Je naozaj potrebné prejavovať dieťaťu fyzickú náklonnosť?
Ahoj, všetci dookola mi tvrdia, že je to zlé, nesprávne, že mám určité problém, že to nie je normálne a mám ísť na psychiatrii minimálne..už som z toho unavená.
Mám 2 ročné dieťa a od narodenia neprejavuje také typické znaky vzťahu, typu mojkanie, nunu tutu a pusinkovanie, a neviem čo. Ľúbim ho ako koňa, len proste nemám potrebu ovoniavat mu nohy, bozkávať zadok a pod. Príde mi to zvláštne, až nechutné. Neustále počúvam poznámky že veď ho ani neobijmes, nepobozkas blabla ..keď spadne tak ho učím niesť mieru zodpovednosti a najprv zistiť mieru zranenia, nebudem k nemu hystericky bežať, keď sa potkne a spadne na dlane, ako vidam na ihriskach..kriste. chcela by som vychovať riadneho zodpovedného mladého človeka, nie snow flake, čo bude mať xy psych. problémov a bude bežať za maminu sukňu keď ho neho niekto fukne.
Je naozaj taký problém, ak svojmu dieťaťu neprejavujem tieto typické znaky "lásky", obijmacky, pusinky atď?
Koľko krát za deň/tyzden to dieťa objímes, pobozkas a pohladkás a slovne prejavis pozitívne city? Tak priemerne..
@mamamasama takéto odporné súdy vynášať. Príde ti to normálne? Nič môjmu dieťaťu nechýba.
A prečo Ti tak vadí, keď sa iní tuľkaju ? Véd si rob podla seba.
Na Tvojom mieste by som si precitala, nejaké štúdie psychiatrov a psychológov, uvidíš. Určite nájdeš cestu, aby si s tým bola ôk Ty, aj dieťa. A aby Ti raz možno on nevycital, že ani jedno objatie nič, keď Ťa potreboval. A ešte ma napadlo, ved nechaj otca svojho dieťaťa, nech ho občas mojkne. Uvidíš, ako reaguje. A ci to potrebuje, alebo nie. Možno je ako Ty a nemá potrebu.
@zooeynka nie, nič by sa nestalo, normálne si hovoríme, že sa máme radi.
@gleep1 nevediem si štatistiku, ani tabuľky, ospravedlňujem sa
Veď približne, nikdy, jeden krát za deň/tyzden, niekoľko krát za den/ týždeň každé z toho? To musíš vedieť.
@adrianap83 nevadí, len som chcela vedieť, či je to naozaj taký nehorázny prečin voči ľudskosti a to posielanie za psychiatrom a pripisovanie si všelijakých diagnóz je oprávnené.
Pre mňa je zdravý vyvážený vzťah takýto, aký máme.
Ja som ešte len v 6tom mesiaci a uz presne viem, že budem jedna z tých hysterických precitlivelých matiek 😅😆
Autorka ty mas ocividne nejaky nedorieseny vnutorny problem a prenasas to na dieta. Vyhladaj terapie ty teraz, aby ich v buducnosti nemuselo hladat tvoje dieta.
@lucilaines terapie nebude hľadať on ale jeho partnerka kvôli spúšti čo za sebou nechá citový mrzák
Dačo si o tom precitaj, nech máš argumenty. Sú o tom výskumy. Ale ľudia sú rôzni. Hlavne, že sa dieťa cíti prijaté, lubené a bezpečne. A to mu predsa môžeš prejavovať aj inak, nie. Určite sa veľa hráte, trávite spolu čas, rozprávate.
Ja by som inak bola hystericky mojkacia, ale syn veľmi nie je. A keď mal 2,5r nič, teraz už lepšie. U nás ani nosič nemohol byť. Takže tie iné prejavy lasky mam zvládnuté 🤣 keď nastúpil do škôlky to prišlo. Dovtedy sa asi cítil ôk.
