Výchova dievčatka v období vzdoru
Dobry den, mam 5 rocnu dcerku. Poslednu dobu prestavam zvladat jej moresy a vypenim, alebo ostavam sklamana. Uvediem zopar prikladov.
Dostala darcek, ktory ju neocaril od starkej. Jej ohrdnutie som komentovala asi nie velmi vhodne, povedala som jej, ze keby so starkou ochotnejsie telefonovala (vzdy sa tvari neskutocne otravene, ak ju ma cez telefon aspon pozdravit), tak by ju starka mozno lepsie poznala a nekupila by jej taky darcek, ale napriek tomu, treba byt za darcek vdacny. Moja dcera zareagovala na druhy den tak, ze starkej chce odvtedy ochotne volat kazdy den a ukazuje jej, ake hracky a co ma rada a ze je vdacna, za to, co dostala, ale nabuduce by chcela nieco ine. Vie, ze starka coskoro k nam pride takze je tam poriadna vypocitavost, z jej strany. Ale ok, mozem to brat, ze je vynaliezava, na druhu stranu, tento kalkul ma stve z jej strany. Tento jej styl je pomerne casty.
Vyradovali sme hracky, vysvetlujem jej aj priebezne, ze treba urobit miesto novym hrackam, ze to darujeme detom, ktore nemaju hracky, tak vyberie uplne dolamane hracky, a nechce sa nakoniec nicoho vzdat. Ani babatkovskych hraciek. Respektujem to, ale mrzi ma jej sebeckost.
Ideme do restauracie (nechodime nejak casto, chcela som sa len najest konecne vonku) dojde jedlo, poprosim ju sadni si k stolu, ona si urobi po svojom a drzo zareaguje, ze pojdem si, kedy sa mne bude chciet a odide si na ihrisko.
Toto su veci za posledne asi 4 dni a aj to nespominam vsetky. Tie drze pripomienky uz vypustam z hlavy. Ale bolo ich neurekom.
Neodzdravi sa dospelym, nenutim, nekarham, poviem, ze sa to nepatri, vsetko okolo toho, ze starsim/v obchode/atd sa zdravime. Ak sa opytam, preco sa nepozdravi, odpoved je: nabuduce sa pozdravim, hanbim sa, nepocula som, nepoznam ich, bala som sa. Menovala by som donekonecna, ale ani jednu vyhovorku neberiem vazne, poznam ju, je leniva sa odzdravit, podakovat. Nehanbi sa, pozera na tych ludi a neodzravi sa, a pritom velmi dobre pocuje, ako sa jej prihovoria ludia. Ok akceptujem aj to, ze mozno sa citi neprijemne v tej situacii, tak ju nekarham, iba upozornim.
Netusim, kde sa to v nej berie, reaguje prudko, drzo, extremne tvrdohlava a vzdorovita, neviem vam ani vymenovat, tie veci, ale pichaju az pri srdci.
Pred par tyzdnami sa pokakala, ok stane sa. Bez slova som vyzliekla,sprchla. O 2 tyzdne zasa, lebo ze sa hrala a myslela, ze stihne. Ok. Pred 3 dnami sme dosli z obchodu a ona nalozene. Uz mi rupli nervy. Tak som jej povedala, ze este raz a bude v tom pokakanom aj spat, pojde v tom na ihrisko a aj sama si to operie. Jej reakcia citujem: mne je to aj tak jedno, mne nevadi, ze tak budem chodit a hodim to do pracky, ked ty nebudes pozerat.
Teraz budem uprimna, poslednu dobu uz pri tychto prejavoch, mam chut jej strelit facku. Nerobim to, predycham, ale uz to vo mne jednoducho vrie. Mam pocit, ze mam doma 13 rocnu pubertacku.
Nic sa doma nedeje, venujeme sa jej, blaznime, mojkame, ma vybeh, sme razni, nehadame sa, ale poslednu dobu uz kricim (nou ani nepohne) uz som v stadiu takeho zufalstva, ze mi je do revu.
Je vecer, pridem milo, sup sup umyt zuby. Reakcia je, ze mi povie, nepocula som mami od teba ziadne prosim, takze to neurobim. Ja uz nevladzem, stale vysvetlovat.
Zacala som pocuvat aj nevychovu, vsetko beriem, dava to zmysel, uvedomujem si aj moje vychovne chyby, jeden den dobre, druhy den ma tak vytoci, ze som 2 hodiny rozladena z toho. Ona po 10tich minutach pride, ze pod sa hrat, ale ja som vnutorne este vyslovene nastvana na nu a nedokazem hned byt v nalade po tom, co spravi/povie.
Spomenula som len tie zle veci, inak je to sikovne a pritatelske dieta, nemusi byt pre mna 100% poslusna, moze byt aj sebecka, nechciet sa delit ok, nech je aj svojska, nech vystrkuje rozky, ale ten respekt by voci nam mat mala. A nema ho.
