3 mesačné dieťa chce byť len na rukách rodičov.
Ahojte, je normálne, že moja 3 mesačná dcéra chce byť len na mojich či manželovych rukách? Nikto iný si ju nemôže popestovať na rukách lebo jačí ako o život 😫
@nika9208 no moja ma 7 a ešte z toho nevyrastla 🙈🙈🙈
Je to úplne normalne a prirodzene. Pre neho ste vy cely svet, prejde to 🙂 ani sa nenazdame a budú chodit na noc k starým rodičom 🙂 náš má 6 mesiacov a v pohode vydrží s hocikým kým nie je hladný. Držím palce aby ste to spolu zvládli co najlepšie pre obe strany.
Ešte som chcela doplniť. Hovorí sa aj o separacnej úzkosti, sú nejaké približne obdobia kedy to bábätka najčastejšie postihuje. Skus načítať. Chaoem že si od neho potrebuješ oddýchnuť, ja niekedy tiež. Ak vydrží s manželom tak ho nechaj s nim a ty si oddychni
Samozrejme že áno.....ešte si uzijes jajaj
@1gabriela13 nemyslim si,ze je ok ,zwle nechce byt na rukach aj u niekoho ineho. Bolo by faj, ak by ju mohla ponosit aj babka..
Moja prva bola zavisla na rukach( nikdy viac🙈🤪), ale bolo jej jedno ,kto ju nosi,az na vynimky tmavych bradatych chlapov tych sa deti boja vacsinou..
Skus castejsi kontakt so starkymi, nech jej castejsie ukazuju hracky, robia opicky, tym si ju ziskaju ,zvykne si na nich a postupne nech nosia,vozia atd.. nech vtedy nevidi teba,lebo bude plakat za tebou..
Naša malá(teraz má 2 roky) nemala nikdy rada dotyky iných ľudí..to znamená ani na ruky..jedine my ako rodičia a moja mamina a dosť..nikto iný..doteraz jej nie sú príjemné aké kolvej pohladenia dotyky druhých ľudí .doslova sa ich stráni a vyhýba..usmieva sa na každého,kyva každému ale ani len pohladit sa nenechá..
@nika9208 moju to chytili po roku,do roka jej bolo jedno pri kom je,mne po roku ako keby dieta vymenili,hrozné jeden cecek z nej
@nevludna a co niekde napisala ze ho nechce,toto je teda len povzbudzuja odpoved
Jasne ze je to normalne separacna uzkost. Mojej bolo tak do 6m celkom fuk kto ju drzal hlavne ked ju Niekto drzal aj ked preferovala mna. A Potom prislo obdobie ked nechcela plakala hlavne ked svokra mala zvlastny zvyk uchmatnut ju a ist snou prec odomna aby ju mala len pre seba hoci mala strasne revala vtedy.. a neutišilo ju nič len moja naruč hnet prestala. Nasilu to nezmeniš same to pride a odide. A never tomu že ty si to tak “naučila” niektore babatka su na toto proste citlivejšie. Niektore su flegmoši ine sa boja ze im mama zmizne.
@montemotherone nie nie, moderná je dnes takzvaná vločková výchova ako uvádza psychológ Marek Herman. Počúvajú sa len potreby dieťaťa, dieťa je náročné a podobne kecy. Ak sa dieťa nepozdravi nevadí, hanbí sa. Upratovať nemusí keď je malé, potom bude. Nosiť sa má celý deň v šatke lebo keď ho na chvíľu položia vresti ako najate. Ak ide matka k lekárovi decko reve ako by ho z kože drali len pri počúvaní srdca a pod. Toto vidím ja dn s. A tieto deti sa potom nevedia zamestnať, dokončiť školu, najist si stabilný vzťah. Rozhodne nestoja pevne na zemi v dobrých aj zlých časoch. Napr. môj syn sa vždy nechal nosiť na rukách komukoľvek aj teraz má veľmi rád ľudí, ale bál sa deda, plakal keď ho chcel na ruky dedo. Ale to neznamená že sme mu ho nedávali. Mrncal tak od pol roka do roka cca a vždy sme mu vraveli že je to dedo, že ho má rád a nech prestane vystrájat, lebo ak sa nechce nechať potulkat, nedostane od neho ani žiadnu hračku. Dovŕšil rok a pochopil to. To že dieťa reve je normálne, na rodičoch je aby to skorigovali a nie to podporovali, myslím v spoločenských vzťahoch teraz. Nehovorím keď dieťa plače že ho niečo bolí alebo si ublíži alebo podobné, kedy má na to naozaj dôvod.
@nika9208 podľa mňa to nerieš, proste chce byť len pri vás lebo vás pozná a vašu vôňu ľúbi. Keď ju obcas dáte rodičom, nic sa nestane, možno ju to prejde postupne. Ešte pride obdobie, keď budete plakat, že nechce byt pri vás 😁😁😁 (puberta)
@beatrix85 toto je tiež riadna blbosť podľa mňa. Ja zo sestrou sme boli rovnako výchovane, je medzi nami ročný rozdiel, ba ešte by som povedala ze ja som bola viac hyckana a rozmaznanejsia ako sestra ktorá nikdy u nikoho neplakala, nebola nosenia na rukách no a veru mala ťažký start do života co sa týka práce aj vo vzťahoch. Toto sa nedá aplikovať na každého. Každý sa rodí s nejakou povahou, zdedenymi genmi. To, že budeš počúvať potreby dieťaťa neznamená ze si na to zvykne, že to zneužije. Deti do 1 roka života nemajú vyvinutu tu časť NS kde by bolo zakódované na niečo si zvyknúť. A toto nie je môj výmysel, ale je to medicínsky dokázaná vec. Takže tvrdiť niečo také je absurdné.
