AKo pomôcť vystrašenej dcére?

Skusila by som inu psychologicku. Mne sa to nejavi, ze to prejde len tak ale nie som odbornik. A velni by ma ako matku zaujimalo, z coho ma taku nervozitu a nepokoj, ze sa musi takto upokojovat. Sikana v skole alebo nieco ine. To si myslim, zeby aj ta psychologicka mala riesit.

Súhlasim s tým co písali vyššie, určite by som chcela počuť aj názor inej psychologičky. Nie je úplne normálne aby 10 ročne dieťa ktoré vyrastá v usporiadanej, uplnej rodine a nemá problém v škole malo takéto stavy. Treba hľadať čo je za tým

Mne nepride normalne ani hojdanie sa na posteli (nebyt to tvoja dcerka tebe by to prislo normalne??),ani taky extremny strach po nevhodne zvolenej vete babky,ani to ako to nechava psychologicka plavat.Moja ma 6 ale hoci by sa mozno trochu vystrasila po takej vete,nasledne ked by sa jej to vysvetlilo pochopila by ze sa nie je coho bat.10 rocne dievca je uz naozaj velka slecna ktora vie pochopit ze strop len tak nespadne.Nema predsa 4 roky!Moj nazor je ze s nou nie je nieco v poriadku.Ako tie uzkostne a stresove stavy,tak jej reakcie na ne ako knisanie sa a teraz tento nezmyselny strach.Urcite by som zmenila asap psychologicku a hladala pricinu a riesenia.

Dcerka preziva velmi silnu uzkost, az paniku, ma iracionalny strach. Ja by som to riesila asi uz aj so psychiatrom a popritom terapia u klinickeho psychologa. S tymto si “obycajny” poradensky alebo skolsky psycholog neporadi. Drzim palce!

To hojdanie som robila aj ja.. síce nie ako 10 ročná ale o trochu staršia .. považovala som to za spôsob relaxu a upokojenia ..pomáhalo mi to rozmýšľať a dať si myšlienky a pocity dokopy ..a som z normálnej rodiny (žiadne bitky, nadávky , v škole žiadna šikana, ani problém so školou, úplne v pohode detstvo), ešte teraz mám občas nutkanie sa hojdat (buď dopredu a dozadu alebo na jednu a druhú stranu )..takže to skutočne môže byť len jej spôsob ako sa so všetkým vysporiadať (samozrejme pokiaľ tam naozaj nie je nejaký dôvod - šikana v škole , učiteľ ktorý sa možno ku nej správa inak, príliš veľké nároky od rodičov ) .. treba ju nechať inak sa môže aj nervovo zrútiť čo sa už možno aj deje keďže úžasná babka ju takto vystrašila.. s týmto už bohužiaľ poradiť neviem našťastie mňa nikto za to nesúdil (nikto neriešil ani to keď som sa zrazu začala hupat počas sedenia na gauči či za počítačom.. ale to vždy trvalo tak 2-3 zahupania..v izbe keď som bola sama som to robila aj hodiny)

Tvojej mame by som ako psycholog jednu utala. Akoze fakt som normalne nahnevana. Co sa ona do toho stara? Kazdy z nas ma daku formu spracovavania emocii, dna ktory prezil, jednoducho kazdy reaguje inak. Ano, je to nestandardna forma spravania ale nic, co by casom asi neustupilo samo. Zial, tvoja mamina viac dokaslala ako pomohla 🤦🏼‍♀️ mna by zaujimalo, ako sa o dcerku zaujimate. Rozprava vam k svojom dni? Mava volnocasove aktivity? Ake? Ma surodencov? Odkedy sa takto sprava?

Skor by som povedala ci nemá dcérka autisticke rysy, to hojdanie je pre ňu ako ventil, unavuje ju to, upokojuje, nie je na tom nič zdraviu škodlivé. Skúste premalovať strop a povedať jej že už sa nič také nestane. Psychologička má pravdu, treba jej odpútať pozornosť ale od toho stropu. Aj to hojdane je spracovávanie jej emócií. Ona na to musí zabudnúť aj keď nebude vypatá tak aj to hojdanie ustúpi, je to len jej spôsob ako zo seba vypustiť energiu a unaviť sa pred spaním. Vy by ste mali riešiť ako vyriešiť strop, obrazne lebo všetky nevymalujete.Skúste vysvetliť že babka nepovedala pravdu. Rozlišuje vtip,klamstvo, akože niečo, chápe všetko doslovne ??

skus ineho psychologa. institut virginie satirovej.