Mam len normalne dieta v obdobi vzdoru, alebo som narocna na nu? Pouzivam sedliacky rozum pri vsetkom, ale pri nej tapam. Jej vzdorovitost a drzost je pre mna obrovska vyzva. Nemyslim si, ze zle vychovavam, mam aj trpezlivost, ale ked sa pozriem okolo, mam pocit, ze taku bezocivost voci rodicovi ma len moje dieta.
tak, ze sikazdy tyzden
@kittykat22 Nasa 13rocna sa nevie vzdat babatkovskych hraciek! Dokonca to nevie pozicat ani 2r bratovi. Ked jej z 10rocneho boxu na hracky odlepil obycajnu 10rocnu nalepku zo zuvacky, tak si ten papierik 2x2cm odlozila, lebo ved je to pekny obrazok a zduta bola kvoli tomu cely den! Vsetky odlomene kusky hraciek, rozne palicky a neviem co skladuje! Ked raz zistila, ze som vyhodila nieco, hrabala sa v popolnici a zaniesla to tajne k babke aby jej to schovala. Rozne krabicky z bonbonier a kelimky z jogurtov. To je extrem. Samozrejme nabuduce uz som vyhadzovala dokladnejsie😃 takze neviem ci z toho dieta vyrastie. Podla mna su to lakome deti. Ona bola 11r jedinacik, jedina vnucka z kazdej strany, mala vsetko. Ona sa dokonca ani nechce hrat s inymi detmi v svojej izbe a jej hrackami, aby sa jej s nimi nieco nestalo.
@kittykat22 ak mu pomáha kolektív, možno skúsiť dohodnúť sa s jeho pani učiteľkou a urobiť v triede burzu hračiek, prípadne v družine, s tým, že čo sa nevymení pôjde na charitu. Ako deti sme to na prvom stupni ZŠ mávali každý rok. Bolo to fajn, každý doniesol hračky a knihy v peknom stave, čo už nechcel a rodičia ich výmenu povolili, povymieňali sme si ich navzájom. Inak ma už nič nenapadá, jedine keď na to dozrie, tak si ich vytriedi sám. Ale čo sa týka tých poškodených hračiek, u nás o tom ani nediskutujem, čo sa pokazí a nejde opraviť ide proste do koša na tomto treba aspoň trvať, môže s na tom hocikto poraniť a zaberá to miesto. Hej no, ten covid všetko sťažuje.
@kittykat22 ze moja sestra ma jedinacika,skupa nieke tiez,velmi poslusna inak,nema maniere ale napriklad sa nevie podelit o kamaratov.
A zasa mojim detom tiez nic nechyba a starsia je skupa,ale ja verim ze to je len obdobie,inak by sim sa hanbila za jej skupost;)
@kittykat22 nvm,ja to nesledujem,mozno v skolke sa to poriesi,suseda kmarata volat domov na hranie a take,mozno kupit osa,macku atd.
Súcitim s tebou.
Ja mám doma presne takúto istú mojú strednú. Takúto, doslovne, ale s tým, že ja som na ňu strašne prísna kričím, beriem hračky,nemôže ísť na sleep over, buchnem varechu o kuchynskú linku, trest tam je keď niečo vyvedie. A nepohne s ňou, mňa ide roztrhnúť od jedu,naozaj by som ju prefackala, aby sa zobudila, jasné, že ju neprefackám, ja musím odkráčať od nej so zaťatými päsťami aby som jej jednu nešvacla a predýchavať. Najlepšie sú tie odpoveďede:, No a čo mne to nevadí, mne to chýbať nebude, tieto obyčajne nasledujú po plači, to vidíš tú vypočítavosť a manipuláciu (veď ty robíš niečo mne čo ja nechcem ja poviem tebe niečo čo ty nevieš vystáť).
Nesúhlasím s predošlým názorom, že hračky sa nemajú brať lebo im to ublíži, keď majú tých hračiek plnú hraciu izbu a plus ich vlastnú spálňu tak bohužiaľ niečo musí padnúť za obeť a treba to posunúť charite deťom čo nemajú vôbec nič a treba deti viesť k dobroprajnosti (aby sa naučili, že keď druhým spravia radosť aj oni samy budú mať radosť), štedrosti (darovanie cudziemu), veľkorysosti, atď. Jednoducho nesúhlasím s tým, že nemáme im brať hračky lebo im to ublížil (veď je jasnačka, že toho najoblúbenejšieho macka,auto, hru, L.O.L. bábiku im nezoberieme, ale tých milión ďalších hrhaliek,pull alongs,Sophie žirafa, jigsaw, (so štyroch časti), trojkolku a podobne dovzdáme inému).