@lucilaines nie, nemám. Ani žiadne traumy a podobné veci, na ktoré by som mohla všetko hádzať.
Hej. Tvoje “ziadny traumy” a vyrovnana psychika priam az kricia z tvojich prispevkov.
Uf pripomínaš mi moju mamu, nejak tak, ako ty tvoje dieťa, tak ma vychovávala...a aj tie reakcie...vieš jej vadí napr. keď moja 2,5 r dcéra spadne...ja idem k nej a spýtam sa kde sa udrela...ak koleno.. pobozkám jej koleno, ak ešte bolí...pobozkám ešte raz atď...moja mama, ani nevie čo sa presne stalo, ale kričí...nič sa jej nestalo a začne bliakať po mne, že som nenormálna..po rokoch to viem pomenovať, ona neznesie súcit a nevie ho ani prejaviť...možno je to aj tvoj problém...že ty nielenže súcit neprejavuješ, tebe rovnako vadí, keď ho aj vidíš...aj keď viem napr, že moja mama svojich vnúčikov ľúbi...ale akýkoľvek súcit, ju vie naštartovať, normálne sa zmení na agresívnu...a teda k tebe a tvojmu dieťaťu... na detstvo nemám pekné spomienky, chýbal mi pocit dôvery, opory v mame...keď sme sa zranili, vždy ju to nahnevalo...pred pár rokmi mi robili rtg pľúc..a v poznámke bolo, že či viem o tom, že ten a ten stavec bol prasknutý...a som si spomenula, ako som spadla a nikomu o tom nepovedala...a len trpela...raz som mala natrhnutý sval, to bola asi najhoršia bolesť, ona ma posielala do školy, že simulujem, ja som len ťahala nohu za sebou...atď... aby aj tvoje deti nejako takto nedopadli, že ty im nebudeš veriť ani vtedy, keď to už bude vážne
No najprv som chcela napísať niečo úplne iné. Ale po prečítaní tvojich odpovedí som zmenila názor.
Prajavujes city k svojmu dieťaťu? Povieš mu ľúbim ta, pohladkas, dáš pusu? Raz za deň?
Zvláštne, že niekomu príde priam nechutné k dieťaťu prejavovať veľké city.Kto ti to vytýka mama?Tak pre ňu si chladná, keď píšeš, že ona bola mojkacia, až príliš.Ty nechápeš ju, ona teba ste si kvit.Nie každý má taku srdecnost, empatiu veľa ľudí nevie vlastnému dieťaťu povedať ľúbim ťa, či objať.Niekto je viac materinský typ hlavne sa neskatulkuj si aka si.
Ja tiež neovoniavam dieťaťu zadok a nebozkávam nohy, ani doma, ani na verejnosti, a tiež sa neplaším, keď spadne, ale ešte mi nehovorili, to čo tebe, tak neviem... ja môkmu poviem, že ho ľúbim, aj ho pohladím, aj že mi chýbal, aj že som rada, že môžme byť spolu , aj pohladím a ide to zo mňa nejak prirodzene...
Ja mám takú mamu, o ktorej si myslím, že nás mala a má rada... Ale práve minule sme sa so sestrou o tom bavili, že vždy keď nás objala (a za 35 rokov to bolo možno 5 krát), bolo to pre nás veľmi veľmi nepríjemné, neobvyklé a divné. Čo je smutné. Chýba tam pocit dôvery, opory, ako niekto vyššie trefne napísal. Keď sme napr. spadli z bycikla, hnevali sa za to. Celý náš život, naše činy sú ovplyvnené tým, že im prakticky chceme vyhovieť. Chceme byť dobré. Vhodné. Vo všetkom. A taký je aj ich postoj. Ak sme v "kruhu dôvery" a "správame sa vhodne", tak je dobre. AKonáhle v niečom vybočíš (a to stačí sa im neozvať tri dni...), už si mimo kruhu, a musíš sa snažiť, a začína pasívna agresia.. Je to jedno, že už máme rodiny. Vlastné životy. Deti. Tituly, kariéru, či zodpovednosť, Chceme byť dobrými dcérami. Celý život. A nikdy to nebude stačiť. A taký studený odchov zapríčinil, že nikdy to nedokážeme hodiť za hlavu a vykašlať sa na to. AKoby neboli oni pre nás, ale my pre nich.. ja to u mojho syna vnímam opačne.