Napadlo ma-nemoze mat aspergera?ked pises sikovna,mudra,nevie sa vysporiadat s emociami,chape veci doslovne...

Aj mne to hojdanie pride na škale autizmu. Aj to ako reagovala na babkine reci ze spadne na nu strop ak to bude robit. Mojej 4 rocnej ked skace dupe ako slon na poschodi som povedala nech to nerobi ze prepadne sa podlaha tak sa len zasmiala lebo vie že to je blbost. 10r dieta by nemalo mat taku reakciu na ten strop. Minimalne mà fobie a uzkosti a normalne to veru nie je. Su rozne formy autizmu a trebars Amy Schumer muz bol diagnostikovany až v dospelost, Hojdanie sa a uzkost su vo vsetkych spektrach autizmu. Skus si o tom precitat clanky a vyhladaj aj inu psychologicku. Moze byt v tej skupine najmiernejšej formy Ale bolo by to Dobre vediet alebo vylučit. Ak je to autizmus odbornik by vas naučil ako stym žit tak aby bola mala co najviac v pohode. Aby co najmenej trpela, Autista nechape klamstvo berie take reci ako mala babka za realne. Treba vediet ju nechat spracovat uzkost Po svojom nerobit to este horsie. Ak to nie je autizmus treba zistit cim to je.

Urcite hladajte psychológa "ktorý sa v tom povŕta" a spolu s vami hlavne zistí príčinu ČO takto potrebuje spracovávať. Hovorí sa že deti do 15 rokov nepotrebujú psychológa. Potrebuje ho rodina. Nepríde mi normálne ani knísanie, ale ani fakt, že 10-ročné dieťa nedokáže rozlíšiť možnosť vplyvu svojho knísania na stabilitu budovy a následný pád stropu. Takto môžeš oblbnúť 3-4 ročné dieťa. Nie pomaly puberťáka 😕

Ja by som poradila zmenit psychologa,skor sa aj so psychiatrom poradit,lebo ak ma 10 rocne dieta taketo uzkostne stavy a nedokaze spracovat bezne situacie dna (narocny den v skole,ucivo,pubertu..) co bude robit ak pojde na strednu skolu alebo ked bude rast?aby sa z maleho lroblemu nestal este vacsi..babku by som upozornila nech si dava pozor na usta,taketo hluposti trepat do hlavy dietatu ktore uz beztak si nevie usporiadat myslienky je silno nevhodne..skuste vsak aj zistit v skole ci sa nieco nedeje,alebo co ju tak tazi ze sa takto sprava?

nechcem sa zastavat babky, ale nepovedala nic, co by nemohla povedat inemu dietatu ina babka. to ine dieta by sa zasmialo alebo prevratilo oci. mozno prave vdaka vasej babke dostane dcera pomoc, ktoru uz dlho potrebuje..

Toto nie je vôbec normálne na taký vek dieťaťa. V 10tich má už prebiehať bežný úsudok o nereálnosti toho čo povedala babka. Ani to hojdanie nie je v poriadku. Môže to byť čokoľvek, úzkostná porucha, panika, aspergerov syndróm. Treba to riešiť s kompetentnejším psychológom do hĺbky.

@modrava No to je tiez zaujimavy uhol pohladu.Lebo fakt je ze knisanie sa nie je normalne,ale az neprimerana reakcia na babkinu vetu ukazuje ze malu treba dat asi naozaj vysetrit.To su citlive veci,viem,aj u nas mame skusenosti s lahkou formou autizmu.Ale VZDY je lepsie vysetrit to a pripadne potvrdit diagnozu,lrbo s tym sa da krasne zit len treba vediet ako jednat s takymito detmi.Potom sa zije lahsie rodicom aj detom.Urcite je to lepsie ako zatvarat pred tym oci a nahovarat si ze je dieta v poriadku ked evidentne nie je.

@modrava súhlasím, ale každé dieťa má inú povahu.Toto je uzkostlivejsie a už neuroticke.Kym jedným nepohne nič, druhé sa zrúti pri nevinnej poznámke.
Anonym mala by tie pocity dať von iným spôsobom športom, tvorením...určite inú psychologicku treba nájsť.Ani to hojdanie nie je len tak niečo si tým ventiluje.je jedináčik?