Ale poviem ti u nás na konci 5 roku a začiatkom 6 roku trošku zlepšilo tak 20%. Proste niečo v nej dozrelo aj keď 80% ešte stále potrebuje strašne veľa roboty. Poviem ti tak ako teba upozorňujú že veď počkaj na pubertu tak ja ti poviem už teraz sa začni zásobovať Valiom, lebo ja aj svokra aj manžel každý vidí, že moja prostredná je dokonalá kópia mojej svokry a tá jej povaha je záhadou aj jej synovým čo má 45 a druhý 50 rokov, čiže takéto deti sa narodia a ja mám nešťastie že táto moja nemá so mňa ani jeden vlas na hlave a ani jednu povahové črtu. Mne keď ju svokra kedysi na začiatku vyberala zo školy ostatné mamičky čo čakali na deti jej povedali, že moja prostredná vyzerá ako jej dcéra a nie moja (to iba ohľadom výzoru), ohľadom správania. Moja svokra má 5 manžela a stále sa čuduje prečo jej nikto nerozumie!!!!
Veľa veľa štasťia a pevných nervov. 🍀🍀🍀💕
Tvoj opis malej v dost veciach sedi aj na nasu dceru. Okrem toho zdravenia a dakovania v tomto ona slape ako hodinky ale to vyplyva z jej povahy ze chce byt vzdy z “peknu a slusnu”. Ale tiez vie manipulovat aby dosiahla co chce. Emocnu inteligenciu ma velmi vysoko a uz teraz hra hry s ludmi… mala ma 4 roky a zatial celkom funguje ze ma velku volnost v relativne sirokom spektre. Moze si vybrat co si oblecie, kam pojdeme na vylet co bude obedovat aj sa hrat viac menej ako chce (samozrejme nie rozbijat veci a pod) a vela inych malickosti v tom sme fakt benevoletni. Ale potom je tu druha strana a to su veci na ktorych s manzelom trvame extrmne prisne: slusnost k ludom, podelit sa o hracky jedlo sladkosti, pomoct ak niekto potrebuje, v domacnosti ma tiez podiel povinnosti ktore musi robit ( upratat si hracky a pod.) to nie vzdy sa dari obcas to nespravi. Potom veci ktore su nebezpecne vybehnut na cestu, chytat noze a pod… figel tych veci ktore moze je podstatne viac ale, ak spravi veci zakazane naozaj to ma tazke. Zazili sme preto par hysakov ale potom pochopila a fungujeme celkom dobre
Este doplnim nebijeme ju mne par krat praskli nervy a jasne ze dostala ale k nicomu to neviedlo spravala sa este horsie
Aj u nas je taka starsia. A tiez riesim situacie podobne. Mne pomohlo, ked som si precitala knihy Nejsou stejne a Ani mamy nejsou stejne. Zistila som, kto som ja a kto je ona. Ona je potreba kompetentnosti, ja som potreba harmonickych vztahov. Ona ma tuzbu o vsetkom rozhodovat, ja mam tuzbu vsetkym vyhoviet, len aby dobre bolo. A z toho je potom zarobene na problem- snazi sa ma vsetkymi sposobmi dotlacit, len aby bolo po jej. Niekedy sa preto dohadujeme, az najdeme kompromis. Niekedy trvam na svojom a je z toho hysak. A z neho som potom taka vystavena, smutna a ubita. Ja neviem kricat a bitie sa mi protivy. 2x dostala a to som si potom v sukromi odplakala, ze ake vychovne zlyhanie. Ale myslim si, ze v minulosti sa vsetko tak neanalyzovalo, proste si decko koledovalo tak dostalo o co si pytalo a hned vedelo, kde jej jeho miesto. Dnes s detmi uplatnujeme partnerskejsi sposob vychovy- mozu sa zapajat do rozhodovania o urcitych veciach, ale ked zrazu treba na slovo posluchnut, nie su na to tvrdou rukou vycvicene. Akoby sme stali naraz na dvoch brehoch- chceli by sme vidiet vysledky vychovy, ake mali nasi rodicia, ale zaroven sa zdrahame pouzit tie iste metody.
@kittykat22 skúšali ste už synovi navrhnúť, nech povyberá hračky s ktorými sa nehrá už vôbec alebo málokedy a nie sú pokazené, že by ste ich predali a kúpil by si niečo nové, čo chce? Prípadne mu navrhnúť vymeniť si hračky, ktoré ho už nebavia s inými deťmi/spolužiakmi, kamarátmi...? - teda ak by to zvládol - urobiť mu malú výmennú burzu hračiek a možno aj knižiek, dohodnúť sa s inými mamičkami a ich deťmi. Pokazené hračky najlepšie zobrať keď nebude doma a vyhodiť všetky naraz, ak sa nevie vzdať sám ani takých.