Ja som presne ta precitlivela a hystericka matka co bezi ked dieta spadne. Mam rocnu, pusinkujem vkuse...nespocetne krat cez den, objimam a hej pusinkujem aj nozicky aj zadok 🤣🙈. Objimam aj moju 12rocnu, ona stale za mnou pride a sama vyzaduje objatie. Nieje ziadna snehova vlocka, ale je to dievcatko ktore sa ma opyta ako sa citim ked vidi, ze nieco nieje ok. Opyta sa ci som v poriadku ked poviem au. Skratka citi empatiu a vie prejavit emocie. Ja by som sa na tvojom mieste pytala sama seba co ma tak velmi na prejavoch lasky voci dietatu irituje a preco. Je to to najprirodzenejsie co na svete existuje milovat svoje dieta a dat mu to najavo a dieta to naozaj potrebuje.
Nepocuvaj ich, ja som pragmaticky clovek, tiez som svoje deti nemaznala a neofukovala som ich za kazdu blbost. Dnes by matky za dieta aj dychali a potom kopec utlocitnych jedincov na svete. Lubim svoje deti, a oni to vedia a citia a nemusim ich muckat vkuse ani im vkuse hovorit ako ich lubim.
Tu otazku poloz svojmu dietatu ked bude dospele, ci mu to vadilo/nevadilo. Na to ti nik neodpovie. Citlive deti to mozu vnimat ako nieco neopisatelne co im chybalo, taka ta naklonnost rodica. Menej citlive dieta ako si bola zjavne ty nie. Zistis casom.
Rada pocuvam true crime podcasty. Kazdy druhy pribeh serioveho vraha zacina tym ze matka bola voci nemu v detstve chladna.
Jaaa len hovorim 🤷♀️
Ako som písala, nevidela som ťa, tak nemôžem hodnotiť. V každom prípade, ja som deťom zadok nikdy nebozkávala, nohy áno- doma v súkromí, kde nás ľudia nevideli, od hystérie mám na míle ďaleko, nikdy nebozkávam na ústa, maznavý tón a skomolené šušľanie tiež nepoužívam. Ale nikdy mi nik- ani z rodiny, ani z okolia ani len nenaznačil, že som k deťom chladná. Preto myslím, že zamyslieť sa nad tým, čo ti vraví asi významnejšia časť okolia, by nebolo na škodu. Zvlášť, keď z tvojich reakcií tu srší, že máš s emóciami, s ich prejavom, alebo so sebaistotou v emočnej oblasti, nejaký problém.
@mamamasama moja mamina mala tiez studeny odchov a nerozumiem, preco. Mala 2 starsich bratov a ona bola ovela mladsia od nich a ostala nakoniec byvat aj u rodicov, aj ich doopatrovala. Nebolo to uplne ze ziadne emocie, ale take to mojkanie jej chybalo. Takze nam sa to snazila vynahradit. Ja som dost emocionalny clovek a objimaci typ, sestra menej, ale obe sme z toho mali len uzitok. Kazda v trochu inej miere, celkom to mamina odhadla, ktorej kolko treba a akym sposobom. Za to ju obdivujem.
Ja sa priznam, ja bozkavam svoje deti hlava nehlava, aj nozky, aj zadok (babatkam). Syn ma uz 11 rokov, uz sa nechce objimat, dcera ma 9 a zboznuje to. A 4 rocny sa kus odpojil, ked sa narodila najmladsia, ale teraz to ma rad, sam pride. Nelutujem ich pri kazdom pade, skor to uz beriem pragmaticky, ale ked si naozaj ublizia a velmi placu, tak mojkam. Ked sa potkne a spadne, ruckami sa zachyti, alebo na zadok, zdvihne sa a ide dalej, ziadna drama. Proste tak zdravo.