Ja sa tak hojdám celý život 🙂 Odkedy som bola malé dievča. Nachvíľu to prestalo nazačiatku puberty (mala som 13) a potom som zase začala okolo 17. Teraz mam 28 a stále to robím a som úplne normálna zdravá žena. Ani manželovi to nevadí :D Vlastne to bol pre mňa dosť veľký signál, že je to chlap pre mňa, keď to vôbec neriešil, narozdiel od mojej rodiny 🙂 Tí to stále stršne riešili, keď som bola malá aj potom keď som znova začala. Aj sa strašne zaujímali, čo na to priateľ a mysleli si, že o tom nevie. Takže boli dosť prekvapení, že mu to absolútne neprekáža :D Niekedy som ani nezaspala, ak som sa nekývaa, dnes už zaspávam bez toho. A neviem, prečo to robím, mám proste také nutkanie niečo robiť, aj keď sedím. A tiež najradšej pri tom počúvam hudbu. Ale teda nikdy ma nikto nechcel riešiť so psychológom. Len mamka raz vraj plakala, ked v telke videla nejakú reláciu a tam vraveli, že to robia deti, čo nemajú emocionálnu stimuláciu od rodičov :D

tak toto by som riešila s odborníkom, nájdi iného psychologa a nie tu na nete. Ten asi bude najskôr vedieť ako pomôcť. Nezdá sa mi normálne aby 10 ročné dieťa takto reagovalo na ten strop. To hojdanie možno nie je príčinou niečoho iného. Mne tiež robí dobre hojdanie sa. Pred spaním sa tiež ,,vrtím,, nedokážem len tak ľahnúť si a zaspať. Prevaľujem sa z jednej strany na druhú. skôr by ma trápila tá reakcie na ten plafon. 10 ročné dieťa musí vedieť že to nie je pravda.

A k tomu jej strachu. Aj mne tvrdili (myslí, že starý otec), že sa podo mnou prepadne podlaha, že sa prekývem dolu. A teda ani ja som už nebola malé dieťa, ale tiež som potom mala blbý pocit. Ale ten hlavne pramenil z toho, že to stále riešili, že ma neprijali takú, aká som. Že im nejaké moje hojdanie stojí za to stále to rozoberať a že sa ma neustále snažili zmeniť. Takže chápem, že ak je Tvoja dcéra citlivejšej povahy a má trochu sklony k úzkostiam tak sa to v nej skĺbilo jedno z druhým. Pocit strachu a pocit, že nie je normálna, len preto, že sa hojdá a to v nej vyvoláva pocit silnej úzkosti. Keďže však nemôže zmeniť to, že je "divná", tak sa možno zamerala na problém spadnutia stropu. Ten môže "ovládať", tým, že kontroluje, kde sú praskliny a pod. Neviem však úplne poradiť. čo robiť. Rozhodne by som prestala rozoberať to kývanie. Je to fakt veľmi zlý pocit, že ste divná osoba, lebo robíte niečo neštandardné (čo však nikomu neubližuje). Lenže pre mňa to bolo a stále je súčasťou mňa. A to hojdanie nesúvisí (aspoň u mňa) s úzkosťou ani ničím takým. Prehojdala som sa aj najšťastnejšími aj tými menej šťastnými obdobiami v živote úplne rovnako.

podla mna to tiez nie je normalne spravanie.. podla na trpi vaznou uzkostou a aj to hojdanie sa mi nezda uplne OK... vymenila by som psychologicku...
JA som sa ako mala velmi velmi bala tmy, dodnes tmu ked som sama doma neznasam,ale inak uzkostami netrpim ani nic, len proste bojim sa tmy od malicka.. u nasich v poschodovom dome by som ako dieta este aj v 10rokoch nepresla sama hore po schodisti, to bol pre mna neskutocny strach a na chodbe sa muselo svietit aj ked som bola v izbe a zaspavala... Casom sa to zlepsilo...pomahalo mi velmi , že som mala v ruke maleho plyšaka , toho som si stiskala a mala som pocit,že tam potom nie som sama a že ma ochranuje,alebo tak...
Ale u vas ma znepokojuje to samotne knisanie sa...

@liana242424 ano, knisu sa deticky v detských domovoch a nemocniciach , ked su v postielkach a nudia sa... nemaju podnety, tak len sedia a hojdaju sa... a su zaostale, to asi mama vtedy videla

S tym stropom - celkom verim, ze ak je uzkostliva, tak ju to hodne vystrasilo. Hoci ma 10 rokov.
Kolke z nas zazili ako 10 rocne deti osobne, alebo u kamosov, tu hlupu hru “ak stupis na ciaru, umrie ti mama” (alebo obdobnu verziu).
A sice sme tomu extra neverili, aj tak kopec z nas istu dobu radsej po chodniku chodil tak, aby na ziadnu ciaru nestupil. Pre istotu, jeden nikdy nevie, ze?
Casom nas to samozrejme preslo. Ale robili sme to. Aj ked sme vyzerali ako blbci, ked sme skackali po rozbitom asfalte, len aby sme sa ciary nedotkli.

