "terapie" vydrzi max.2 tyzdne takze ak znova zacnem byt z neho zufala terapiu zopakujem.Bola som aj u psychlogicky ale zial neporadila mi nic k veci.Od septembra ide maly do skolky no uz teraz mam z toho triasku lebo si to neviem vobec predstavit ale mozno budem milo prekvapena a malemu zmena a hlavne autorita cudzieho cloveka len prospeje.Mozno by si ho tiez mohla nechavat castejsie sameho s tatinom a pravidelne odchadzat,tak nie na vikend kedze ho dojcis ale tak na poobedie a uvidis ci to bude mat nejaky efekt.
@llia prechadza nejakym obdobim kedy sa boji ze ostane bez teba, nasa mala robila to iste v cca 13-14mesiacoch, u nas bola pricina podla mna ze som ju odstavila od nocneho kojenia a zrovna v tom case som mala vela vybavovaciek tak ju strazila moja sestra. navonok to prezivala v pohode - neplakala ked som bola prec. ale ked som sa vratila chcela byt len non stop na rukach a zavesena na ciciku. dokonca mm sa k nej nemohol takmer ani priblizit lebo sa bala ze ju zoberie prec odomna. takze som sa jej v tom case maximalne venovala, nenechala som ju plakat vo vsetkom som jej vyhovela. preslo to po cca mesiaci.
mozno aj on prezila nejaku mensiu "traumu" 😉 co sa nam dospelym ani nemusi javit ako problem, ale mozno stacilo ze bol sam bez teba dlhsie ako zvycajne alebo nieco take a zlakol sa a preto si ta teraz drzi co najviac pri sebe.
daj mu istotu ze si pri nom, nos ho, ukludni ho na prsniku a casom bude vsetko OK. 🙂
@xenia55 no maly sa narodil prirodzene v termine,porod bol velmi rychly a mal celu tvaricku aj hlavicku velmi potlacenu,tmavofialovu.Po porode mi ho len na chvilku priniesli lebo kvoli tym podliatinam ho vzali na novorodenecke.Bohuzial bol prilozeny prvy krat k prsniku az za 6 hodin ale potom som ho uz mala stale pri sebe.No laktacia sa nerozbehla ani po pomoci lakt.poradkyne ani pediatricky.Maly je naozaj velmi komplikovana povaha,do roka a pol reval nonstop vo dne aj v noci,nespal viac ako 20min.-no proste stav na maslu.,bol trocha aj psychomotoricky pozadu,neusmieval sa-mali sme cvicit vojtovku ale prave kvoli tomu neustalemu placu a zurivosti mi lekarka neodporucala s tym zacat.Vsetko sa zacalo menit po roku a pol,zacal spat lebo som vysadila mlieko z jedalnicka a zacal dobiehat vsetko zameskane.Dnes je to chlapec ako jeho rovesnici ale velmi,velmi zavisly na mne,casto mam pocit ze si mysli ze ja zijem len preto aby som uspokojovala jeho potreby,tuzby a splnila mu vsetko co si praje.Vela veci sa mi podarilo odburat,no su veci z ktorymi si neviem dat rady.Terapiu sme neskusali,len u psychologicky sme boli no ona sa ani nesnazila mi pomoct.Maly ale mal prvy rok zdrav.problemy a geneticke ochorenie,mozno to bude aj tym-nieje zdravy a nemozme viest celkom plnohodnotny zivot.Skus mi nieco blizsie o tej terapii napisat,rada by som malemu pomohla a tym aj sebe.
@llia - no, taketo narocne obdobie potrebuje vela trpezivosti (lahko sa mi to pise, ze? 😀 ), a to je niekedy velmi tazke, lebo clovek je unaveny, obcas podrazdeny, nevyspaty.. ale neboj sa, prekonate to! Ani sa nenazdas, pojde do skolky, do skoly, a potom si uz len s nostalgiou spomenies, ako bolo to male stvorenie na Tebe zavisle 😉 Ja sa teda tymto niekdy utesujem, ked uz nevladzem, ze je to vlastne nieco, co si mozem pocas tak kratkej chvile zivota vychutnat, ze to dietatko ma uplne potrebuje, chce byt stale so mnou. Ze taketo obdobie sa uz nevrati, preto si ho musim uzit (jasne, ze vzdy to nefunguje, ale obcas to zaberie 😀 )
tvoj syn ma separacne obdobie, to je tiez individualne posunute. a preto len mama, mama a na ruky. j by som mojmu synovi VOBEC nebranila, dopriala by som mu kontaktu kolko si ziada. jasne, ze treba odsledovat, ci tam nebol nejaky spustac, ci sa vonku niecoho neboji a pod..a co sa manzela tyka - je to vase dieta, ktore momentalne potrebuje viac mamu ako otca - bud to pochopi ale bepochopi.nic medzitym nie je.nebudes ho mat na rukach do 15 rokov predsa, je nezmysel riesit to, do kolkych mesiacov ta potrebuje. na reci okolia nedaj, Ty vies najlepsie co je pre maleho najdolezitejise.