@nika9208 odporúčam prečítať.
https://najmama.aktuality.sk/clanok/235947/nech...
@1gabriela13 zas uvádzate príklad len seba a sestry. Dokázané sú tiež výskumy kde sa hovorí o zníženej spôsobilosti mladej generácie, tzv. vločkovej výchovy. Vyšší počet samovrážd mladých, nefungujúce vzťahy, nedôsledný prístup k práci. A v neposlednom rade celkové zníženie IQ populácie. To si samozrejme radšej nenaštudujete. Mamičky veria bludom z internetu a nedajú si očkovať deti, potom prípad tetanu. Je absurdné tvrdiť to, čo tu niektoré matky tvrdia. Každá terapia začína postupným návykom na danú situáciu či vec. U detí správanie funguje ako u dospelého len dieťa nehovorí. Aj deti treba učiť a privykať lebo veľa rozumejú aj keď nehovoria. Chápu podmienky. A áno je nemysliteľné aj u dieťaťa aby si vzali hračku od človeka ktorého nechce. Môj syn sa najprv naučil deda akceptovat, dnes ho zbožňuje a až potom si má právo zobrať od neho hračku. To nie je vydieranie, to je naučenie, že nemôžem prijať dobro a chovať sa hnusné. Dnes má môj synček dva a pol a každému koho pozdravím sa pozdraví aj on, v slovníku sú samozrejme výrazy ďakujem a prosím a keď ideme do hrackarne tak sa o zem nehádže ani nevystraja. Spýta sa či si môže prosiť hračku a keď mu poviem nie tak povie že dobre nevadí. To sa povie výchova, kedysi to bolo bezne, dnes deti vystrájaju a skriekaju rodičom ako divé lebo im všetko dajú a skaču ako oni pískajú. A na záver, áno môj dva a pol ročný syn rozpráva plynulo, čisto a so správnou gramatikou. Lebo tu je kopec pochybovačiek len preto že ich deti nerozprávajú.
Každé dieťa je iné. Mám 3 a každé iné. Dcéry boli do roka ako môj chvostik (druhá 10 mesačná ešte je) a potom sa postupne osamostatnovala. Okolo 4 - 7 mesiaca sme mali separacnu úzkosť. To je asi aj Váš prípad. Dieťa potrebuje istotu rodičov a až keď ju má tak veľmi pomaly púšťa k sebe aj iných ľudí. Syn naopak, do roka mu to bolo jedno a potom začal byť pritulnejsi. Staršie deti sú už pubertiaci a ako boli rozdielni ako malí, tak sú aj teraz. Normálne je aj keď visí na mame, aj keď kľudne ide k hocikomu. Pri dievčatách som používala nosič, aby som aj niečo spravila.
@beatrix85 pravdupovediac som nedocitala celú správu, az tak ma ta téma nezaujala. A nezaujíma ani vlockova výchova a kadejaké teorie. Verím veciam, ktoré sú medicínsky dokazane. Týmto uzatváram a vystupujem z diskusie. Pekný deň vám všetkým 🙂
@beatrix85 ohľadom hádzania sa o zem - to skúšajú takmer všetky deti. Dôležité je byť dôsledný (nedávať výnimky z pravidiel). Inak budú stále skúšať. Dcéra sa mi začala hádzať na zem okolo 1,5 roka, napr. nechcela ísť domov (tak som pobalila hračky a jej zdanlivo nevenovala pozornosť. Potom som jej povedala, pápá, idem domov, zašla som za roh a čakala ju. Nikdy netrvalo dlho kým pribehla. Keď po niekoľkých pokusoch zistila, že týmto spôsobom pozornosť nezíska, prestala s tým. Rovnako ak sme šli na nákup do hypermarketu, v detskom oddelení si požičala hračku (nerozbalenu), celý nákup ju držala a obzerala a pred odchodom sme ju vrátili - dali sme ju spinkať. Týmto spôsobom mala pocit, že hračku má a vie sa jej aj zriecť a pri ďalšom nákupe si zase môže niečo obzerať. Tiež sme ju už od malinka (cca 10 mesiacov) učili hračky požičať. Takže problémy s hádzaním sa na zem veľmi rýchlo pominuli. Syn napríklad nič podobné nerobil. Iné deti to robia až oveľa neskôr. Je to spôsob ako upútať na seba pozornosť, či už rodiča alebo okolia. Ale to sme už odbočili od témy.
@beatrix85 neviem čo, popisuješ, ale rozhodne nie to, čo ja. Ja hovorím o potrebe blízkosti. Nikde som nehovorila o potrebe nastavenia pravidiel vo výchove. Je to totiž iná téma a ver mi, že som sa tu k tomu niekde určite neraz vyjadrila, nielen ako matka, ale aj ako učiteľka v materskej škole 😉. Moja dcéra sa objímala a nosila s hocikým, nemala s tým problém. Môj syn naopak. Bol dojčený do 3,5 roka, najviac pri mne, trochu pri manželovi... Teraz má 5, ona 17 a sú spoločenskí, samostatní, dobre vychovaní. Obaja dostali (a dostávajú) odo mňa maximum uistenia, lebo na to tu teraz som. Na druhej strane vedia, že keď si potrebujem oddýchnuť, mať svoj priestor na čokoľvek, naučili sa to akceptovať. Tak ako ja akceptujem ich. Láskavosť ešte nikomu neublížila. A pocit, že "tu niekto na svete je pre mňa", ten chýba mnohým nešťastníkom a mnohých ľudí dokáže urobiť šťastnými
@nika9208 a komu inému by malo visiet bábätko, u koho sa cíti najbezpečnejšie, koho hlasy najlepšie pozná???? Neviem, ale akože pýtať sa na to, či je to normálne mi príde nenormalne😂😂😂