No tiez si myslim, teby ste mohli skusit aj ineho psychologa. Lebo kym u inych deti take veci vyvolaju uzkost iba na nejaku dobu a vysumi to, u vasej dcery by to mohlo byt horsie, kedze ma k tomu takpovediac predispozicie take veci ovela viacej prezivat.

K tomu pohupovaniu - robi to aj mm. vzdy tesne predtym ako zaspi a iba obcas, nie vzdy. A robi to aj jedno z nasich deti, ale tiez len tesne pred zaspatim a iba niekedy. Neviem ci to nejak suvisi, ale obaja maju inteligenciu vyssiu nez bezny clovek, teoreticky je toto nejaka kompenzacia. Ako sa hovori, kde priroda na rozume niekde prida, inde uberie. Takze inteligentni, ale s inym trochu nestandardnym sposobom spravovavania emocii.

@katrin21 To asi bude ono, kde to videla. Ja som nikdy na nedostatok podnetov netrpela. Som prvorodená a rodičia (a hlavne mamka) sa snažila postupovať podľa kníh a všelijak ma rozvíjať, asi preto sa jej to tak dotklo, keď to tam bolo povedané. Naši sú fakt skvelí, oni to hojdanie ani neriešili (začo som im vďačná), to zvyšok rodiny.

A netvrdím, že to hojdanie u niekoho nemôže byť z nejakej príčiny. Ale nemusí byť (aspoň ja si to nejak neuvedomujem).

No mna by tiez napadol Asperger, tiez sa zvyknem knisat a keby ma vysetrili u psychologa, tiez by sa asi nasla diagnoza. Rieste to, komunikujte citlivo s dcerou, mozno si zacala prave uvedomovat, ze je indidualna bytost a ked umrie, tak je proste koniec, tak sa boji, neviem to lepsie vysvetlit. Mozno sa pri tom knisani utieka do sveta fantazie, kde je vsetko dokonale. Dievcata Aspergeri dokazu svoju poruchu dobre skryvat, dokazu odpozorovat emocie a snazia sa zaradit ako "normalne". To je ale velmi vycerpavajuce, tak z toho mozu byt fobie alebo tazko spracovavane emocie, doma moze vybuchnut pri kazdej malickosti, ked sa cely den musi pretvarovat. To knisanie ju upokojuje a babka narusila jej ritual a ked ze je mozne, ze strop spadne (hoci rovnako nepravdepodobne, ze spadne vytah alebo lietadlo trebars), v jej hlave sa to proste spojilo takto a teraz to nevie spracovat. ☹

Akoby som videla nasu dceru,Aspberger ako z ucebnice

Zavolať statika alebo inštalatéra nech je vysvetlí, že strop len tak nespadne. Možno by to trošku zmiernilo jej strach

Deti nie je vhodné strašiť a rozpravať veci, ktoré nie sú pravda. Prejaví sa im to v neskoršom veku na psychike. Strachy a ďalšie veci, ktoré sa v detsve dostanú do detí od najbližších, ktorým dôverujú, že im rozprávajú pravdu sa im v neskoršom čase môžu premeniť na dosť ťažkú chorobu. Takže treba pochopiť, že každý vie čo potrebuje a je jedinečný ak jej robí dobre to že počúva hudbu netreba sa do nej starať. A teraz jej pomôže ak sa jej tá osoba, ktorá jej spôsobila strach a ktorá ju vystrašila ospravedlní a vysvetlí jej že ju oklamala a že nebolo to správne čo urobila.

Jednoznačne vymeňte psychologičku.
Nie je normálne že 10 ročne dieťa nechápe ak mu povieš že strop nepadne a už vôbec nie je normálne ak 10 ročne dieťa po vysvetlení nepochopí že strop s knisanim sa na posteli nemá vôbec nič spoločné.
Tak isto musí v tomto veku pochopiť že išlo zo strany starkej len o vtip.
Tak isto ako nie je normálne že 10 ročne dieťa zaspí jedine ak sa ukolisa do únavy!

Ked som bola mladsia, bala som sa, ze na mna spadne brat, ktorý mal postel nadomnou v izbe a hojdal sa vzdy pred spanim. Potom sme vyrastli a on sa prestal hojdat (je uplne v pohode, iba mu to pomahalo zaspat. ved niektore mamicky hupu svoje deti aby zaspali) a ja som sa prestala bat, ze na mna padne strop aj s bratovou posteľou. Ak sa ti to nezda, zober dcerku ku dobremu Dr.