Ako ste si uvedomili blížiaci sa koniec života?
Je tu téma pohrebné … autorka má 40 rokov, tak ako aj ja.
Práve s príchodom štyridsiatky rekapitulujem, hodnotím svoje životné kroky a pomaly ma opúšťa aj uprimná radosť z objavovania a zo života ako takeho. V mladosti som videla všetko až naivne (tak ma vychovali) a s množstvom skúsenosti a stretov, vidím tento svet a ľudí už z inej perspektívy. Kedysi som napriklad videla v každom dobrého človeka a vydržalo mi to dokonca do tridsiatky 🙄. Postupom rokov som zo života unavená a pri náhodnom stretnutí s ľuďmi ktorých som roky nevidela mám pocit že sa možno aj lúčime a či sa ešte niekedy uvidíme.
Kedy ste si začali uvedomovať, že váš život sa blíži ku koncu (nemyslím ťažko chorých alebo náhle diagnostikovaných pacientov). Prepáčte, ti ktorých som sa touto témou dotkla.
@ar3m1s
aha 🙂 Tak ja mam na otehotnenie takú suchu obyčajnú klišé radu - teda pokial ste zdraví. Prestaňte to riešiť. Ja som tak otehotnela 4x. Prvy raz 1,5 roka nič, tak som si povedala - nevadí tak ci tak už budem stara prvorodicka. Urobila som kurz koli zmene práce, ta ma bavila, tesila som sa na ňu. Akonáhle som sa zamerala na prácu, do mesiaca som otehotnela. Potom druhe 2 roky nič, tak si vraveli ôk, bude jedináčik aj to je uplne v poriadku pre mňa. Bola som s tym vyrovnaná. Do dvoch mesiacov 3x tehu (druhe oplne na zaciatku odislo).
Tretie sme chceli pomerne rychlo po druhom, po 8 mesiacoch, jed som s detmi bola chorá, vravím- no nie, tretie už momentálne asi nie. Ale keď sa zadarmo, budeme sa tešiť 😁 A na tu máš! Tiez do dvoch mesiacov.
Držím vám palce, nech ste šťastní ❤️
Presne okolo 40 to na mňa prišlo. Že čas ide strašne rýchlo a polovica je za mnou (pri šťastí) a že už som vlastne skoro všade bola.
Uf, ženy to sa aj zle číta toto. Ja mám už skoro 50 a takéto niečo mi teda nenapadlo ešte ani omylom. Akože o smrti premýšľam, ale skôr skrz rodičov, pretože oni sú už vo veku, že im ostáva už asi ozaj len pár rokov života, môj otec má ťažké diagnózy a aj napriek tomu sa snaží žiť každý deň naplno. Ja si práveže teraz užívam, decko dospelé, napĺňajú ma moje koníčky, teším sa deň čo deň na niečo. No aby som sa stresovala vlastnou smrťou, to ani náhodou. Skôr mám strach o druhých, aby sa im niečo nestalo. Ale teda tiež nad tým dáko nedumam príliš často, načo, väčšinu vecí neovplyvnim, tak čo sa budem trápiť.
Pripnem sa sem, celkom zaujímavá diskusia sa z tejto témy vyvinula, ďakujem autorke 🙂.
@elzu až teraz som sa dostala k mobilu a prečítala tvoj dlhý komentár. Štatistiky sú zlé a dokonca u pubertiakov. Zničené rodiny, pocit beznádeje a neusporiadanej spoločnosti. Žiadne pravidlá, všetko je možné a mnohí to nedávajú. Na mladých práve vidno ako zle na tom sme.
Je mi ľúto čím si prechádzaš. Je úžasné, že hľadáš silu ísť ďalej. Držím vám palce.
@mamatroch koľko mali deti rokov keď si ich zobrala na pohreb? Ja som ešte nenabrala odvahu, lebo starší je veľmi citlivý a vnímavý. Zle znáša aj návštevu hrobov.
Áno, dokument o modrých zónach🙂
Uz to mam za sebou, proto se na to muzu koukat s nadhledem.
@autorka prve navstevy cintorina boli na dusicky a to vnimali ako nieco nove, vzdy sme sli na vecer, zapalili sviecky a ta atmosfera vecer je pre deti pekna, vela sviecok... Pri hroboch sme si povedali nieco zaujimave o tom, kto nam tam je pochovany... Urcite to netreba brat ako miesto, kde ma dieta mat strach ist. Ono velmi zalezi od postoja rodicov... My sme to brali tak, ze zivych blizkych navstivime u nich doma a zomrelych na cintoríne, kde si na nich spominsme, pomodlime sa.
Co sa pohrebu tyka, prvykrat boli dcery tusim v 4 a 2,5 r. (susede), syn prvykrat, ked bol este v kociku, potom ked mal cca. 2,5 roka (moja teta) a teraz v piatich. Vzdy sme boli s detmi skor v uzadi, aby sme im mohli vysvetlit, co sa deje a preco, odpovedat na ich otazky a tiez aby sme nerusili ostatnych. Keby to nejako zle niesli, tak by sme sa nenapadne vytratili / poodisli, zase silit by som to tiez nechcela za kazdu cenu.
Mame doma aj knizku Kam odisiel dedko a ta sa temy smrti dotyka v detskom jazyku.
Asi by som zacala tou navstevou cintorinu mimo pohrebu, vysvetlit, kto tam je a co sme na nom mali radi, aku spomienku nanho mame, zapalit sviecku... Mozno si potom doma pozriet fotoalbumy, kde je aj on...
Pohreb uz ako sama uznas za vhodne, sama si najlepsie poznas dieta. Rozhodne to nie su preteky, koho dieta bolo skor na pohrebe. Ja som rada, ze nasi boli na pohrebe ludom, ktori (okrem mojej tety) boli mimo rodiny, verim, ze potom lahsie zvladnu, ked odide niekto z rodiny. Nedavno mi syncek povedal, ze uz nie je az taky smutny, ze ta a ta osoba zomrela, lebo uz ju nic neboli a uz je v nebi a raz sa tam znovu stretnu. Akurat si robil starosti, ci ho potom este spozna ☺️
Nemám dôkaz, ale nejako som presvedčená o reinkarnácii. Veľa krát som sa zamýšľala, že prečo práve ja mám šťastie a narodila som sa s rukami, nohami. A nie som ( zatiaľ) odkázaná na pomoc iných. A prečo sa niektorí narodili s nejakým postihnutím. Myslím si, že nejaký dôvod preto je. Ale to pochopíme až, keď odídeme a znovu sa reinkarnujeme ( nebudem prekvapená, keď ma budete mať za blázna). Iba som povedala svoj názor.
Na 30
Ja sa s autorkou stotožňujem. Mám 36 a posledné dni som si začala uvedomovať že starnem a že život sa skracuje. Ja ale viem kvôli čomu takéto zmýšľanie. Môj ocino mi zomrel náhle v 56. Keďže to bol prvý z tých blízkych ľudí čo zomrel automaticky tento vek beriem s výkričníkom. A blížim sa k tomuto veku. Deti začínajú byť samostatnejšie, väčšie a manžel ktorý rieši výzor. Takže poukazuje na nedostatky s pribúdajúcim vekom. Tiež mám sedavý spôsob života čo sa začína odzrkadľovať na zdravý. A z tohto celého okolo mňa tieto myšlienky prichádzajú.