u nás je to presne to isté. syn má skoro 4 roky a nosím ho občas na rukách. teda presnejšie aspon raz za den ☹
a dcera ani nehovorím. tá je na rukách stále. a tak aj zaspáva. presne máme to čo ty.
tam len trpezlivosť. nič iné 😀 😀
@lamina veď to aj robím, nosím, nosím a aj budem ďalej, inak to by si videla, čo sa ja napočúvam, že čo ho vláčim stále, nech behá, lebo ho nosím v Ergu...a to je samé : preboha, veď ti musí byť ťažký a pod., ale už som si zvykla, len teraz v lete je to nepríjemne, keď je také teplo. Lebo sa potíme obaja 🙂 Ďakujem za podporu
u nás je tiež uspávanie na rukách 😉ak ťa to poteší, že sv tom nie si sama 😀
Ahojte, mám podobný problem .. moja dcerka ma tiež 14 mesiacov, ešte pred par týždnami bola kludna , sama sa aj pohrala atd. - samozrejme predtým sme mali tiež obdobia kedy bola placlivejšia- ked jej išli zubky. od narodenia bola uspavana na rukach..- inak to proste nešlo-vyžadovala si to a potrebovala ma citit - ako aj teraz. ja som s malou non stop- väčšinou sama. manžel pracuje- ale ked je doma pomaha. Problem nastal ked malej vyšiel 8zubok- ma 4dvojky a 4 jednotky. od tej doby sa jej spánok zasa zhoršil- budi sa aj 10 krat- niekedy sa aj dve hodiny prevaluje v noci a mrčni...- spime tak že postielka je prisunutá k našej posteli a jedna bočnica je preč aby bola mala pri mne kedykolvek to potrebuje. V noci sa budi teraz s plačom, akonahle ju ale chytim a zisti že som s nou prestane... ale je to vyčerpavajuce... doteraz ešte ani jednu noc neprespala bez zobudenia... ked sa dieta zobudi raz dva krat tak sa to v pohode zvlada- človek je vyspaný..ale mala sa od narodenia budi aj 10 krat za noc- nie stale- boli aj dobre dni kedy to bolo raz dva krat... ale teraz : stale len MAMA MAMA, u iných vydrži na rukach len kratko, samozrejme že ju stale nenosim- aj sa sama pohra, ale akonahle zbada mna už ručičky, ked vidi mm tak sa uhra sama- nema problem.. ja neviem kde robim chybu?- čo robit v týchto situáciach kedy dieta začne plakat a ani neviem prečo?- niekedy je to naozaj len odrazu, aj v noci... už nekojim , kojila som rok a dva týždne, momentalne sa už neuspavame na rukach ale tak že si k nej lahnem , obimeme sa a ona do 5 minut spinka. už to je pokrok..ale čo s tým že v noci znova nechce spat?- čim to je? a že sa stale na ručičky pýta?snažim sa robit všetko tak aby bola spokojna- ale jasne že ked chce niečo čo nemôže mat tak jej to nedam a snažim sa jej pozornost upýtat na niečo ine... za každu radu dakujem.
ahoj,
ja by som povedala, že máte doma malého tyrana. a že je možno trochu "premrnčaný", ako ti to manžel povedal. a vie, že keď začne kričať, mamina sa skôr či neskôr zlomí.
kojenie by som ako problém nevidela, ako píšeš, ty si mamina a musíš vedieť, či ti to vyhovuje.
ale k noseniu - je to krásne, ale odtiaľ potiaľ podľa mňa. u nás doma sme si malú tiež naučili, že je hneď niekto pri nej, bo sme boli mesiac doma aj s manželom, takže sa buď okolo nej točil on alebo ja. a potom prišlo asi 5 dní, že tu bola svokra, švagrova, moja mama a malá bola stále u niekoho na rukách. a prišiel deň, že sme tu boli samé dve a stačilo, že som malú len išla položiť a už kričala. tak som ju pár krát nechala pokričať a pár krát sa nechala zlomiť a ďalší deň to bolo o čosi lepšie... nedá sa všetko hneď, ale treba začať na tom pracovať. napríklad ja mám problém ju nechať zaspať v postieľke. tam to ja prvá nevydržím a beriem ju k nám do postele.
Starší syn mal a má ešte občas také záchvaty amoku - snažíme sa ich ignorovať a opakovať mu, že ak bude kričať už dupľom mu nevyhovieme. alebo, že dnes už má smolu, bo reval a hodil sa o zem a zajtra o tom môžeme diskutovať a funguje to. malý menej zúri, resp. rýchlejšie sa upokojí, aj keď mu nevyhovieme.
Tie naše deti sú oveľa múdrejšie ako si myslíme a presne vedia ako nás dotlačiť tam, kde chcú.
No a je jasné, že aj to dieťa môže mať zlú náladu a cítiť nepohodu a vtedy potrebuje viac pozornosti, ako píšeš, že mu idú stoličky. Ale stále to je odtiaľ a potiaľ.