@autorka ty uz si na mna moc chladna. Ale aj taki ludia su. Len ci Tvoje dieta je rovnake ako Ty alebo potrebuje trochu viac laskania, to nevieme. Takze bud je to uplne ok alebo dost na figu - len z pohladu dietata teraz.
No vcera ci kedy tu bola taka tema, ze ma zena doma citovo plocheho chlapa a bolo to strasne deprimujuce. Len to citat...🥴
Ano z deti treba vychovat normalnych ludi. Ale bez prejavu lasky,objati a podobneho nevychovas silneho cloveka. Mozno tak zatrpknuteho. Nemusis mu bozkavat zadok,ale lasku by si mu mohla prejavit. Zazila som vychovu bez objati a aj ked som silny clovek a nikdy neutekam pod maminu suknu,laska mi chybala. Takze pozor,aby si vedela vyvazit zdravu mieru mojkania.
A co od nas vlastne od nas chces? Ak citis, ze to robis spravne, tak sa nepotrebujes pytat. Ale preco Ta irituje, ked je niekto iny a svoje dieta bozkava kade tade a v jednom kuse? Ved nejde cmagat Tvoje "decko". Pozri, ja mam uz 11 rocneho, co bol cmagany, pusinkovany, dojceny a mojkany a veru je samostatny az dost. Nedrzi sa mi sukne a len tak hocico ho nepolozi. Ako 2 rocny zvladol na tyzden byt sam u starkych, 65 km od nas, ja som to horsie prezivala a ked sa vratil, ani naznak, ze jeeeej, maminka. Ziadne vrhane sa mi do naruce. Dcera sa odo mna nehla do 2 rokov, to bola na mne zavesena, je proste ina. Mojkanie ma rada este stale, ma len 9, tak uvidime, ako v puberte. Ale je ina, viac na dotyky. Ale temperamentnejsia, emocionalnejsia.
@tomiholjubavi 🙈🤪🤣😍
@elli333 ja som podobna, ale troska menej hystericka, sa mi zda, podla popisu 🙊🤗
@nevenka chcela počuť, že je to tak v poriadku, zároveň niekde v hĺbke cíti, že nie je. Väčšinou nás na druhých irituje niečo, čo máme riešiť aj u seba. A ono je niekedy fakt ťažké, pozrieť sa do toho "zrkadla", obzvlášť pri takto silnej téme. Autorka reaguje podráždene aj na láskavé komentáre a to tiež svedčí o bolesti, ktorú si nesie, len to ešte nevidí.
Vadí ti keď ťa tu posudzujú iní,ktorí ťa nepoznajú, tak ty neodsudzuj iných ako sa správajú k svojím deťom, tiež ich nepoznáš. Vychovavaj si dieťa podľa seba čas ukáže či to bolo dobré. Vzhľadom na opis správania k tvojmu dieťaťu, tvoj vzťah s tvojou matkou, pocit nepochopenia okolia - neuvažovala si že by si mohla mať aspergerov syndróm?
@nevenka ja som to myslela tak, ze som asi hystericka z pohladu autorky 😀. Ako jasne, ze sa nejdem zblaznit ked dieta padne na zadok. Ako pokial netecie krv prudom tak nejancim 🤣. Ale vzdy ked vidim, ze dieta spadlo a udrelo sa tak pridem, zdvihnem a spytam sa ci je ok. To zase mi pride dolezite, sa to dietata opytat a zo starsej podla mna prave to urobilo tiez taku empaticku osobu. A tiez nieje z cukru kvoli tomu, uplne v pohode sa vie ozvat ked sa jej nieco nepaci, vie byt samostatna. Mojkanim som ju nerozmaznala, nemam ten pocit.
@mamamasama dôvod?